dobrosrdečnosť, ktorá z nej sála. Superlatívami sa nedá šetriť, ani keď o nej človek hovorí ako o hudobníčke. No hoci bezpochyby patrí k našim najlepším violončelistkám, ona sa považuje predovšetkým za mamu. Od šesťročnej Vanessky, ktorá si srdcia Slovákov získala v súťaži 10 pre Hollywood i ako epizódna postavička v seriáli Medzi nami, odchádza s drásajúcim srdcom. O dcérke, rodičovstve, muzike i manželovi - cimbalistovi Ernestovi Šarközim - sme sa porozprávali nedávno, keď na východ pricestovala koncertovať s Diabolskými husľami.

S manželom hráte v jednom hudobnom telese. Kde máte Vanessku, keď ste viac dní preč z domu?

- Keď som sa dozvedela, že pôjdeme na týždeň na východ, mala som trošku starosti, ako to zariadime s Vanesskou, pretože už chodí do školy. Je prváčka. Ale našťastie to vyšlo tak, že deti majú tento týždeň prázdniny, takže šla k babičke a k tete.

Predtým ste kvôli dcérke nechodili na žiadne viacdňové zájazdy. To sa už zrejme zmenilo...

- Áno. Ale nonstop s Vanesskou telefonujem. Niekedy mi na telefónny účet nestačí ani honorár. (Smiech) Zatiaľ som mala šťastie, že sme nikde neboli dlhšie ako týždeň, takže som odlúčenie s rozorvaným srdcom vždy napokon nejako zvládla. Ale keby sme mali ísť niekam na dlhšie, verím, že by ma chlapci ospravedlnili. Aj v čase, keď bola Vanesska malá, boli strašne zlatí, že mi to trpeli. Celý rok po jej narodení som do práce vôbec nechodila a počkali na mňa.

Tešili ste sa na návrat do práce?

- Nie. Bolo to čudné, lebo som už veľmi túžila hrať, no prežívala som strašné muky, že Vanesska nie je so mnou. Manžel ma neprestajne upokojoval, každú chvíľku som telefonovala domov a keď mi raz zaplakala do telefónu, v momente som zahlásila, že idem domov. Všetci ostali v šoku. Nešla som si ani do šatne pre kabát. V januári som v blúzke s krátkymi rukávmi nasadla do taxíka. Taxikár na mňa pozeral ako na blázna. Začiatky boli naozaj strašné. Ale zas, hranie som si veľmi užívala. Vadila mi vtedy každá pauza, lebo keď som už odišla od malej, tak som si to chcela užiť.

Kedy sa to prelomilo a mohli ste pokojne odísť na turné?

- Ešte sa to nezmenilo. (Smiech) Stále je to utrpenie. Na pódiu nie. Tam si to užívam, som šťastná. Ale vyčkávanie, a keď máme, nedajbože, na turné jeden deň voľna, to je úplná katastrofa. Nemyslím si však, že sa to niekedy zmení a ja si budem úplne užívať takéto výjazdy.

O súrodencovi pre Vanessku asi teda ešte nepremýšľate...

- Ale premýšľame. A aj Vanesska by veľmi chcela. Najlepšie brata, aj sestru. Obaja s manželom totiž pochádzame z rodiny, kde boli dve dievčatá a chlapec a to sa jej veľmi páči. Aj ja si uvedomujem, že by to bolo super, ale keď si predstavím tie návraty do práce... Neviem, ako by som zas dokázala odísť od malého dieťatka. No verím, že si teraz v práci užijem a potom to nejako príde. Len aby som to neprešvihla.

Aký vzťah sa snažíte vybudovať si so svojou dcérou?

- Veľmi kamarátsky. Nesnažím sa jej nič prikazovať, veľa diskutujeme a ku všetkému pristupujem tak, aby mala radosť z detstva.

Bolo to tak aj u vás doma?

- U nás bol otec ten prísnejší, ktorému sa nesmelo odvrávať. Ale zas, keď sme boli v poriadku a všetko šlo, ako malo, tak sa s nami neuveriteľne bláznil. U nás taký prísny nie je nikto. Manžel je stále za toho dobrého. Ak ide do tuhého, musím byť ja tá, ktorá Vanesske dohovorí. Je však pravda, že ona je veľmi poslušné dieťa.

Vy ste veľmi skoro prišli o oboch rodičov...

- Príliš skoro. Keď zomrel otec, mala som 12 rokov a 20, keď zomrela mamka. Po otcovej smrti som sa strašne upla na mamu. Obdobie pubertálneho odmietania rodiča som teda vôbec nemala. Naopak, boli sme si veľmi blízke a vtedy som dospela k názoru, že ak sa dieťa vychováva množstvom lásky, nemôže nikdy urobiť vedome nič zlé.

Ovplyvnila táto strata vašu optiku na svet?

- Samozrejme. Moje priority to otočilo o 180 stupňov. Ak bojujete o to, aby ten človek tu s vami čo najdlhšie bol, je ostatné úplne banálne. Drobné každodenné starosti sú odrazu nepodstatné. A toto sa trošku snažím preniesť aj na Vanessku. Aby vedela, čo je v živote prioritné.

Ste so svojimi súrodencami súdržní?

- Veľmi. Aj preto uvažujem o súrodencovi pre Vanessku. Také niečo sa totiž môže stať aj nám a bola by som veľmi nerada, keby prišla aspoň o tú oporu, ktorú mám v súrodencoch ja. Že je tu stále niekto, kto sa zaujíma o každý môj malý problémik, ale aj každodenné radosti.

So súrodencami ste si boli zrejme aj najväčšou oporou, keď vám zomrela mamka.

- Samozrejme. Prežívali sme rovnakú bolesť a už aj predtým rovnaké problémy, takže sme si navzájom veľmi rozumeli a pomáhali si. Najhoršie to znášal brat. On bol vtedy vo veku, keď si ešte neuvedomoval, že to tak môže skončiť. Všetku pozornosť sme teda potom sústredili naňho. Aby sme mu aspoň nejako pomohli vyrovnať sa s tým.

Je pre vás rodinné zázemie veľmi dôležité?

- Veľmi! A mám obrovské šťastie na manžela.

Ako ste sa dali dokopy?

- Raz sme sa stretli, sadli sme si na kolu a po piatich hodinách som si uvedomila, že sa v jednom kuse rozprávame. Bola som šokovaná. Zistila som, že sme si neuveriteľne podobní, máme podobné názory na život, vkus. Páči sa nám rovnaká hudba, ak mi prinesie šaty, viem určite, že mi budú dobré a že sa mi budú páčiť.

Keďže ste kolegovia, zrejme bývate spolu 24 hodín denne...

- Áno. A nikto nám neverí, že ešte nemáme "ponorku". Hovoria nám, že sme neúprimní, mnohí ho, chudáčika, ľutujú. (Smiech) On niekedy zo žartu aj povie: "Ježišmária, mať stále pri sebe svoju ženu." No keď mu poviem, že sa chystám ku kozmetičke, už sa vypytuje, ako dlho tam budem. A keď odíde on, tiež mu po chvíli volám, kedy sa vráti. Sme na seba veľmi naviazaní.

Takže veľké výhradne ženské stretnutia asi neorganizujete.

- Nie.

A máte vôbec nejakú najlepšiu kamarátku?

- Takú kamarátku, ako má moja sestra, že sú stále spolu, nemám. Jednak na to nemám čas a jednak mám teraz kamarátku Vanessku. (Smiech) Ja som si vyslovene porodila kamarátku. Moji známi niekedy nado mnou krútia hlavou, či som normálna, lebo keď ma volajú do kina, tak im vravím: "Na ten film nepôjdem, lebo naň nemôžem zobrať Vanessku." A oni, že: "Už ti niekedy napadlo ísť do kina bez Vanessky?" A ja, že: "Tak to teda nie." My si vystačíme.

Vaneska je už prváčka. Ako jej ide škola?

- Úplne fantasticky. Ale to ma vôbec neprekvapuje, lebo ona už pred školou dokonale čítala. Pani učiteľka mi vyčítala, prečo sme ju to učili, že čo s ňou teraz bude robiť. Nechcela mi veriť, že my sme ju to neučili. Vanesska sa iba vypytovala, aké je to písmenko a naučila sa ich pospájať. Teraz sa teda venujeme veciam, ktoré ešte nevedela. A ide jej to veľmi dobre, hoci je často chorá, lebo doteraz nebola zvyknutá na kolektív. Ale má veľmi dobrých spolužiakov, ktorí ju majú radi. Veľmi sa z toho teším, lebo keď sme si predtým prečítali nejaké reakcie na internete, tak som sa trošku obávala, či k nej nebudú zlí. No opak sa stal pravdou.

Vanesske malo vyjsť sólové cédečko.

- To sme ale odsunuli. Kvôli škole, ale aj preto, že piesne, ktoré boli pre ňu napísané, ju ešte neoslovili.

A ako sa jej páči vaša muzika?

- Ona, chudinka, väčšinou chodí na naše skúšky, lebo ju všade vodím so sebou, a väčšinou si všetko zapamätá skôr ako my.

Tešíte sa, že sa takto výrazne profiluje na umelecký smer?

- Nie. Ale tušila som, že keď sa vezmú dvaja muzikanti, ktorí nič iné nevedia, tak sa asi len ťažko narodí dieťa, ktoré by nemalo tieto sklony. Ale moje želanie, aby sa nevenovala umeniu, je už asi pasé, keďže sa na pódiu cíti úplne fantasticky.

Vanesska vyrazila porote súťaže 10 pre Hollywood, aj divákom, dych básničkou Mor ho! Ako sa k tomu dopracovala?

- My sme sa predtým bavili tak, že sme jej vraveli: "Vanesska, napodobni to alebo hento." Potom sme ju naučili túto básničku, ktorou zabávala všetkých našich známych. V súťaži teda už len oprášila svoj starý repertoár.(Smiech)

Vás kedysi nebolo možné nahovoriť na to, aby ste spievali a odrazu vyšlo cédečko, kde ste sa predstavili ako speváčka.

- Všetkých som tým šokovala. Aj svojich najbližších. Nikto ma totiž v živote nepočul zaspievať ani notu. Ale manžel chcel nahrať cigánske piesne, nechal to naspievať speváčky, ktoré neboli Rómky a nie celkom sa mu to pozdávalo. Začal ma teda nahovárať: "Ty to cítiš. Neverím, že z teba nejaký hlas nepôjde." Tak sme zašli do štúdia, všetkých som vyhodila von, že si to najprv vyskúšam sama a zapáčilo sa to. Teraz mám už druhé spievané cédečko.

Takže vás spev chytil?

- Nie. (Smiech) V štúdiu ma to veľmi bavilo. Bola to asi najkrajšia práca, ktorú som robila. Veľmi ma to napĺňalo. Ale ešte som nenašla odvahu ísť pred publikum. Som totiž perfekcionalistka.

Ján Berky Mrenica ml. vravel, že v Diabolských husliach vedia po rómsky len dvaja ľudia.

- A ja to, bohužiaľ, nie som. Ani môj manžel. Je mi to veľmi ľúto, lebo už viackrát sme sa ocitli v krajinách, kde sa dalo dohovoriť iba po anglicky, a keď sme sa tam stretli s našou komunitou, tak sa tí dvaja dohovorili po rómsky. Veľmi som im závidela.

Nemá kto po rómsky učiť ani Vanessku?

- Manželova mama po rómsky vie, ale s Vanesskou sa rozpráva po slovensky, čo je veľká škoda.

Sú vám osobne rómska kultúra a folklór najbližšie?

- Mne je akýkoľvek folklór veľmi blízky, ale rómsky mi je temperamentom úplne najbližší.

Ste temperamentná?

- Áno. Viem, že sa to mnohým nezdá, lebo za nástrojom pôsobím veľmi introvertne. No v mojom vnútri je ohňostroj. Je to tým, že som bola odchovaná na klasike, kde si človek musí kontrolovať každý pohyb, aby to bolo dokonalé. Ale v súkromí som veselá a dynamická.

Je úsmev to, čo vás sprevádza životom?

- Určite áno.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.