postavené nie pre "živých" ľudí, ale pre tých, ktorí už nie sú medzi nami. Napokon som si však uvedomil, že pompézne hrobky a mauzóleá už vlastne tí, ktorí sú v nich uložení, nemôžu obdivovať, a teda aj tieto stavby sú určené tým, ktorí zomrelého prežili. Ten, kto nádhernú hrobku či mauzóleum dá postaviť, v podstate demonštruje svojim spoluobčanom i budúcim generáciám to, že nešetrí finančnými prostriedkami na vybudovanie dôstojného miesta posledného odpočinku pre svojho zosnulého blížneho, čím chce ukázať "veľkosť" svoje lásky k osobe, ktorá ho opustila. Za jeden z najveľkolepejších prejavov lásky k manželke sa považuje mauzóleum Tádž Mahal pri indickom meste Agra. Toto nádherné mauzóleum je považované za najkrajšie na svete a súčasne za jednu z najnádhernejších stavieb, aké kedy človek vytvoril.
Tádž Mahal (táto stavba je všade vo svete nazývaná Taj Mahal) dal vybudovať indický mogul Šáhdžahán, ktorý žil v rokoch 1592 až 1666. Šáhdžahán bol vnukom Akbara (nazývaného tiež veľký mogul), ktorý bol zase vnukom Bábura, obnoviteľa islamskej ríše v Indii. Ríša, ktorú Bábur založil, sa nazýva mogulská alebo mughalská. Mogul Šáhdžahán sa ako 15-ročný zaľúbil do 14-ročnej Arjumand Banu Began (v slovenčine sa používa aj prepis Ardžmand Bánú), dcéry veľkovezíra. Za vedľajšiu manželku si ju však mogul mohol vziať až o päť rokov neskôr, po svojej svadbe so stavovsky rovnocennou perzskou princeznou. Šáhdžahán žil šťastne so svojou druhou manželkou, ktorá je známa aj pod menom Mumtaz Mahal a ktorá mu bola aj politickou radkyňou, celých 19 rokov. Milovaná mogulova žena však roku 1631 zomrela počas pôrodu 14. dieťaťa (to dostalo meno Gauhara Begum). Mogul Šáhdžahán vraj po smrti Mumtaz preplakal osem dní v svojich izbách. Keď mogul opäť predstúpil pred svojich poddaných, prisahal, že svojej zosnulej manželke postaví najkrajšie mauzóleum na svete. S výstavbou mauzólea Tádž Mahal sa začalo v roku 1632. Na stavbe vraj pracovalo 20 000 robotníkov, pričom na dopravu mramoru a ďalších stavebných materiálov slúžilo až tisíc slonov. Na výstavbu mauzólea sa použili tie najlepšie a najdrahšie materiály, aké bol mogul schopný získať. Tyrkys sa dovážal z Perzie, karneol (odroda kremeňa) z Bagdadu a malachit z ruských baní. Na dekoráciu sa použili kilogramy zlata, drahokamy a polodrahokamy.
Výzdoba je bez antropomorfických prvkov
Tádž Mahal je vlastne komplex stavieb, rozložených pri štvorcovej záhrade (nazývanej čárbág). Takáto záhrada, typická pre mogulský štýl, symbolizuje rajskú záhradu a je hlavnými chodníkmi rozdelená na štyri časti, symbolizujúce štvrtiny života. Vyvýšené chodníky rozdeľujú záhradu, ktorej rozmery sú približne 300 m x 300 m, na celkovo 16 častí. Cez stred záhrady sa tiahne vodný kanál, v ktorom sa mauzóleum odráža. Samotné mauzóleum stojí na vyvýšenej štvorcovej plošine, v ktorej rohoch stojia minarety, vysoké vyše 40 m. Osemuholníkovému mauzóleu dominuje kupola cibuľovitého tvaru, ktorá je postavená na prstencovom základe. Kupola má rovnakú výšku ako je šírka budovy (44 m), čo prispieva k harmonickému dojmu z celej stavby. Priznám sa však, že nájsť skutočne spoľahlivé údaje o rozmeroch stavieb z dávnych dôb je ťažké. Jeden prameň uvádza, že výška mauzólea je 68 metrov. Hlavnú kupolu doplňujú štyri menšie kupoly, pričom cibuľovité tvary majú aj zakončenia stĺpov na ôsmich rohoch budovy. Hlavná kupola je vlastne dvojkupola, takže návštevník, stojaci vnútri mauzólea, vidí nad sebou spodnú kupolu a nie spodok hornej kupoly. Aj keď sa zdá, že kupola je postavená z mramoru, nie je to tak. Kupola je postavená z tehál (tie majú rozmery 19 cm x 12,5 cm x 3 cm), spájaných vápennou maltou. Z mramorových dosák je len obklad kupoly. Po oboch stranách mauzólea sú dve rovnaké stavby, postavené z červeného pieskovca. Jedna z nich je mešita, druhá vraj slúžila ako ubytovňa. Jedinou odlišnosťou týchto stavieb je mihrab, čiže výklenok v tej stene mešity, ktorá smeruje k Mekke. Prakticky všetky plochy celého komplexu mauzólea sú dekorované. Dekoračné prvky možno zaradiť do troch kategórií: kaligrafické prvky, abstraktné geometrické tvary a vegetatívne motívy. Možno pritom pripomenúť, že islam zakazuje používanie antropomorfických prvkov, čiže akékoľvek zobrazovanie ľudí alebo ich častí resp. používanie prvkov, ktoré by mohli ľudské telo propomínať. Kaligrafickými prvkami sú citáty z koránu, zhotovené technikou vkladania jaspisových kamienkov do mramorových obkladov. Abstraktné dekoratívne prvky na pieskovcových častiach sú zhotovené metódou vyrývania. Do kameňa boli najprv geometrické vzory vyryté, potom bol celý povrch prekrytý hrubou vrstvou farby alebo štukovej omietky a táto vrstva bola potom opäť z povrchu zoškrabaná, pričom farba resp. omietka zostala len vo vyrytých vzoroch. Zaujímavosťou je aj to, že počas výstavby mauzólea sa nepužilo na tú dobu typické lešenie z pozväzovaných bambusových tyčí, ale mohutné tehlové lešenie, ktoré postavili z vonkajšej i vnútornej strany vyrastajúcej stavby. Predáci stavby sa vraj obávali, že rozoberanie tohto masívneho lešenia bude trvať roky. Podľa legendy však Šahdžahán vydal nariadenie, podľa ktorého si každý mohol ponechať tehly, odstránené z lešenia a tak lešenie bolo roľníkmi rozobraté za jednu noc.
Návštevníci vidia len kenotafy
Vlastné hrobky Mumtaz i samotného Šahdžahána sú umiestnené vo vnútornej osemuholníkovej sále mauzólea. Nádherné, drahokamami dekorované hrobky, ktoré si návštevníci múzea môžu pozrieť, sú však len tzv. kenotafy, čiže symbolické (prázdne) hroby, v ktorých nie je uložené žiadne telo. Pretože islamské tradície zakazujú bohaté vyzdobovanie hrobov, sú telá Šahdžahána a jeho milovanej Mumtaz uložené v pomerne jednoduchej krypte pod sálou s kenotafmi. Tieto skutočné hroby nie sú návštevníkom prístupné. Stavba Tádž Mahal bola dokončená v roku 1643, ale nápisy na záhradnej fasáde hovoria o tom, že práce na výzdobe pokračovali najmenej do roku 1647. Šáhdžahán bol s dielom, ktoré dal postaviť na pamiatku svoje manželky, veľmi spokojný a chcel si dať postaviť na protiľahlom brehu rieky Jamuna podobný monumentálny pamätník. To mu však prekazil jeho vlastný syn Aurangzeb, ktorý svojho otca zvrhol a nechal ho zavrieť do červenej pevnosti v Agre. Odtiaľ sa Šáhdžahán mohol na mauzóleum Tádž Mahal len pozerať. Po smrti Šáhdžahána ho však jeho syn predsa len nechal pochovať v mauzóleu Tádž Mahal, vedľa Mumtaz. Šáhdžahánov kenotaf, umiestnený západne od kenotafu Mumtaz, je v podstate jediným asymetrickým prvkom celého komplexu Tádž Mahal. V hroboch sú mogul a jeho manželka uložení severojužným smerom, pričom ich tváre sú otočené smerom k Mekke.
V roku 1983 bol Tádž Mahal zapísaný do zoznamu miest svetového dedičstva.
Navrhol Tádž Mahal Európan?
O tom, kto navrhol komplez mauzólea Tádž Mahal, existujú len dohady. Temer s určitosťou možno tvrdiť, že na návrhu a realizácii tohto nádherného stavebného diela sa podieľali mnohí talentovaní umelci. Počas raného odobia vlády Britov v Indii sa však objavili názory, že Tádž Mahal by mohol byť dielom európskych umelcov. Tieto názory sa sčasti opierali o záznamy jedného španielskeho mnícha, ktorý v roku 1640 navštívil Agru a ktorý napísal, že Tádž Mahal navrhol Talian Geronimo Veroneo, pôsobiaci na Šáhdžahánovom dvore. Neexistujú však žiadne dôkazy, ktoré by mníchovo tvrdenie podporovali. Veroneovo meno sa ani nespomína v žiadnych dokumentoch, ktoré sa zachovali z obdobia výstavby mauzólea.
Zaujímavosti o Tádž Mahal
Celkové náklady na výstavbu komplexu Tádž Mahal sa odhadujú na vtedajších 32 miliónov rupií, čo by dnes bolo približne 300 miliónov dolárov.
V roku 1942 bolo nad mauzóleom postavené obrovské lešenie, ktoré ho malo ochrániť pred prípadnými leteckými útokmi nemeckej Luftwaffe a japonského letectva.
Podľa nepodloženej historky plánoval lord W. Bentinck, guvernér Indie v 30. rokoch 19. storočia, Tádž Mahal zbúrať a mramor predať na aukcii.
Koncom 19. storočia sa iný guvernér, lord Curzon, zaslúžil o to, aby bol Tádž Mahal zreštaurovaný a vyhlásený za národnú pamiatku.
Autor: Rado MLÝNEK
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
