edukatívno-odstrašujúcu prednášku pre deti a rozkekešenú nezrelú mládež:
Mal som päť rokov. Bolo leto. Len v plavkách sme sa hrali pred mojím blokom s kamarátmi s autíčkami. Odbehol som domov pre bager. Utekal som jak Speedy Gonzales hore schodmi, uchopil bager, dole schodmi, už som bol skoro vonku, a prááásk! Zarinčalo sklo, prepadol som cez výplň vchodových dverí na bráne. Ako som sa totiž hnal s bagrom, zabudol som bránu otvoriť. Krv sa rinula, porezané jedno stehno, druhé, lýtko, ruka (akože nič vážne). Vyhúkaní kamoši hneď splašili mojich rodičov, sprcha, dezinfekcia, púder, obväzy. Zašiť ma na pohotovosť sme však nešli, ošetril ma a niekoľko dní prelepoval dôveryhodne pôsobiaci otec, ktorý vtedy robil v nemocnici. Až v neskoršom veku som si pri pohľade na čudne zahojené jazvy uvedomil, že oco síce vtedy pracoval v nemocnici, ale nie ako lekár, len ako výpočtový technik. Ponaučenie: Keď bežíte po bager, nebežte jak šalený.
A bacha aj na ďugovy z plastových fliaš od destilovanej vody, sú to mrchy zákerné! Ako chlapca ma na televíznych hokejových prenosoch fascinovalo, ako si hráči na striedačke striekajú do úst zo špeciálnych fliaš nápoje. Nuž, naplnil som si aj ja, hlava sprostá desaťročná, v lete u babky na dvore fľašu od destilovanej vody vodou pitnou a prederavil ďugov, aby mi pri zmačknutí fľaše v šikmej polohe zhora dolu striekal prúd vody do papule. Chvíľočku veru i striekal. Potom však v dôsledku stlačenia vystrelila fľaša ďugov! A rovno mne do gágora! Tam sa mi zašprajcoval, chrčal som, nemohol sa nadýchnuť. Ďugov sa mi pošťastilo vychrstnúť až po buchnátoch po chrbte od duchaprítomných členov rodiny, ktorí porozumeli mojim vypúleným očiam a nemej vyľakanej gestikulácii.
Čoby pohybovo disponované dieťa som raz doma v obývačke dokázal dvakrát preskočiť stolík so sklom na vrchu. Akurát tretíkrát mi už nevyšiel krok a sklá boli zaraz dve, našťastie som utrpel len psychickú ujmu. Fyzická, rozbitá gebuľa na temene, sa mi zas pritrafila, keď sme zlaňovali zo stromu po kábli uviazanom na konári, pričom dolný koniec kábla držal natiahnutý asi v 30-stupňovom uhle kamoš na zemi. No keď som sa ako Tarzan ladne kĺzal dolu káblom, kamarát zo žartu kábel pustil a švaclo ma o strom. Káble i kamoši sú občas svine.
A hoci dnes nie je nijaký Svetový deň prevencie úrazov (lož), ale meteorológie (k tej mi nič nenapadlo), aj tak vás, detiská nevystaté, vyzývam, fakt nerobte blbosti, nechlastajte, nedrogujte, nesexujte, no hlavne sa nešmýkajte po šmýkalke do pieskoviska dolu hlavou, lebo si nabijete držku.
Autor: Jaroslav V. VRABEC
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
