Červy svietili na stene jaskyne ako hviezdy na nočnej oblohe

Kedysi, a možno i v súčasnosti, sa o Austrálii hovorilo ako o zemi protinožcov. Ak by sa totiž z Európy viedla stredom Zeme pomyselná os, na opačnom konci by sa objavila niekde v blízkosti tohto najmenšieho svetadielu. Neďaleko neho je dokonca súostrovie Nový Zéland, ktoré má rovnaké časové pásmo, ako Slovensko. Pravda, posunuté o 12 hodín. A práve tieto miesta sa vlani koncom roka rozhodli spoznávať manželia Eva a František Ocelíkovci. Dnes si spolu s nimi zaspomíname na Nový Zéland, o týždeň to bude Austrália.

Ako obvykle, keď sa treba letecky dostať kamsi mimo Európy, bolo východzím bodom viedenské letisko Schwechat. Odtiaľ nabrali dvaja Košičania a s nimi siedmi ďalší Slováci kurz do Frankfurtu, kde prestúpili do Boeingu 747 austrálskej leteckej spoločnosti Qantas. Malo kapacitou 600 cestujúcich a deviati "naši" sedeli v tzv. ekonomickej triede s rozložením sedadiel v jednom rade 3 - 4 - 3. Let si okrem odporúčaných prechádzok po palube lietadla mohli spríjemniť aj sledovaním rôznych televíznych programov. LCD obrazovku mal každý cestujúci len pre seba, umiestnenú v operadle pred ním sediaceho pasažiera.

Let do Sydney trval 26 hodín a jedinú zastávku mal asi po 10 hodinách v Singapúre. "Čas, kým sa skontrolovalo lietadlo, doplnilo palivo a vymenila posádka, trval asi hodinu," spomína Eva. "Strávili sme ju v letištnom termináli a bol to skutočne zážitok. Celý ho pokrývali koberce, bol presklenný a plný nádherných kvetov, medzi ktorými prevládali orchidey. Samozrejme, o príjemnú teplotu sa starala klimatizácia a že vonku je vlhko i horúco sme si uvedomili až vo chvíli, keď sme vyšli na tzv. Cactus Garden, čo bola otvorená plocha pre fajčiarov. To dusno, čo nás ovanulo, bolo viac ako nečakané."

Keď konečne pristáli v Sydney, Slovákov ešte čakal vyše trojhodinový let do hlavného mesta Nového Zélandu - Wellingtonu. No než sa dostali do lietadla, museli sa zbaviť všetkých potravín a tekutín, lebo ich dovoz na ostrovy je zakázaný a prísne trestaný. "V batožine nesmelo byť nič. Chlieb, ovocie ani minerálka. Všetkého sa bolo treba zbaviť ešte v letiskovom termináli. Niektorým cestujúcim to zjavne bolo ľúto vyhodiť, preto ešte na poslednú chvíľu dojedali a dopíjali svoje zásoby."

Simulované zemetrasenie

Na letisku vo Wellingtone čakala Slovákov mladá Bratislavčanka Mirka. Po celý čas pobytu sa stala nielen ich sprievodkyňou, ale šoférovala prenajatý mikrobus, ktorým sa presúvali po ostrove. Mimochodom, Nový Zéland tvoria dva veľké ostrovy, južný a severný. A práve ten bol cieľom ich poznávacieho zájazdu.

"Kto mal ručičkové hodinky, ten si ich prestaviť nemusel, ale digitálne áno. Čas bol totiž posunutý presne o 12 hodín dopredu. Na Novom Zélande práve končila jar, takže nás privítalo daždivé a miestami sychravé počasie. Okrem neho sme si museli zvykať aj na opačné riadenie, než je na Slovensku," nezaprel v sebe František motoristu. "Mirka bola síce skúsený šofér, no neraz sme v zákrutách tŕpli a mali oči ako na stopkách..."

Wellington, ktorý bol štartovacím bodom na potulkách po Novom Zélande, sa stal hlavným mestom zrejme iba kvôli polohe. Leží približne v strede krajiny, kým väčší, krajší a známejší Auckland, je úplne na severe. Kým sa k nemu Slováci dostali, prešli stovky kilometrov, počas ktorých navštívili nielen najväčšie atrakcie ostrova, ale spoznávali aj samotnú krajinu. Pripomínala im náš Liptov, lebo bola kopcovitá a vďaka výdatným a častým dažďom nádherne zelená. Pri dlhých jazdách vidiekom pútali pozornosť turistov aj početné stáda oviec a v mestách zase všadeprítomná čistota a poriadok.

Prvou navštívenou atrakciou bolo národné múzeum Te Papa, mapujúce najmä históriu Maurov. Je to pôvodné obyvateľstvo Nového Zélandu, ktoré tvorí asi 15 % miestnej štvormiliónovej populácie. Maurovia nežijú osobitne, ako napríklad Indiáni v USA, ale takmer úplne asimilovali s prisťahovalcami. Samozrejme, medzi nimi nechýbali najmä Aziati so svojimi obchodíkmi, presne ako na Slovensku. "Vstup do múzea bol zdarma a okrem iného nás v ňom upútala simulácia zemetrasenia. Nový Zéland totiž leží na tektonickom zlome a tieto úkazy sú tam pomerne časté. Kvôli nim ostrovania vyvinuli rôzne otrasom odolné stavebné materiály. Starú budovu parlamentu, ktorá leží iba 400 metrov od spomínaného zlomu, napríklad nadvihli a podložili vyše 400 špeciálnymi ´štupľami´. Tlmia otrasy až do 7,5 ° Richterovej stupnice. Každý štupel tvorí niekoľko tenkých platní, strieda sa zmes špeciálnej gumy a ocele." Vo Wellingtone ešte navštívili miestnu botanickú záhradu, múzeum električiek i drevený kostolík sv. Pavla. Neobišli ani novú budovu parlamentu, ktorá kvôli svojmu tvaru dostala názov "včelí úľ".

Bozkávali sa nosmi

Z hlavného mesta sa Slováci vydali na sever, kde bol ich prvou zastávkou národný park Tongariro. Jeho hlavným ťahákom sú tri sopky, z ktorých jedna - Mount Ruapehú (2797 m) je stále aktívna a nad jej vrcholom sa aj v čase návštevy turistov prevaľovali obláčiky dymu. "Z mesta Whakapapa sme vyrazili mikrobusom do výšky 1100 metrov, kde bol štart našej pešej túry cez lávové polia k vodopádom Soda Springs vo výške 1400 metrov. Počasie nám príliš neprialo, pršalo a fúkalo, takže to trochu poznačilo pôžitok z výletu. Nemôžem nespomenúť kabínky s chemickými záchodmi, ktoré lemovali turistický chodník. Boli čisté a voňavé, s papierom a malým umývadlom. Už na začiatku túry sme boli upozornení, aby sme v prípade potreby nešli niekam bokom, ale využívali tieto kabínky."

Po návrate z túry pokračovali Slováci do mesta Taupo. Leží na brehu rovnomenného jazera s rozlohou 600 km2 a s nádherne tyrkysovou vodou. Jeden z prítokov sa využíva ako atrakcia pre turistov. Z priehrady, postavenej o pár kilometrov vyššie, sa štyrikrát denne vypúšťa voda. Vtedy sa koryto rieky dvihne a zdola proti prúdu vyrážajú rýchle motorové člny s turistami. Jazda po spenenej a hučiacej vode netrvá dlho, lebo po pol hodine prúd ustane. Mimochodom, štyria zo Slovákov si to vyskúšali a bol to určite nezabudnuteľný zážitok.

Ďalšou zastávkou bola geotermálna oblasť Rotorua, preslávená najmä gejzírmi. Jeden z nich, striekajúci horúcu vodu až do výšky 30 metrov, videli aj Slováci. A nielen videli, ale aj vnímali, lebo všade bolo cítiť vôňu síry. "Navštívili sme aj maurskú dedinu, akýsi skanzen, kde pôvodní obyvatelia Nového Zélandu predvádzali svoje umenie. Kuriózny bol vstup do sály, kde bol program. Jeden z turistov, ako náš zástupca, sa musel zvítať s Maurami akýmsi bozkom. Až keď sa dvakrát dotkli nosmi, mohli sme vstúpiť. Samozrejme, bosí, topánky museli zostať vonku." Maurovia v rámci programu spievali melodické piesne a predvádzali najmä bojové tance. Ich súčasťou je vyplazovanie jazyka, ktorého účelom bolo kedysi zastrašiť nepriateľa. Dôležité teda medzi bojovníkmi neboli zbrane, ale kto mal aký dlhý jazyk a vedel hrozivejšie "vrčať". Zaujímavým poznatkom bolo, že Maurovia si nepotrpia na štíhlu líniu. Medzi mužmi i ženami prevládali plnoštíhle tvary...

Okrem umenia Maurov spoznali Slováci aj posvätné zviera Nového Zélandu. Je ním vták kiwi, pripomínajúci väčšiu sliepku, no s dlhým, tenkým a zahnutým zobákom. Operenec je to nemotorný, nelieta a keďže z úkrytu vylieza iba v noci, cez deň ho vôbec nevidieť.

Slovák skákal z veže

Azda najväčšou atrakciou Nového Zélandu bola pre manželov Ocelíkovcov jaskyňa Waitomo Caves. Mala nádhernú kvapľovú výzdobu, plnú stalagmitov a stalaktitov, podobných, ako v našej Domici. Hlavným bodom návštevy podzemia však bola svetová rarita a to tzv. jaskyňa svietiacich červov. "Nasadli sme na loďku a podzemnou riekou sme sa dostali na miesto, kde sme nad hlavami i okolo uvideli tisíce malých svetielok. Pripomínali hviezdy na nočnej oblohe, akurát neboli žlté, ale svetlomodré. Dozvedeli sme sa, že je to vývojové štádium istého druhu mušky. Tie vlietajú do jaskyne a nakladú na stenu milióny vajíčok. Z nich sa vyvinú červíky, ktoré vypúšťajú tenké lepkavé vlákno. Tým, že červy svietia, lákajú malé mušky, ktoré sa na vlákno prilepia a slúžia ako potrava." Fotenie v jaskyni bolo kedysi povolené, no časom sa prišlo na to, že vplyvom bleskov fotoaparátov sa tento úkaz stráca. Odvtedy je používanie tejto techniky zakázané.

Poslednou zastávkou na ceste naprieč severným ostrovom Nového Zélandu bolo najväčšie mesto - Auckland. Je to nielen mesto jácht, lebo pri pobreží ich "parkovalo" niekoľko stoviek, ale aj moderných budov. Jednou z nich je štíhla výhliadková veža Sky Tower, vysoká 328 metrov. Okrem iného sa využíva aj na skákanie, pripomínajúcom bungee-jumping.

"Skáče sa z plošiny, vo výške 192 metrov, no nie na pružnom lane. Skokan je prichytený na pevné lano, ktorého odvíjanie sa plynulo reguluje počítač. V určitej výške nad zemou sa let spomaľuje, takže odpadá obvyklé hompáľanie sa vo vzduchu. Navyše, kvôli častým vetrom a teda nebezpečiu nárazu skokana o stenu veže je jeho let istený. Skokan má dva popruhy ukončené očkami, ktoré sa počas pádu kĺžu po dvoch tenkých lanách. Sú natiahnuté zhora až dole, takže skokan je po celý čas letu istený akoby v koľajnici." Jeden zo Slovákov, bývalý motoristický pretekár, si doprial dávku adrenalínu a skok z veže si vyskúšal. Zvyšok skupinky ho čakal dolu a vykrútenými hlavami kontroloval jeho voľný pád. Na zemi priznal, že to bol jeho prvý skok, a mal z neho príjemný pocit. Stálo ho to 150 novozélandských dolárov (1 NZD = 21 Sk).

Po zoskoku svojho krajana si Slováci pozreli prízemie veže. Tam a v podstate i v celom meste prevládala predvianočná výzdoba. Samozrejme, pre našincov to bol nezvyk. Vonku príjemne teplo, chodilo sa v krátkych rukávoch a v obchodoch prevládal letný tovar, dokonca už bolo vidieť letné výpredaje. Do toho sviatočná atmosféra s girlandami a vianočnými melódiami.

Podobnú atrakciu ako na Sky Tower videli Slováci aj z okna hotela New President, v ktorom strávili poslednú noc na Novom Zélande. Išlo o vystreľovanie štyroch dobrovoľníkov, sediacich na spojených sedadlách. Keďže boli o konštrukciou prichytené pružnými gumami, po prudkom vymrštení k oblohe nasledovalo nekonečné hompáľanie, až kým sa sedadlá nezastavili. Samozrejme, celý úkaz sprevádzalo kvičanie a jačanie, ktoré prilákalo z okolia ďalších záujemcov.

Manželia Ocelíkovci a s nimi aj zvyšok skupiny sa pohľadom z okna 13. poschodia dlho kochať nemohli. O pol štvrtej ráno museli vstávať, lebo ich čakal presun na letisko a let do Sydney. Ak chcete vedieť, čo zaujímavé tam videli i zažili a z čoho sa pani Eva vyliečila, keď nečakane spadla na chodníku, nalistujte si túto stranu aj o týždeň.

Róbert BEJDA

Autor: Baran

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.