Poďte sa s nami pozrieť, čím žili Košice v predveľkonočnom období v 20. rokoch minulého storočia
Prečo nesmeli vyvážať šunku a telegramy mohli posielať len na vlastné nebezpečie
Na prvý jarný deň roku 1923 sa Košičania zbytočne tešili. Bol studený, zamračený a daždivý. Turisti nešli na prvý výlet, iba skauti na Bankov a Sivec, župan Ruman na inšpekciu do vzdialenejších okresov. Obchodníci pripravovali vábničky pre zákazníkov v podobe zliav veľkonočného tovaru, stavovské a odborné organizácie na demonštráciu proti znižovaniu platov, notári na svoj zjazd, mestská správa dbala o plnenie sociálneho programu. S jarou prišli nové povinnosti úradom, policajtom a keď sa to tak vezme, každému.
Protestné zhromaždenie
Dvadsiatehodruhého marca bolo počasie ako vyšité. Práve na ten deň zvolali do hotela Schalkház stavovské a odborové organizácie štátneho železničného a verejného zamestnanectva zhromaždenie proti znižovaniu platov. Malo vstúpiť do platnosti od 1. apríla 1923. Pôvodne malo byť zníženie o 18 percent, skutočnosť bola taká, že platy štátnych zamestnancov sa znížia v každej skupine od 25 percent až do 50 podľa stavu a počtu detí, čo bolo na vtedajšie pomery veľa. Predsedu zamestnaneckej únie Leibner vyzval zhromaždenie k petícii, ktorú pošlú vláde ČSR, aby prehodnotila zákon z 20. decembra 1922 o takejto ožobračujúcej úprave platov v čase, keď životné náklady stúpali desaťnásobne. Leibner povedal: "Bol, do ktorého ide štátne zamestnanectvo, je bojom, v ktorom jeden zo súperov musí byť porazený. Je teda žiadúce, aby všetci štátni zamestnanci si boli vedomí toho, že boj, ktorý nastáva bude osudným rozhodnutím o celej jeho budúcnosti." Vo všetkých mestách, kde je riaditeľstvo železníc, prebiehali takého demonštrácie na podporu košickej.
Zjazd notárov
Začiatkom marca založili východoslovenskí notári Župný zväz notárov z troch župných zväzov Abovsko-turčianskej, Šarišskej, Zemplínskej župy. Čestným predsedom sa stal košický župan Dr. Ján Ruman, úradujúcim predsedom Dr. Ignác Kropáč. Na 23. marca zvolali do Košíc zjazd východoslovenských notárov. Župný radca Bernovský žiadal od všetkých lojalitu voči štátu a apeloval na notárov takto: "Notár je často jediným inteligentom na dedine a nemôže svoje vlastné poslanie odbaviť výlučne konaním svojich úradných povinností. Práve jeho mimoriadna činnosť má slúžiť k zveľadeniu kultúrnych aj hmotných pomerov na odľahlých dedinkách."
Po zjazde odišiel župan Ruman s hlavným notárom župy Mikulášom Vrchovinom na pravidelnú inšpekciu do vzdialenejších okresov, kde začínali úradovať po novom po absolvovaní kurzov novej agendy a kurzoch slovenského jazyka pre notárov.
Boj o kiosk
Mestská správa Košíc mala veľmi kvalitný sociálny program. Jeho súčasťou bola aj humanitná pomoc chudobným. V Sokolskom sade v kiosku bola ľudová kuchyňa na náklady mesta. Prenajatý ho mala železnica. Stravné lístky na obedy sa rozdávali na mestskom dome tým, ktorým to schválila komisia na čele so zástupcom mešťanstva Dr. Stuchlíkom. Prvýkrát rozdelili 959 lístkov na obedy na 7 dní. Polievka, mäso so zeleninou, múčnik stáli 4 Kč čo platilo mesto a za 5 Kč mohol dostať obed každý, aj keď nebol v zozname, ale za obed zaplatil. Kiosk malo prenajaté Konzumné družstvo železničiarov, kde poskytovalo stravovanie niekoľkým stovkám železničiarov a iných štátnych zriadencov, 1150 študentom a chudobným vybraným magistrátom. Práve v predveľkonočnom čase mal vypršať nájom kiosku, čím bola ohrozená existencia ľudovej kuchyne. O jej osude mala rozhodnúť mestská rada. Začal sa boj politických strán. Väčšina bola za vypratanie kiosku a zriadenie vinárne, reštaurácie a baru a radca Vukonič pohotovo predložil plány na rekonštrukciu. "Bola to hanba, že zástupcovia ľudu hlasovali proti ľudu, pripravili ho o stravu a zamestnancov kuchyne o prácu." - protestovali pobúrení Košičania proti rozhodnutiu rady. Vzápätí, 24. marca 1923 sa objavil v regionálnej tlači inzerát na prenájom kiosku - mestského majetku - a zariadenie hostinca, kaviarne a cukrárne.
Zákaz vývozu šunky
Predsviatočný ruch vládol všade aj keď na očiach boli trhy a obchody. Na duchovný koncert sa pripravovala odbočka Zväzu čsl. dôstojníctva. Mal byť pri vojenských bohoslužbách v posádkovom kostole na Hlavnej. V novinách aj na výkladoch boli oznamy o zľavách tovaru. Obchod Eugénie Szinai na Hlavnej 72 "K veľkému orlu" poskytoval všetkým štátnym zamestnancom zľavy a donášku tovaru až do domu, tiež na vidiek. V hostincoch boli povolené tzv. domáce trafiky s predajom všetkých druhov cigariet so 6 percentnou prirážkou. Vojsku povolila Čsl. tabaková réžia dočasný voľný predaj cigariet Zora a Športka a domácnostiam, ktoré o to požiadajú, zásobu múky vopred na 4 týždne (stále bol pridelený systém). Schülmannova drogéria na Hlavnej 74 lákala zákazníkov výstavkou voňaviek, zľavami na mydlá, fotoaparáty, kozmetiku a rozšírila sortiment o rum a esencie.
Mäsiarske obchody boli preplnené šunkami a údeninami. Okrem toho, že šunky patrili k Veľkej noci a v Košiciach boli vynikajúci výrobcovia, ministerstvo obchodu zakázalo prechodne ich vývoz, aj mäsových výrobkov. Dôvod bol v tom, že spotreba tohto tovaru aj mäsa v ostatnom čase stúpla a ich ceny klesli, pričom múky a chleba je stále nedostatok. Žiadosti výrobcov o výnimky ministerstvo akceptovať nebude.
Košičania s obľubou posielali telegramy, najmä pred sviatkami. Ďalšia vyhláška sa týkala práve telegramov. Citujeme: "Do tuzemska a cudziny okrem Maďarska sa prijímajú telegramy len na nebezpečenstvo odosielateľa. Pre súkromný telegram je prístupný len jazyk český, slovenský, nemecký, ruský, srbochorvátsky, anglický, poľský, francúzsky, taliansky a rumunský. Podávať podrobné cenzúre. Telefonicky alebo listom podávať nedovoľuje. Všetky súkromné telegrafické a rádiotelegrafické stanice sa rušia." Aj tak si každý rozmyslel, či podá telegram, lebo k prepážke vtedy Hlavnej pošty na železničnej stanici sa cez množstvo vlakových zásielok nedalo prebojovať. Za odmenu sa ale pobavili na inzeráte na dverách: Predám lokomotívu, veľmi peknú. Adresa na pošte.
Do Košíc za relikviami aj odpustkami
Košice 13. storočia mali povesť slávnej metropoly obchodu a zároveň aj "svätého miesta" pútnikov z blízkeho okolia i zďaleka. Ako pútnické mesto boli postavené na rovnakú úroveň s Rímom, Jeruzalemom, Kolínom, Španielskom, kam putovali veriaci k hrobu sv. Jakuba.
Ďaleké púte do týchto, aj iných miest sa ukladali hriešnikom - aj Košičanom za ťažké previnenie a tam sa im priznali rôzne výnimky a zvýhodnenia napr. v daniach, dedičstve a pod. Tak, ako sa odtiaľto vydávali na ďalekú púť do Svätej zeme a inde, aby tam dosiahli odpustky, putovali veriaci aj do Košíc. Tu boli tiež vzácne relikvie - drevo údajne z kríža, na ktorom bol ukrižovaný Spasiteľ, i relikvie apoštolov a svätých východnej cirkvi.
Košice preslávené púťami aj kultom kríža a krvi priťahovali údajne aj "neveriacich" z Rusi i Valašska. Relikviármi zdôvodnila Svätá stolica v roku 1402 uvedenie odpustkov v prospech dostavby chrámu sv. Alžbety. To znamenalo, že pútnikom, ktorí na sviatok Filipa a Jakuba 1. mája - alebo o tri dni na to navštívia chrám sv. Alžbety, udelil pápež Bonifác IX. také odpustky, ako keby boli pútnici navštívili chrám sv. Marka v Benátkach. Podľa prof. O. R. Halagu "tieto odpustkové dni vplývali s dvoma týždňami alžbetinského jarmoku v Košiciach. Rovnocenné odpustky so slávnymi púťami, zastávkami na ceste do Ríma a Jeruzalema prezrádzajú, že i povesť košických pútí siahala široko - ďaleko. Že táto ich povesť pretrvávala stáročia, potvrdzujú aj verše rodáka zo Skároša spred polovice 16. storočia A. Horvátha."
Púte v Košiciach mali aj ekonomický prínos pre kupecké centrum, veď stredoveký jarmok, ktorý trval dva - tri týždne, sa každý deň ráno obnovoval a končil zvonením, procesiou a pobožnosťou takže jarmok aj púť navzájom splývali.
Starodávne mestské novosti
Spolok mladých obchodníkov
Vo februári 1879 bolo valné zhromaždenie Spolku mladých obchodníkov so sídlom v Košiciach. Obchodná a priemyselná komora jeho činnosť vyhodnotila pozitívne, najmä pre záujem o odborné prednášky a literatúru a vybudovanie knižnice spolku a prírastok kníh aj časopisov. Poriadal kultúrne večierky, založil Samovzdelávací krúžok, spevokol a sprostredkovateľ práce. Spolok sa presťahoval do väčších priestoroch v hoteli Schifbeck, kde mal aj sálu, po Kasíne najlepšiu v Košiciach.
Zákaz pre plátenníkov
Obchodníkov so strižným tovarom a farbiarov sa týkajúce rozhodnutie ministerstva obchodu obmedzilo navštevovanie trhov slovenskými plátenníkmi. Môžu chodiť na trhy v miestach, ktoré majú po ceste ich podomového obchodu, ináč iba na tie trhy, na ktoré majú prístup cudzí obchodníci a remeselníci. Obmedzenie bolo podľa plátenníkov zákazom legálneho obchodovania s farbiarmi a obchodníkmi. Platil od apríla 1889.
Podomový obchod cudzincov
Obchodná a priemyselná komora v Košiciach podala deviatim župám horného Uhorska obežník o vypovedaní poľských podomových obchodníkov z Halíče (1897). Kým ministerstvo nevydá štatút o podomovom obchodovaní, mali ho mesta regulovať aj u peštianskych agentov a obchodníkov.
V Košiciach obmedzili predaj zahraničného a rakúskeho tovaru, lebo ním bol trh zaplavený a vytláčal domácu produkciu.
Redukcia výčapov
V júli r. 1893 rokovalo mestské zastupiteľstvo o redukcii výčapov o ponechaní a odňatí výčapného práva, ktoré by mali mať 120 majitelia výčapov. Pre priestupky majiteľov Rotha a Csaja ich výčapy zatvorili a ďalšie dva tiež, kým si majitelia Platzer a Balsberger neobnovia žiadosť.
Košičania radi čítali príbehy svätcov, prorokov, kalendáre, lucidáre a v osobitnej obľube mali snáre
Jeden a ten istý sen vykladali ináč pre kráľa, šľachtu a obyčajných ľudí
Čo košickí mešťania čítali 16. - 17. storočí? Dá sa to vydedukovať aj zo záznamov kníhkupca Galena. Ako sme písali 30. 3. 2007, Galen v roku 1583 predával literatúru pre všetky vrstvy obyvateľstva - svetskú aj náboženskú v troch jazykoch - v češtine, nemčine a maďarčine. Klasické literatúra a traktáty boli písane po latinsky a nemecky.
Ľudové čítanie
Obľúbené bolo ľudové čítanie. Bol to osobitný druh literatúry určený širším čitateľským vrstvám (v 14. až do začiatku 20. storočia) a predstavovali ho najmä jarmočné tlače. Tento charakter mali aj rôzne správy s protialkoholickým zameraním a moralistické poviedky. Ľudia radi čítali kalendáre, pranostiky, snáre, lucidáre (encyklopédie) a veľmi obľúbené boli príbehy o živote svätcov, Ježiša Krista, prorokov. Pri biblii sa schádzala v sviatočné dni celá rodina a jej hlava z nej čítala. Boli vytlačené v češtine a čítaním text prispôsobovali východoslovenčine. Lucidár mal katechetickú formu, žiak kladie otázky a učiteľ odpovedá. Ide o zhrnutie poznatkov o svete, ktoré vychádzajú z biblie a sú založené na fantastických výmysloch o rôznych krajinách, ich obyvateľoch a o prírodných úkazoch. Populárny u všetkých vrstiev bol "Snář velmi pěkný" (r. 1650), Nově zhotovený snář (1705), "Nový kalendář" (1681), vytlačené v Košiciach, Levoči, Bardejove.
"Snář velmi pěkný" upozorňuje čitateľa, že aj keď nikdy nevidel exotické zvieratá ako je slon, tiger, pštros, lev, môže sa mu prisniť. Výklad snov sa adaptuje na rôzne spoločenské vrstvy, stavy a pohlavie. Ten istý sen má iný význam pre panovníka, kniežatá, vrchnosť, jednoduchý ľud, služobníctvo, panny. Výklad sna, v ktorom sa zem triasla, alebo tak hýbala, až sa niektoré hory prepadávali, bol pre kráľa takýto: Kráľ sa nahnevá na tých, ktorí prahnú po moci a niektorých dá aj popraviť. Ak sa vo sne zem hýbe na rôznych miestach, najmä pri dolinách, to znamená, že kráľ daniami a poplatkami ničí pospolitý ľud. Ak by sa zem triasla, ale sama od seba sa ticho na niektorých miestach prepadávala, krajina bude chudobnieť, alebo ju zničí nepriateľ.
Pohanské pozostatky
Pozostatky pohanských zvykov dlho pretrvávali a ich niektoré prejavy pokračovali v cirkevných sviatkoch, aj vo Veľkej noci. Prof. Halaga hovorí: "Je tu (v Košiciach) nemálo reliktov, ktoré dokumentujú hustú sieť posvätných hájov, vôd a miest, kde sa ľud zhromažďoval k obradným spevom a tancom, rozpravám a historickým spevom igricov a poradám. Ešte v roku 1279 hrozila cirkevná synoda, konaná v Budíne za účasti pápežského legáta, exkomunikáciou tým kňazom, ktorí nezabránia konať svojim veriacim Tance a spevy a svetské rokovania v kostole a na cintoríne. Vyhlásila o nich, že sú väčším hriechom ako oranie a kopanie v nedeľu. V najbližšom okolí Košíc máme poukaz na chránené miesto porád v názve "Radimov háj" doložený r. 1324 nad Bukenom (dnes Klátov). Medzi Haniskou a Seňou chránili háj "sto stromov" a kamenná modla tam pretrvala rok 1267. Vodu pod košickým Chválabohu pri Vajkovciach považovali za posvätnú, zrejme pre tam konané nábožné zhromaždenia."
Liečivá voda
Preto sa nečudujme, ak vodu z niektorých potokov na Veľkú noc dali do fľašky a pri chorobe si ňou natierali tvár, vyplachovali ústa, po kvapke pridali do veľkonočných jedál. Ťahanovčania brodili v Hornáde kone, aby boli zdravé a silné. Kto mal lišaje, bradavice a iné defekty na koži, mal si na zelený štvrtok pred východom slnka umývať handričkou postihnuté miesta. Kto mal svrab, mal o polnoci z Veľkého piatku na Bielu sobotu skočiť do vody a koža bude čistá, lebo svrab sa zľakne a zmizne. Tento zvyk je z čias, keď sa ochorenia pripisovali démonom chorôb, alebo sa niektoré neduhy priamo antropomorfizovali. Choroby sa neliečili, ale vyháňali z tela, či prenášali na iné osoby a objekty. Tak to bolo aj s ochranou dobytka proti zlým silám. Vstup do maštalí im zabraňovali natretím dverí kolomažou. Košickí mešťania mali pri domoch stajne, (ústili napr. na Kováčsku, Hrnčiarsku) a v minulosti ich tiež takto "zabezpečovali".
Všetky tlače boli ilustrované, čím získali na príťažlivosti a zároveň boli dokladom o majstrovstve tlačiarov. Andrej Šmál v roku 1765 vo svojom diele o uhorských cirkevných dejinách písal o tlačiarenskom umení a vyzdvihol ho ako "zasluženú vec, ktorú v Košiciach robil Ján Fischer, Daniel Schultz, Dávid Türsch a Henrik Erich. Košické písmená boli v 17. storočí najjemnejšie a košické univerzitné písmená sú také vycibrené, že v jemnosti môžu súperiť takmer zo všetkými v Uhorsku".
Soňa MAKAROVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
