Košičania chceli zachrániť pamiatky, Prešovčania boli vzorom v sociálnej starostlivosti a vidieckym poštárom platil štát ročne šesťsto korún
V dnešných návratoch do 20. rokov 20. storočia na východnom Slovensku chceme priblížiť situáciu zo začiatku roka 1923. Vtedy rozhodlo mestské zastupiteľstvo v Košiciach o oprave kostolov, do Prešova a Košíc prišli Pražania pre skúsenosti zo sociálnej starostlivosti a práce dobročinných organizácií. Protiúžerový úrad zaregistroval za rok vyše 4 500 trestných oznámení na predražovanie, falšovanie a priekupníctvo. Bola vysoká nezamestnanosť a niektorí štátni zamestnanci živorili, ako napr. poštoví expedienti na vidieku.
Poslanci sa zhodli
Východné Slovensko malo veľa cenných kostolov, ktoré nahlodával zub času. "Za posledných 25 rokov počas trvania Rakúsko-Uhorskej monarchie sa ich nedotkla ľudská ruka," konštatovalo mimoriadne zasadnutie mestského zastupiteľstva v Košiciach, zvolané k záchrane sakrálnych stavieb. Jednomyseľne čo bolo v roku 1923 dosť neobvyklé, aby poslanci dospeli k takejto zhode schválili návrhy na opravu kostolov nielen v Košiciach, ale aj v obciach Košická Belá, Košické Hámre, Košická Nová Ves, Kavečany, Ťahanovce, Baška, Lodina. Podľa záznamov z tohto zasadnutia "preukázali členovia mestského zastupiteľstva, ktorí boli bez vierovyznania, porozumenie pre potreby kresťanského ľudu," tak sa vyslovil vtedajší námestník košického mešťanostu Dr. Stuchlík.
Zástupca strany Maďarskej sociálnej demokracie navrhol, aby na opravy kostolov využili remeselníkov evidovaných v košickej vrchnostenskej sprostredkovateľni práce. Medzi 583 nezamestnanými bolo 75 stolárov a tesárov, 30 murárov, pričom v meste ponúkli prácu iba trinástim, v okolí pätnástim. Za vysokú nezamestnanosť v Košiciach kritizovala mestskú radu práve táto strana a dokonca odoprela do nej delegovať svojho zástupcu.
Všetko pre deti
Pokiaľ išlo o zamestnanosť i o prípravu na remeselnícke povolania, lepšie si počínali v Prešove, odkiaľ posielali dorast do učňovských škôl v Čechách aj na Morave. Prešovčania mali dobre zorganizovanú aj sociálnu starostlivosť o deti. Podľa správy zo zasadnutia mestského zastupiteľstva v apríli r. 1923, na ktorom schválili ďalšie opatrenia pre pomoc deťom zo sociálne slabých rodín, vyhodnotili predchádzajúci rok. V detskej zdravotníckej stanici bezplatne ošetrili 2 600 detí, v dispenzárnom zariadení proti TBC sa liečilo 1 600 chorých, vyše 330 detí dostávalo v zime zadarmo teplú stravu a viac ako tisíc teplé ošatenie. Na sociálnej starostlivosti sa veľkou mierou v Prešove i Košiciach podieľal Čsl. červený kríž, humanitné organizácie, ženské spolky v spolupráci s mestskými úradmi. Organizáciu tejto starostlivosti prišla študovať z Prahy 27-členná skupina študentiek posledného ročníka zo školy sociálnej starostlivosti. Navštívila Košice i Prešov a dostalo sa jej prijatia u najvyšších predstaviteľov oboch miest.
Predražovanie
Do Prahy na zjazd Československých akademikov delegoval Spolok východoslovenských akademikov dvoch delegátov, aby predložili požiadavky východniarov, najmä pre nemajetných ale vynikajúcich študentov. Boli to: voľné lístky na cesty domov na prázdniny nad 600 km, podpora kultúrnej činnosti študentov na východe, možnosť zamestnania počas prázdnin a čím skoršie vytvorenie projektovanej právnickej akadémie v Košiciach.
Z Bratislavy pricestovali do Košíc zástupcovia Československej jednoty, aby sa dohodli s tunajšími školskými referátmi o rozšírenom nábore učňov do remeselníckych povolaní v Čechách a na Morave. Postupne navštívili všetky okresy. Najviac učňov sa prihlásilo z Michaloviec a Humenného.
V jednotlivých okresoch zhromažďovali sťažnosti na predražovanie a priekupníctvo. Protiúžerový úrad v Bratislave vydal správu za rok 1922. Podľa nej bolo celkom podaných vyše 4 500 trestných oznámení týkajúcich sa predražovania, reťazového obchodu, určených cien, bytovej úžery, falšovania potravín, riedenia liehovín a ich nedovolaného čapovania. Zhabaných bolo vyše 14 tisíc kg zemiakov, 6 tisíc vajec, 28 kg tabaku, vyše 2 tisíc kusových cigariet, 50 litrov liehu, 4 500 kg ovčej vlny.
Život pod hranicou biedy
Na jednej strane štát bojoval s rozkrádačmi, okrádačmi a nepoctivými obchodníkmi, na druhej nechával živoriť tých, ktorí boli v jeho službách. Napríklad tzv. zmluvných expedientov. Zmluvní expedienti pracovali na vidieckych poštách. Treba povedať, že v minulosti ešte cisárske a kráľovské úrady považovali túto prácu za akýsi vedľajší zárobok. Potom dostávali ľudia tieto miesta ako "normálne" bolo to akoby odškodné za to, že poštári nemali žiadnu prácu. uvedieme príklad, čo všetko musel takýto zmluvný expedient urobiť na poštovom úrade s jedenástimi obcami a s ročným peňažným obratom vyše pol milióna Kč. Jeho ročný plat bol 600 Kč. Z nich mal zaplatiť byt, dokonca nájomné za poštový úrad, kúpiť kancelárske potreby, obálky na peňažné listy. V šiestich stovkách bol aj tzv. drahotný príplatok, ktorý dostával každý štátny zamestnanec. Expedient pracoval 6 hodín denne, dvakrát vypravoval poštu k vlakom, často už o štvrtej ráno a o siedmej až ôsmej večer. Musel mať vlastné kancelárske zariadenie, pričom štátna správa predpisovala, aké má byť. Navyše mal vymáhať nedoplatky, ‚naháňať' ľudí, aby prevzali úradné zásielky. Na vedľajšie zamestnanie toho bolo toľké, ako na tri hlavné. Ak stálo vajce 2 koruny, 1 kg masla 24 korún, musel chovať hydinu, domáce zvieratá a o obleku za 600 1 200 korún mohol iba snívať. Preto boli zmluvní expedienti medzi prvými demonštrantmi proti znižovaniu platov štátnych úradníkov, ktoré mal prerokovať parlament.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
