Najprv si požičal, potom vraždil
Dežo bol jeden z mála Rómov, ktorý mal zamestnanie a poctivo makal. Nebola to síce žiadna vysoká funkcia, lebo na kŕmenie družstevných svíň mu stačili aj tie tri ľudové, no aspoň mal pravidelný príjem. Možno aj preto, že mal vlastný dvojizbový dom a na rozdiel ao súkmeňovcov "iba" tri deti, sa na neho "bieli" pozerali inak, ako na ostatných počerných. Dežo si to uvedomoval a považoval za poctu, keď mohol slopať s gádžami pri jednom stole, mastiť s nimi karty či diskutovať o všeličom možnom. A práve to sa mu stalo osudným...
Sviniar Dežo, lebo tak ho kvôli jeho robote volali, sa v ten septembrový deň vrátil z družstva okolo poludnia. Araňa mu dala obed a keď sa Dežo najedol, už sa zberal na druhú zmenu - do krčmy. Len čo si na hlavu posadil šiltovku, Araňa naň zrúkla: "Kedy ti konečne Jano zarámuje ten obraz s Ježiškom? Už nám to sľubuje mesiac!"
Dežo sa otočil a odvrkol: "Obraz! Obraz! Mám ja iné starosti. Ale vieš čo, daj mi 500 korún a dám mu ho urobiť ešte dnes."
Araňa vypleštila oči. "Čo?! Za štyri dosky? To určite! Stovku mu dáš za rám a štyri prelejete dolu gágorom..."
Do Deža vošla zlosť. "Tak ty nedáš? A kto ich zarobil? Navaľ prachy, lebo inak sa na ten rám vyondím." Araňa napokon Dežove argumenty uznala. Najmä ten posledný - dve facky...
Dežo strčil päťstovku do vrecka. Debata o ráme mu prišla vhod. Ráno sa totiž s kamarátmi z družstva dohodol, že si popoludní zahrajú v krčme očko. Jasné, že Janovi nedá za rám ani tú stovku. Veď sú kamaráti, urobí mu ho zadarmo. Takto uvažujúc bol zakrátko v krčme. Dal si pivo a čakal. Ubehla hodina, kým sa poschádzali. Fero, Gabi i Jano. Keďže práve on si sadol k Dežovi, ten spustil. "Počuj, Janči. Žena mi píli uši pre ten rám na obraz. Nespravil by si mi ho? Tu máš miery." A položil pred Jana papierik s číslami.
Jano nemal dobrú náladu. Bol namosúrený a podľa toho vyzeral i jeho odpoveď. "Spravím. Ale až keď budeš na rade. No nemysli si, že to bude zadarmo." Pozrel na papierik a v duchu centimetre prerátal na koruny. "Bude to stáť tri stovky."
Dežo vedel, že až príde na platenie, stlačí cenu na dve stovky. Viac sa o ráme nebavili, lebo krčmár pred každého položil kráľovský drink - pivo s borovičkou. Fero rozdal karty a začal sa obvyklý maratón partií. Dežovi spočiatku karty šli. Sem-tam prehral, no väčšinou vyhrával. O desiatej krčmár trikrát zablikal svetlom a to bol signál, že je záverečná. Chlapom sa však od kariet nechcelo. Vtedy Jano navrhol, aby šli k nemu. "Žena je preč, šla ku dcére. Môžeme hrať až do rána a potom pôjdeme do roboty." S nápadom všetci súhlasili. Vyspevujúc prešli polovicu dediny a usadili sa u Jana v kuchyni. Ten vybral z kredenca fľašu borovičky a každému nalial.
O polnoci došli Dežovi všetky peniaze, vrátane päťstovky na rám. Domov sa mu však ísť nechcelo. "Ty, jano, nepožičal by si mi tisícku? V piatok je výplata, vrátim ti," požiadal domáceho o výpomoc.
Jano vytiahol z kredenca zošit, do ktorého zapisoval objednávky na stolárske fušky a voľného riadku napísal: Dežo Gažik - 1000 korún. "Na, podpíš," a strčil zošit Dežovi po nos. Ten podpísal a zapojil sa do hry. O hodinu si požičal druhú tisícku a potom ďalšiu. Keď o štvrtej ráno skončili, mal vo vrecku 24 korún a u jana dlh tri tisícky. "A nezabudni, v piatok mi ich vrátič," pripomenul Jano Dežovi, keď vstávali od stola. Ten prikývol a vyšiel za ostatnými.
Keď prechádzali okolo kostola, Dežo zastal. "Musím sa ísť vyondiť. Vy zatiaľ choďte," povedal Ferovi s Gabim a postavil s k plotu. Chvíľu dvojicu pozoroval a keď zmizla v zákrute, rozbehol sa späť. Cestou vytrhol z ktoréhosi plota latu a strčil si ju pod bundu. O dve minúty bol u Jana. Keď otvoril, Dežo sa mu ospravedlnil. "Prepáč, že ťa budím, ale asi mi u teba vypadli kľúče." Spolu vošli do kuchyne. Kľúče našli pod stolom, presne tam, kam ich Dežo pred odchodom položil.
"Tak, už vypadni," povedal Jano. "Chcem sa aspoň na hodinku natiahnúť." Dežo nevedel, ako pokračovať, preto sa opýtal na rám. "Daj mi už pokoj s tým rámom," odbil do Jano. "Už som ti povedal, že až budeš na rade."
Keď sa Jano pootočil, že odvedie Deža k východu, ten vytiahol spod bundy latu. Rozohnal sa a na Janovu hlavu dopadla prvá rana. Úder to však nebol silný. Jano sa zapotácal, ale nespadol. Rýchlo sa otočil a práve včas, aby stlmil druhý úder. Chytil druhý koniec dreva a chcel ho Dežovi vytrhnúť. Keď si ten uvedomil, že už nič nezmôže, latu pustil a siahol do vrecka. Kým sa Jano spamätal, v bruchu mal zabodnutú čepeľ až po rúčku. Chytil sa za ranu, no Dežo útočil ďalej. Alkoholom zastretý mozog neuvažoval o ničom, len ako Jana definitívne odstaviť. Ako neskôr vyšlo najavo, zasiahol ho 11-krát. Keď Dežo skončil, priskočil ku kredencu, vytiahol zošit a vytrhol poslednú stránku. Strčil papier do vrecka, zhasol a ušiel.
Správa o Janovej násilnej smrti sa po dedine rozniesla ako blesk. Dva dni policajti preverovali jeho pohyb a vypočúvali posledných svedkov, čo ho videli. Keď sňali Ferovi, Gabimu i Dežovi odtlačky prstov a porovnali s tými, čo našli v kuchyni, ďalej pátrať nebolo treba. Dežo si totiž v tom zmätku neuvedomil, že má ruky od krvi. Keď chytal zošit, zanechal na ňom množstvo stôp. Na súde nezapieral. Nebol debil a vedel, že to nemá význam. Dostal 13 rokov v III. NVS.
rob
Autor: Baran
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
