Spišiaci sa ukrývali na Skale útočišťa a Šarišania v Čergovskom pohorí
Uhorský kráľ Belo IV. bol schopným štátnikom a svoje schopnosti uplatnil už ako spoluvládca svojho otca Ondreja II. Korunovali ho za kráľa v roku 1235. V prvých rokoch chcel skrotiť rozbujnenú a nedisciplinovanú šľachtu, čím si ju skôr poštval proti sebe. O šesť rokov po korunovácii musel odolávať vpádu Tatárov do Uhorska a očakávaná pomoc od šľachty neprichádzala tak, ako by sa očakávalo.
V roku 1206 sa na ázijskom kontinente zjednotilo okolo sto mongolských kmeňov, kedy sa ich vládcom veľkej ríše stal "Džingischán". Veľká ríša si vytvorila mohutnú armádu, pozostávajúcu z jazdcov a zo špeciálneho vojska - hádzačov kameňov, horiaceho dreva a slamy. Spočiatku viedli lúpežný život a svojimi výpadmi vyplienili Sibír, Čínu, Kóreu, Vietnam, Perziu, Azerbajdžan, Arménsko, Gruzínsko, Sýriu, Egypt a potom tiahli na západ do Európy a najmä do Uhorska. Kadiaľ prechádzali všetko ničili, ľudí zabíjali a do zajatia brali len ženy a remeselníkov.
Po Džingischánovej smrti nastal rozpad mohutnej ríše na menšie útvary a jeden z nich sa rozprestieral od Kaukazu po Dnester pod názvom "Zlatá horda". Na čele stál jeho vnuk "Batu", ktorý v r. 1240 rozdrvil Kyjevskú Rus, že z Kyjeva neostal kameň na kameni. Otvorila sa im cesta na západ do Volyne, Haliča a Uhorska.
Na juhoruských stepiach žil aj kočovný národ Kumáni, ktorí hovorili po turecky a boli ako predvoj na ochranu Byzanskej ríše. Kumanov v r. 1238 - 1239 porazili Tatári. Mnohí sa Tatárom podriadili a časť z nich odišla na západ cez Karpaty a zastavili sa na hranici s Uhorskom. Ich panovník vyjednával s Belom IV., aby ich prichýlil v Potisí. Vyhovel im práve v čase, keď mal rozpory so šľachtou. Kumánska armáda mu prišla vhod, aj ich ponuka, že mu pomôžu v boji proti Tatárom.
V r. 1240 dostal Belo IV. výhražný list od jedného z nástupcov Džingischána - GüJüka v mongolskom a saracenskom jazyku. V ňom sa uvádzalo: "Viem, že si bohatý a mocný kráľ a máš mnoho bojovníkov a že vládneš veľkej ríši. Dozvedel som sa, že si Kumánov, našich poddaných vzal pod ochranu. Vyzývame ťa preto, aby si ich u seba ponechal, ak ma nechceš mať za protivníka. Kumánom je ľahšie uniknúť ako tebe, oni kočujú, sú bez domovov v jurtách. Ty však bývaš v domoch a máš pevné mestá a hrady. Ak chceš vykĺznuť z mojich rúk..." Ďalej list pokračoval, v ktorom vyčíta Belovi IV., že neodpovedal na listy a jeho poslov dal zavraždiť.
Tatári v roku 1241 prenikli cez Varecký priesmyk (Ruská bránu) do Sedmohradska po zdolaní nástrah, ktoré im uhorské vojsko nastavilo. Úsek bol chránený uhorskou armádou, ktorej velil palatín Dionýz, ktorý po prekonaní prekážok a zranený utekal na uhorský dvor. Ďalší voj Tatárov pokračoval na západ cez Poľsko.
Tvrdohlavý Belo IV. sa postavil so svojou armádou južne od Košíc až po rieku Slaná a chcel odporovať polmiliónovej tatárskej armáde. Šľachta tam prišla, ale bojovala s nevôľou. Spočiatku uhorská armáda odrazila útok, ale neskoršie Tatári po stiahnutí sa urobili mohutný obchvat a zmasakrovali celú uhorskú armádu, v ktorej padol aj kráľov brat Koloman. Druhý voj Tatárov, ktorý prechádzal cez Poľsko, smeroval do Sliezska, kde samu na odpor postavil ich vojvoda Henrich II. - Pobožný. Po urputnej bitke padol, Tatári mu odrezali hlavu a nastokli na kopiju, ako symbol víťazstva. Potom Tatári prenikli na Moravu.
Belo IV. sa akoby zázrakom zachránil. Rýchlo si vymenil koňa a hnal ho k Nitre, potom k Bratislave a do Viedne. Z Viedne, kde nedostal ochranu, smeroval do Splitu a Záhrebu a ukryl sa na ostrove Krku (vraj sa obliekol do ženskej sukne). Stále mu bol v pätách oddiel Tatárov, ale nakoniec sa kráľovi podarilo zachrániť. Na úteku vo svojich úkrytoch písal listy prosiac panovníkov o pomoc, ale jeho snaha bola zbytočná. Rozmýšľal, aké urobil chyby vo vládnutí a čo bude musieť urobiť, ak sa zachráni.
Tatári sa spojili a z Moravy pokračovali cez Karpatský priesmyk a dole Považím. Všade rabovali, lúpili, pálili a zabíjali. Zachránili sa len ľudia na ťažko zdolateľných a nedobytných hradoch, aký bol v Trenčíne a na ďalších. Ostatní ľudia na Spiši a Šariši sa ukrývali v jaskyniach a hlbokých lesoch. Na Spiši je to na Skale útočišťa v Slovenskom raji a na Šariši v Čergovskom pohorí.
Na jar v roku 1242 po smrti hlavného chána sa jeho vojvodcovia chceli zúčastniť na voľbe nového chána a znova tou isotu cestou odtiahli na východ. Zanechali mnohé oblasti Uhorska totálne zničené o čom hovoria predovšetkým mnohé kroniky: Spišskosobotská kronika, kronika Spišského Štvrtku, Splitská kronika, Varadinská kronika a niektoré iné historické udalosti z tejto doby. Do celého procesu vpádu Tatárov sa dostalo aj veľa legiend. V jednej z nich sa hovorí, že všetok obyvateľstvo Šariša sa ukrylo v jaskyni pri Oltárkameni v Čergovskom pohorí. Žiaľ, jaskyňa je tam len sotva 5-metrová, ale mohlo ísť aj o inú jaskyňu.
Po tatárskom vpáde v Uhorsku na sto rokov zavládol neporiadok. Belo IV. robil opatrenia na odstránenie škôd. Nariadil budovať hrady na kamenných bralách, aby boli nedobytné pre ich prípadný návrat aj pre iných nepriateľov. Hrady budovali aj bohatí zemania. Tam, kde bolo obyvateľstvo vyhubené, pozval nemeckých a iných kolonistov. Každý hrad mal niekoľko ochranných múrov, valy, uprostred obyčajne strážne veže - nebojsa (hláska), kopali sa tam studne do skál, alebo budovali cisterny na vodu, padacie mosty, ochranné vodné priekopy, tajné chodby na únik z hradu. Opevňovali sa niektoré, predovšetkým kráľovské, mestá. Do celého procesu boli zapojení všetci obyvatelia Uhorska, ale aj tu sa mnohí priživovali a zbohatli. Vtedy vo veľkej miere zaľudňovali kolonisti Šariš a Spiš.
Belo IV. zomrel v roku 1270 a po ňom sa stal kráľom jeho syn Štefan V., ktorý sa oženil s Kumánkou, ale vládol len dva roky. Uhorského trónu sa ujal jeho syn Ladislav IV. - Kumánsky, ktorého šľachta a cirkev prijala s nevôľou a obavou, že Uhorsko sa bude uberať cestou k pohanstvu. Ladislav IV. sa nezhostil svojej úlohy panovníka a zdržiaval sa v tábore Kumánov v Potisí a práve Kumáni ho aj zavraždili.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
