Keď si povedali "áno", vyzliekli svadobné šaty a skočili do mora

Nejeden zamilovaný pár, ktorý sa rozhodol spečatiť svoj vzťah aj úradne, sníva o svadbe na nejakom romantickom mieste. Teda nie v obradnej sieni miestneho úradu či pred oltárom v kostole, ale napríklad na tropickom ostrove. So slnkom nad hlavou, vetrom vo vlasoch a za zvukov morských vĺn, pravidelne vsakujúcich do piesčitej pláže. Jednoducho v raji. O tom, že takéto miesto nemusí byť iba vo sne, sa presvedčila aj Košičanka Alena. Svoje "áno" s priateľom Petrom si povedali na jednom zo Seychelských ostrovov.

Keď Alena spoznala Petra, bola to láska na prvý pohľad. Chodili spolu tri roky a po nich prišli na to, že bez seba nemôžu žiť. Alena sa k Petrovi nasťahovala a po pol roku obaja dospeli k názoru, že je načase dať ich spolužitiu právnu podobu. Jednoducho povedané, zorganizovať svadbu a vyhovieť tak rodičom. Patrili do tzv. starej školy a dovtedajší spoločný život ich detí "na divoko" im trochu vadil...

"Dohodnúť sa na svadbe bola jedna vec a zrealizovať ju druhá," spomína Alena na problémy s kolotočom príprav. "Neznášam dopredu nalinkovaný program, pripitých svadobčanov a plačúce mamy, ktoré neustále pripíjajú novomanželom na šťastný život. Nepáčia sa mi čipkované šaty a dlhé závoje a už vôbec nechcem, aby sa môj nastávajúci opil a po polnoci niekoho ovracal. Takých svadieb som v rodine zažila aspoň päť a vždy som si vravela, že ja takúto rozhodne mať nesmiem. Chcela som všetko inak, akurát som nevedela, čo a ako."

Vybrali si Seychely

Keď sa Alenin svadobný deň začal rysovať nielen v jej predstavách, ale aj v kalendári, inšpiroval ju akýsi romantický film. Bol o mladom páre, ktorý sa vzal na pláži tropického ostrova, kde potom prežil aj nádherný týždeň, považovaný za akúsi svadobnú cestu. Vtedy si Alena uvedomila, že to je presne to, čo chce v súvislosti so svadobným dňom zažiť aj ona. Mať obrad pri mori a po ňom sa vykúpať v priezračnej vode, v náručí svojho manžela.

"Hoci Peter mojou myšlienkou nebol zo začiatku nadšený, napokon to nechal na mňa," pokračuje Alena v spomienkach. "Sadla som si teda k telefónu a po chvíli som sa dopracovala ku kontaktu na cestovnú kanceláriu Travel Business Centre, ktorá takéto svadby organizuje v Čechách i na Slovensku. Doslova mi búšilo srdce, keď som vytočila ich telefónne číslo a začala sa informovať na všetko, čo ma zaujímalo. A bolo toho dosť, veď mať svadbu tisíce kilometrov ďaleko nie je ako ísť nakupovať do Miškolca..."

Alena sa dozvedela, že svadobný obrad sa dá vykonať na dvoch miestach v Indickom oceáne. Na ostrovoch Mauritius alebo Seychely. Symbolickú svadbu je možné zorganizovať aj v Polynézii, napríklad na ostrovoch Tahiti a Bora Bora, no nemôže byť právoplatne uznaná, lebo by šlo o cudzincov. Je vhodná skôr pre páry, ktoré už manželstvo uzavreli doma a teraz majú v pláne zažiť romatickú reprízu. "Naša voľba padla na Seychely a hotel Berjaya Beau Vallon Bay, ktorý leží na najväčšej pláži ostrova Mahé," pokračuje Alena. "Po dohode s Petrom som sa rozhodla, že prípravu svadby a v podstate celého pobytu nechám na cestovku. Jednoducho sme v tento dôležitý deň i po ňom nechceli prežívať stresy a strachovať sa, či máme v poriadku letenky, kto nás odvezie z letiska, kde si dať potvrdiť doklady a podobne. Stačilo, keď som v cestovke načrtla, o čom mám v rámci pobytu záujem a tým to pre mňa skončilo. Jednoducho povedané, objednala som svadbu na kľúč..."

Podľa Aleny je s prípravami na svadbu dobré začať najmenej mesiac pred odletom. Dá sa to stihnúť aj rýchlejšie, ale mohlo by to byť finančne náročnejšie. Budúcim mladomanželom treba notársky overené a súdnym prekladateľom do anglického jazyka preložené viaceré dokumenty. Rodné listy, cestovné pasy a pre tých, ktorí už jedno manželstvo absolvovali, aj doklady o rozvode. Tieto všetky písomnosti by mali úrady na Seychelách dostať najneskôr 2 týždne pred svadbou, prípadne na Mauríciu najneskôr najneskôr 4 týždne pred svadbou. V opačnom prípade zaplatia snúbenci miestnym úradníkom akýsi "urýchľovací poplatok". Originály všetkých spomínaných dokumentov je potrebné vziať so sebou.

Prišli do raja

"Samozrejme, naši rodičia a hlavne mamy veľmi zle znášali fakt, že svadobný obrad budeme mať kdesi na opačnej strane zemegule a bez nich," spomína Alena na jediné "problémy", ktoré v súvislosti so svadbou mali. "Niekoľkokrát sa nám to snažili vyhovoriť, no keď prišli na to, že najmä ja som definitívne rozhodnutá, rezignovali. Ktosi síce navrhol, že by letel s nami, no napokon pochopil, že by bol nadbytočný..."

Let z Viedne na Seychely trval 9 a pol hodiny. Alenu s Petrom čakal nielen časový posun, ale rozdielnosť svetov si všimli už počas pristávacieho manévru. Kým pri odlete zo Schwechatu za sebou nechali obrovskú betónovú plochu letiska, blížiac sa ku ostrovom mali obavy, či sa pilot trafí na dráhu. Svojimi parametrami totiž pripomínala poľnú cestu. "Naše prvé kroky viedli do hotela a potom k moru. Bolo to niečo nádherné. Ak som si niekedy predstavovala raj, tak vyzeral presne tak. Na asi kilometrovej piesočnatej pláži, ktorú po celej dĺžke lemovali palmy, sme stretli iba pár ľudí. Teda žiadne davy rekreantov, ako som videla v Chorvátsku či v Grécku. Kto chcel súkromie, vybral si ktorýkoľvek kúsok pláže a nikto ho nerušil. Aj my sme si niekoľkokrát iba tak sadli a neveriacky sa obzerali okolo. Nikdy na ten prvý kontakt s ostrovom nezabudnem."

Než nadišiel okamih, kvôli ktorému na ostrov prišli, Alena s Petrom si užívali tri nádherné dni. Buď absolvovali niekoľko vychádzok do okolia, kúpali sa v mori alebo len tak sedeli na verande hotela a vychutnávali si nádherné chvíle. V tejto súvislosti si Alena spomenula na miestnych plavčíkov, ktorí evidentne "podľahli" seriálu Pobrežná hliadka. "Ich červené plavky a opálené telá sa skutočne nedali prehliadnuť. Každé ráno, ak sme boli schopní vstať, sme ich videli behať po piesku a každých 50 metrov robiť kliky a drepy. Po zapísknutí ich veliteľa sa vrhali do vĺn a plávali ako o život. Kým sa oni trápili, my sme posedávali v tieni terasy a konzumujúc raňajky sme oceňovali ich tréningové dávky."

Po troch zoznamovacích dňoch sa snúbenci stretli s agentkou cestovky. Prešla sa s nimi po okolí hotela, aby si vybrali miesto, kde chcú mať obrad. Alena s Petrom si vybrali drevenú terasu priamo nad morom, ktorá im pripadala oveľa romantickejšia, než pôvodne zvažovaný záhradný altánok. Ten je svadobčanmi využívaný najčastejšie. Agentka sa čudovala, prečo nechcú ani žiadnu veľkú výzdobu, no Alena trvala na tom, že chce obrad jednoduchý. Personálu to však nedalo a napriek tomu vyzdobil terasu aspoň tropickými kvetmi.

"Hoci väčšina hotelov má vlastné altánky, kde sa obrady konajú, klienti si môžu vymyslieť čokoľvek a personál to splní. Obrad sa môže uskutočniť aj priamo na pláži, hoci tam hrozí trochu rušnejšie okolie, alebo aj na loďke. Samozrejme, to už si treba priplatiť. Miesto, ktoré si klient vyberie, personál hotela náležite vyzdobí kvetmi, palmovými listami i pestrofarebnými stužkami." Kuriózne je, že personál vypomôže aj vo funkcii náhradných svedkov. Je totiž zrejmé, že väčšina snúbencov si svojich neprivezie a tak ich ktosi z recepcie či cestovnej kancelárie ochotne zastúpi. Inak tomu nebolo ani v prípade Aleny s Petrom. Tí si dohodli za svedkov práve dievčinu z recepcie a agentku z cestovky.

Vrátia sa traja?

"Obrad sme stanovili na štvrtý deň pobytu," blíži sa Alena k najdôležitejšiemu okamihu. "Ako svadobné šaty som si priamo na ostrove kúpila bielu blúzku na ramienka a bielu sukňu po kolená. Peter mal biele kraťasy i rozhalenku. To bolo čo sa týka oblečenia všetko. Samozrejme, vyzdobení sme boli pestrofarebným náhrdelníkom z tropických kvetov a z rovnakých kvetov som mala svadobnú kyticu."

Hoci Alena vraj nepatrí medzi prehnane romantické typy, pri obrade mala slzy na krajíčku. "Na terase, ktorá bola iba pár metrov od mora, nás bolo iba päť. My dvaja s Petrom, dve svedkyne a muž, ktorý nás sobášil. Obrad trval asi 10 minút, počas ktorých ten muž hovoril čosi o láske, šťastí a porozumení. Po slávnostnom ´Yes´, ktoré zaznelo dvakrát a niekoľkých podpisoch sme sa s Petrom stali manželmi. Po obrade nás však nečakala hostina a bujaré oslavy až do rána, na aké sme v našich zemepisných šírkach zvyknutí. Len úžasné more a leňošenie na pláži..."

Slováci síce videli pri iných obradoch asistovať aj miestneho kameramana, oni si ho neobjednali. Stačil im vlastný fotoaparát, ktorým zachytili nielen väčšinu svojho pobytu, ale aj samotný obrad. Vtedy im vypomohol akýsi Poliak, ktorý so snúbenicou pricestoval za rovnakým účelom. On asistoval im a Peter mu službu na druhý deň oplatil. "Nielen romantická večera a šampanské nám večer pripomenulo, aký významný deň máme za sebou. Hotelový personál nám vyzdobil celú izbu kvetmi a na stole sme našli tortu. Takmer do polnoci sme šantili na pláži, naháňali kraby a počítali hviezdy. Bol to najkrajší svadobný večer, aký som si mohla priať." A hoci to Alena vyslovene nepovedala, určite bola nezabudnuteľná aj svadobná noc...

Keď sa obaja na druhý deň prebudli, pred sebou mali ešte celý jeden týždeň v seychelskom raji. Hoci mali naplánovaných niekoľko výletov, napokon sa takmer nepohli z pláže. Teda takmer. Ako svadobný dar totiž dostali výlet s potápaním v rybej rezervácii. "Veľmi sa nám tam nechcelo, no napokon sme šli a dokonca vstali už o šiestej ráno. Pred hotelom nás naložili do mikrobusu a odviezli do prístavu, kde už čakala malá motorová loď. Asi po hodine plavby po otvorenom mori sme odrazu zastali na mieste, kde mala voda nádhernú tyrkysovú farbu a okolo člna krúžili húfy pestrofarebných rybiek. Dostali sme šnorchle a keď sme sa ponorili, musela som sa premáhať, aby som od úžasu nehíkala. Bolo to niečo nádherné a boli sme radi, že sme ten výlet neodmietli. Jediné, z čoho som mala trochu strach, bola predstava, že odrazu odkiaľsi pripláva veľký žralok a prehltne ma na obed. Nič také sa však nestalo a po výbornom obede na nejakom menšom ostrove sme sa podvečer vrátili do hotela. Unavení ako po výstupe na Gerlach, ale šťastní a nadšení z toho, čo sme videli a zažili."

Po týždni leňošenia sa novomanželia museli s rajom rozlúčiť a vrátili sa do reality. Doma to chvíľu trvalo, kým bolo ich manželstvo úradne platné, lebo ho bolo treba legalizovať. Nebolo to nič komplikované, stačilo predložiť notársky overený a preložený seychelský doklad o svadbe. Až keď dostali slovenský sobášny list, boli definitívne svoji. "Keďže budú pre nás Seychely do smrti pamätným miestom, rozhodli sme sa, že tam vyrazíme každých päť rokov. Dúfam, že nabudúce už pocestujeme traja. Povráva sa totiž, že Seychely sú obzvlášť plodným miestom na Zemi..."

PS: Keďže Alena s Petrom chceli ostať v anonymite, na fotografiách ich nenájdete. Ilustračné nám poskytla cestovná kancelária Travel Business Centre.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.