Čím ďalej, tým menej sa o ne starali, až kým ich nepoštátnili
Aké boli cesty na našom území a kam viedli? V praveku a v staroveku viedla naším území významná obchodná jantárová cesta, z ktorej odbočovali spojovacie cesty na územie terajšieho Slovenska.
Určitý rozvoj ciest bol pravdepodobne v dobe keltskej a rímskej, ich väčší rozmach spájajú historici s obdobím Veľkej Moravy a ranného feudalizmu. Bez ciest by sa nemohli spájať administratívne a obchodné centrá, mestá, feudálne sídla, ani banské centrá a nebol by možný medzinárodný (diaľkový) obchod. Naším územím prechádzali významné obchodné cesty po ktorých prevážali tovar kupecké karavány a povozníci.
Spojenie Uhorska s českými krajinami bolo možné po českej považskej a vlárskej ceste, s Poľskom po poľskej ceste. Veľký význam mali vnútorné spoje - ponitrianska cesta z Komárna na severné Slovensko., pohronská zo Štúrova cez Zvolen na Oravu, juhoslovenská z Rožňavy do Michalian, cesty spájajúce Bratislavu s Komárnom, Poprad s Michalovcami, Spiš s Košicami, Banskú Bystricu s Rimavskou Sobotou, Šahy so Zvolenom a ďalšie.
Na cestné trasy sa využívali také pásy pôdy, ktoré svojím zložením uľahčovali dopravu aj v zlom počasí. Boli to kamenisté piesčité a štrkopieskové trasy o ktoré sa nemuseli starať mestá a zemepáni mýta, ktoré sa na nich vyberali. Náklady na ich úpravu stúpali s rozvíjajúcim sa obchodom. So začiatkami poštových dostavníkov, ktoré prevážali aj ľudí s vojenskými potrebami v 15. a začiatkom 16. storočia sa museli budovať aj nové cesty a staré udržiavať v zvýšenej miere. Do banských oblastí budovala cesty Thurzovsko - Fuggerovská spoločnosť a stali sa známe aj v zahraničí. Vozovka týchto ciest bola obdobou starých rímskych ciest, ktoré pretrvali bez ujmy na ich kvalite. Do lôžka kládli v dvoch až troch vrstvách na seba ploché kamene, na ne ukladali vrstvu menších kameňov, ktoré prikryli štrkom. Tento spôsob vytváral vypuklý povrch, aby mohla voda stekať do odvodňovacích priekop.
Vojny, stavovské povstania aj živelnosť pohromy, najmä povodne, cesty ničili, čo sa u nás od druhej polovice 16. storočia prejavilo najmä na dôležitejších spojoch. Tie sa práve pre tieto udalosti prestali systematicky udržiavať a nové sa nebudovali. Väčšina ich bola v dezolátnom stave, čo pretrvalo až do jozefínskej doby, kedy sa urobil súpis najdôležitejších, ale z nich sa obnovili iba niektoré úseky. Žiadna podstatná zmena k lepšiemu nenastala, azda okrem výstavby strategickej dôležitej cesty do Haliče.
V 19. storočí mala záujem na dobrom stave ciest pošta a vojsko. V roku 1825 - 27 určila osobitná komisia uhorského snemu trinásť hlavných cestných ťahov, ktoré mali byť vybudované na štátne náklady. Pochopiteľne, snem nemohol riadiť výstavbu ciest, ale župy, ktorým zveril túto úlohu áno. Každá župa stavala cesty z hľadiska svojich potrieb bez ohľadu na celoštátne. Pôvodný plán sa vôbec nerealizoval, lebo sa začali budovať železnice. V roku 1848 bolo na našom území asi 660 km štetovaných alebo štrkovaných ciest. Veľké úseky ciest boli súkromné. Asi 800 km dôležitých ciest v celom Uhorsku v roku 1854 poštátnili, čím sa položili základy štátnych ciest aj na Slovensku. Išlo predovšetkým o starú považskú cestu, cestu z Trnavy do Banskej Štiavnice a cez Banskú Bystricu na starú poľskú cestu, cestu z Banskej Štiavnice do Budapešti, z Lučenca do Zvolena, z Budapešti do Košíc a na Duklu.
Každá župa mala funkciu župného inžiniera, ktorému podliehala výstavba, udržiavanie a spravovanie župných ciest. Táto sa po roku 1877 preniesla na štátne stavebné úrady rezortu Ministerstva obchodu a dopravy s tými istými povinnosťami, ku ktorým pribudla starostlivosť aj o štátne cesty. V roku 1890 vyšiel cestný zákon a podľa neho sa cesty rozdelili do viacerých kategórií. Takže k štátnym a župným pribudli vicinálne riadené samosprávami, obecné i súkromné. Zriadená bola funkcia cestmajstra, ktorý bol výkonným orgánom správy a údržby ciest. Cesty boli naďalej nekvalitné a väčšia starostlivosť bola o štátne cesty. Mnohí seniori sa pamätajú na cestárov, ktorí sa pravidelne starali aj o priekopy a odtok vody, v zime o označenie krajníc ciest tyčami a protisnehové zábrany. V Európe sa v 19. storočí venovala pozornosť kvalite a údržbe ciest kvôli zvyšujúcej sa preprave tovaru, začali budovať makadamové vozovky. Tie sa u nás neuplatili. Zato sa stavali kryté drevené mosty.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
