bitka a ani Košičania si ich nedávne predstavenie nenechali ujsť. My sme zas neobišli Stanislava Štepku. Pred predstavením sme sa s ním stretli na krátky rozhovor, v ktorom sme sa dozvedeli, na čo sa môžu skalní fanúšikovia z dielne radošincov tešiť najbližšie.
Vždy, keď prídete do Košíc, máte rozpracovanú novú hru. Predpokladám, že ani tento rok nie je výnimkou...
- Práve v týchto dňoch som dopísal novú hru s pesničkami "Stvorenie sveta". V predošlých - Desatoro a Sedem hlavných hriechov - boli ľudia zvedaví, ako spracujeme Božie prikázania a hriechy. Teraz zas čakajú, čo stvoríme zo všeobecne známeho príbehu o vzniku sveta. Bude tam veľa piesní, na hudbe práve v týchto dňoch pracuje Peter Mankovecký. Koncom apríla to začneme skúšať.
Z Desatora, Siedmich hlavných hriechov a Stvorenia sveta vám akosi prirodzene vyplynula voľná trilógia. Plánovali ste to tak od začiatku?
- Nie. Za jej vznikom stoja náhody. Prvé dve hry majú u divákov nevídane veľký ohlas, takže dúfam, že aj tretia pre nich bude zaujímavá. Na budúci rok v januári by sme s ňou malí ísť do Austrálie a v lete počas olympiády do Číny.
Už ste niekedy boli na olympiáde?
- Boli sme na zimnej olympiáde v Salt Lake City v Spojených štátoch, kde sme sa však prezentovali len drobnými kúskami s pesničkami v Slovenskom dome. Teraz by sme mali celú hru upraviť tak, aby bola zrozumiteľná pre všetkých a odohrať ju tam.
Ak ste si vo vašich doterajších hrách zobrali na paškál niektorú z našich historických postáv, tak to boli stále muži. Neplánujete napísať hru o nejakej žene?
- Keď som písal hru "Ako sme sa hľadali", čo je vlastne cesta našou národnou históriou, tak som tam veľmi chcel dať nejaké ženy, pretože máme v súbore veľmi pekné a dobré herečky. A viete, aký velikánsky problém som s tým mal? Nájsť v 19. storočí okrem Vansovej a Timravy nejaké dámy, ktoré boli uprostred spoločenského diania, nie je jednoduché. Ale chcel by som napísať hru o ženách ako silných osobnostiach, ktoré hýbu nielen chlapmi, ale aj históriou.
Pokračujete aj v písaní rozprávok?
- V Prešove a v Spišskej Novej Vsi, kde sme hrali pred pár dňami, som dokončoval "Lastovičie rozprávky". Tie vlani aj s nádhernými ilustráciami Sveťa Mydla dostala k narodeninám moja vnučka Ninka a teraz som k nim dopísal ďalšie dve rozprávky. Nedávno som napísal aj dlhú báseň "Tučný Maťo". Pôvodne to bola rozprávka, ktorú som vnúčatkám rozprával celý rok a stále som im do toho niečo pridával. Tú som prerobil na básničku, ktorú chcem doplniť insitnými obrázkami. Pre deti to bude veľké prekvapenie a ako ich poznám, budú sa z toho náramne vytešovať, pretože majú také bláznivosti rovnako rady, ako ja.
Obrázky k "Tučnému Maťovi" budú vašou maliarskou prvotinou?
- V podstate áno. Skúšal som už kresliť karikatúry, aj obrázky, ale vždy, keď som videl skutočné obrázky, zdalo sa mi, že by som sa do toho nemal pliesť. Ale sám pre seba kreslím kadejaké malé hlúpostičky. Z Unicefu ma dokonca už dvakrát požiadali, aby som prispel do dražby. Dražia v nej obrázky ľudí, ktorí profesionálne nemaľujú. Raz bola téma "Lev", tak som namaľoval portrét Leva Nikolajeviča Tolstého a raz som nakreslil Radošinu. Oba obrázky sa vydražili veľmi dobre.
Na Veľkú noc idete do Radošiny?
- Áno, budeme tam niekoľko dní. Okrem toho, že so ženou plánujeme upratať dom a čo-to porobiť v záhrade, sa zas stretnem s radošinskými ochotníkmi. Mám ich ohromne rád, lebo sú to veľmi príjemní mladí ľudia. Teraz ideme robiť už našu ôsmu spoločnú hru. Veľmi sa na to teším, lebo keď som celé leto v Radošine, tak po večeroch len tak nevysedávam, ale som s nimi na skúškach.
Sú pre vás aj novou inšpiráciou?
- Samozrejme. Po skúškach mi totiž rozprávajú, čo sa kde stalo, čo kto kde povystrájal, aké sa kde stalo nešťastie... A to je pre mňa cenné. Radošina je celoživotné pokračovanie môjho veľkého príbehu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
