ktorú by som sa rada podelila.
Keďže sme sa s kamarátmi dohodli, že sa zapojíme do tejto akcie, s krabičkami plnými narcisov sme teda vbehli do ulíc ako dobrovoľníci. Plný elánu a nadšenia s nádejou presvedčiť každého, sme dostali perfektné miesto, a tak sme si mysleli, že úspech bude zaručený. Ach, aké jednoduché.
Docestovali sme na "miesto činu" , lukratívna poloha, plná značkových áut a moderných budov- privítala nás slávna oceľ Východu. Spočiatku sa všetko vyvíjalo dobre, peniažky sa zbierali ,narcisy mizli. No a potom som zbadala mladého muža, ktorý vystúpil z auta tak v hodnote asi ceny nášho bytu? Pomyslela som si, "hm tak ty zachrániš hneď niekoľko ľudí," a s úsmevom na tvári som za ním vykročila. Na moje sklamanie, práve tento človek mi dal až osem korún... A potom si s úsmevom na tvári zobral narcis. Ostala som v nemom "úžase" a keby som toho v tej chvíli bola schopná, ten narcis by som mu vytrhla... Debil jeden.
Úplne rozčúlená som síce pokračovala, no už dávno nie s takým nadšením.
Ale aj po tejto zlej skúsenosti som pochopila, že dobrí ľudia ešte nevymreli. Presvedčila ma nielen plná pokladnička, ale aj staručká tetuška v lekárni, ktorá nám vhodila 500 korún so slovami "Keď môžeme, pomôžeme."
No a ja len dúfam, že tento svet bude mať v budúcnosti viac ľudí, čo chcú pomôcť, ako tých vyblýskaných, no predsa tak neľudských.
Ivka
Autor: av
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
