Ebenové drevo pochádza z USA, slonovina z viedenského klavíra

Kostol sv. Košických mučeníkov na Sídlisku Nad jazerom existuje pomaly 12 rokov. Pri omšiach síce veriacich doprevádza organ, ale je malý - elektronický. Jeho zvuk preto nie je taký, aby dokonale ozvučil celý interiér. Čo nebolo, to však bude. V stolárste Bies v Hranovnici pri Poprade bratia Gabriel a Ján Biesovci stavajú pre tento kostol veľký mechanický, píšťalový organ. To, ako sa rodí tento hudobný nástroj, ktorému prináleží prívlastok kráľovský, sme sa dozvedeli počas návštevy v Hranovnici.

Nad myšlienku mať v jazerskom kostole veľký organ uvažoval farár ThDr. Pavol Bugoš, PhD. po prvýkrát pred štyrmi rokmi. Vyslovil ju i na farskej rade. "Prijatá bola pozitívne, ale to bolo v tej chvíli všetko. O dva dni neskôr sa mi ozval zástupca českej firmy, ktorá stavia organy. Spomenul, že sa chystá na východné Slovensko a rád by prišiel i k nám. Okrem toho, že si pozrel miesto, kde by v kostole mohol organ stáť, dosť si toho pomeral a pofotografoval," popisoval P. Bugoš rýchly spád udalostí. Približne o mesiac mu došli grafické návrhy budúceho riešenia organu. Vyzerali dobre, ale postavenie organu vychádzalo draho. V prepočte na slovenské koruny vyše 13 miliónov. Takú čiastku si ich farnosť nemohla dovoliť ...

Z hobojistu tvorca organu

Gabriel Bies pôvodne s drevom nepracoval. Na konzervatóriu skončil hru na hoboj a začal muzicírovať v košickej Štátnej filharmónii. "Nebolo to zlé obdobie, ale nenapĺňalo ma tak, ako by som chcel. Lákala ma oprava organov. Nakoniec som z filharmónie odišiel a začal sa venovať ich opravovaniu," spomína, ako sa postupne prepracoval k tomu, čo dnes robí. "Keď som bol v Košiciach, aby som naladil organ v Dóme sv. Alžbety, vďaka známemu som sa dozvedel, o čom farnosť Nad jazerom uvažuje. I keď som nemal celkom ujasnené, ako by som organ postavil, povedal som pánovi farárovi, že sa s bratom Jánom, ktorý mal stolárstvo, do stavby organu pustíme."

Hneď si G. Bies a P. Bugoš "netľapli", ale za dohodu hovoril okrem iného list, ktorý dostal farár od už nebohého prof. Ivana Sokola. Majster v ňom chválil prácu Gabriela Biesa. Dokonca zdôraznil, že po rekonštrukcii má organ v dóme lepší zvuk ako predtým. To tiež dokazovalo, že Gabriel má šikovné ruky a dobrý sluch. V malej dielničke v Hranovnici sa teda začal rodiť mechanický organ. Aby mohli ísť bratia Biesovci s cenou dole, rozhodli sa maximum súčastí sami vyrobiť. Hoci organ má mať okolo 17-tisíc súčiastok a 1 800 kovových a drevených píšťal. To bolo pred poldruha rokom.

Dnes je tzv. píšťalový les, v ktorom sú píšťaly od 10 cm do 6,5 metra, hotový a G. Bies ich postupne ladí. "Denne môžem ´učiť hrať´ maximum 50 píšťal. Potom mám už aj ja s tónmi trošku problém. Prestávajú mi v ušiach znieť ako by mali. Šetriť musím tiež psa," rozosmial sa. Najmä pri vysokých tónoch, ktoré ľudské ucho takmer nepočuje, ale zvieracie áno, chlpáč často žalostne zavýjal, kým si na ladenie ako-tak nezvykol, spomenul G. Bies.

Museli urobiť v streche okno

Na začiatku mali bratia kvôli stavbe organu priestorový problém. Nástroj totiž, podľa nákresov, začali stavať v menšej dielničke. To, aký má byť vysoký, mali na papieri zachytené. Nejako si však neuvedomili, že v skutočnosti je "plafón" v ich dielni od zeme iba nejaké tri metre, kým celý organ bude vysoký 6,8 metra...

"Čo sme dovtedy z organu dali dokopy, museli sme rozobrať a všetko presunúť do inej, väčšej dielne. Ani tá však nemala dostatočnú výšku. Neostalo teda iné len rozobrať aj časť strechy a urobiť v nej podkrovné okno. Inak by sme vrchol organu dnu nedostali. No čo, aspoň máme v dielni prirodzené svetlo cez okno...," podotkol druhý z bratov, Ján.

Kovové píšťaly doviezli do stolárstva od výrobcu v Česku, drevené sami postupne vyrábali. Po pracovnej stránke je na nich menej piplačky, zato časovo trvajú dlhšie. Najmä pri frézovaní treba dávať pozor, lebo niekedy sa ide doslova do milimetrovej hĺbky dreva. Napriek tomu im praskli iba tri píšťaly. Okolo 600 bolo v čase našej návštevy namontovaných, ostatné už tiež mali Biesovci hotové a v dielni čakali na postupnú montáž. "Organ je nevyspytateľný hudobný nástroj. Stačí, že sa zmení teplota či vlhkosť vzduchu a už reaguje inak. Dozerať treba i na to, aby vzduch neprechádzal z jednej ´dierky´, teda z otvoru jednej píšťaly do druhej. Inak by vznikol falošný tón," podčiarkol náročnosť Gabriel.

Organ predstavuje starý, klasický, zásuvkový, mechanický štýl, na ktorom, keby sa niečo pokazilo, stačí vymeniť píšťalu a ide ďalej. Biesovci píšťaly 14 mesiacov vyrábali a len prednedávnom, keď začali organ kompletizovať a potom do neho vpúšťali zvuk, počuli, ako drevo znie. "Radosť z toho, čo organ vydáva, bola obrovská a ťažko sa dá popísať," zhodli sa. "V hornej časti organu je píšťal 500, na dvoch vzdušniciach približne tisícka a v pedáli na oboch stranách ďalších asi 300 pedálových. Najväčšia píšťala je dlhá 5,8 metra, druhá najdlhšia má 4,8 metra," predstavovali jednotlivé časti organu.

Pri stavbe bratia postupujú podľa noriem. Napriek tomu je to od nich skúška odvahy, keďže každý diel tvoria po prvýkrát. Školským slengom povedané, pri organe minimálne "maturujú," keď nie rovno vysokoškolský diplom získavajú. Prakticky na všetko sú totiž samodielňou. Hranolov, čo tvoria kostru organu, je 1800. Aby si ich počas prepravy do kostola na Sídlisku Nad jazerom nepoplietli, každý značia. Rovnako i píšťaly. "Verím, že nám na prevezenie kompletného organu jeden kamión postačí, i keď naložený bude tak, že tam žiadna štrbina neostane," presvedčený je Ján Bies. Nosné časti organu sú z dreva urobené tak, aby zapadali do seba a prakticky jedna druhú držala. Nosníky sú bez šroub, držať budú len vlastnou hmotnosťou.

Spadol z vyše dvoch metrov

"Keďže interiér Kostola sv. Košických mučeníkov je kruhový, aj organ je do polkruhu. Každá časť je preto iná, nikde nie je pravý uhol," popisoval ´ňuansy´ nástroja Ján Bies. Kostra organu je zo smreku a borovice, obloženie dubové. Niektoré časti budú z tzv. masívu, iné z drevotriesky. To preto, aby bol zvuk čo najlepší. Kvôli tomu, nech veľké plochy nerezonujú, bratia medzi ne pridali hranoly. I keď na pôvodnom nákrese nie sú. "Borovica a smrek sú z tatranskej oblasti, dub k nám prišiel z USA cez žilinskú firmu, ktorá veľké dubové kláty dováža spoza oceánu a na Slovensku ich spracúva. Eben, z neho budú obklady klávesov a pedálov, je tiež z Ameriky," popisoval ďalej Ján. Aby mali na klávesy slonovinu, keďže tá je dnes artiklom, ktorý sa nedá dostať, lebo slony sú chránené, bratia kúpili starý viedenský klavír. Ten rozobrali, aby získali slonovinu.

"Stalo sa nám, že keď išiel z Ameriky balík s ebenom, po ceste sa zatúlal. Už sme aj nádej stratili, no potom sa, ako keby zázrakom, v cudzine našiel a na našu adresu do Hranovnice došiel." To však podľa Ján Biesa nebola jediná vec, pri ktorej ako keby nad ich prácou na organe bolo Božie požehnanie. "Ja som z organu dokonca spadol. Každý deň som chlapcov, čo na ňom pracujú, upozorňoval, aby si pri chôdzi po hranoloch dávali pozor. Im sa neprihodilo nič, no mne sa, keď som sa išiel hore pozrieť, pošmykol rebrík a spadol som z vyše dvoch metrov rovno na chrbát. No som tu, takže i v tom bola ochranná ruka..."

Skôr ako sa drevo zmení na píšťaly, najprv sa musí sušiť. Tak to bolo i pri tomto organe, na ktorom je použité smrekové drevo "staré" asi 10 rokov. Smrek, ktorý je ako rezonančné drevo najlepší, našťastie, nie je na sušenie náročný. Nemá v sebe veľa miazgy, preto schne rýchlejšie. "Borovica, čo sa týka suchosti, je náročnejšia, schne podstatne dlhšie. Podľa najnovších výskumov i známy výrobca huslí Antonio Stradivari nesušil drevo dlhšie ako 10 rokov. Potvrdilo sa to podľa letokruhov. Drevo, čím je staršie a suchšie, tým lepšie rezonuje. Aj sa hovorí, že sa časom potrebuje vyhrať...", vysvetlil Gabriel.

To, čo poskladali, znovu rozoberú

Pri organe bratia strávili nekonečné hodiny a dni práce, úvah a hľadaní, ako si s čím poradiť. Keďže taký veľký organ robili po prvýkrát, aj do nepredvídaných situácií sa dostali. Nie však nadlho. "Noc je dlhá, dá sa počas nej dosť špekulovať. Druhým momentom je, že človek má predsa hlavu na to, aby uvažoval. Teraz je nám už dobre, organ ako taký je kompletný, máme k nemu vyrobené všetko, čo v ňom má byť. Už ho len skompletizujeme, naladíme, vychytáme ´vzduch´, aby nesyčal, a prípadne ´muchy´, čo by mohli vyskočiť," spokojný je Gabriel. Pre istotu robia v dielni rezervy klapiek, nech ich v Košiciach pri stavaní organu v kostole nič nezaskočí. Radšej chcú mať niečo zdupľované ako hlavybôľ.

S dokončením a skompletizovaním organu v dielni, nech bratia vedia ako znie ako celok, rátajú približne do konca apríla. Potom všetko, čo dali dokopy, postupne rozoberú, naložia na auto a niekedy v máji dovezú na Sídlisko Nad jazerom. Keďže jazerský chrám je známy dobrou akustikou, organ bude znieť nielen počas omší, ale budú sa tam organizovať aj koncerty. Mal by byť tiež "bratom" organu v Dóme sv. Alžbety a uvažuje sa, že bude výpomocou i pre Štátnu filharmóniu. Po zložení ho budú približne tri mesiace ladiť, aby mal zvuk ako žiaden iný. Predpoklad, že to tak bude je veľký, jazerský chrám je známy dobrou akustikou.

"Do septembra musí byť organ komplet hotový. Na jeho premiéru v Kostole sv. Košických mučeníkov všetci prídeme. Bude to pýcha. Robiť na niečom poldruha roka a potom si neprísť dieťa pozrieť, to neprichádza do úvahy. Hoci i so zlomenou nohou v sádre sa dotiahnem," prehlásil Ján Bies. "Vytvoriť organ je zvláštna práca. Ani sa nečudujeme, že sa jej nikto na Slovensku nevenuje," zhodli sa bratia. "Hlavne je to však krása. Neopísateľná."

Alžbeta LINHARDOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.