Nie je to iba skákanie po múroch. Niekomu stačí obrubník alebo schod

Niekto ich považuje za kaskadérov alebo artistov, iný za bláznov či samovrahov. Mladých ľudí a zväčša mužov, ktorí nezvyčajným spôsobom prekonávajú terénne prekážky, skáču z budovy na budovu či štverajú sa po múre. Všetky tieto adrenalínové disciplíny v sebe zahŕňa parkour. Svojich vyznávačov má aj v Košiciach a doslova na každom väčšom sídlisku. Nám urobil sprievodcu do tajov parkouru Ladislav Troják, jeden zo zakladajúcich členov skupiny EastWay.

Názov tejto modernej športovej disciplíny pochádza z francúzskeho slova le parkour, čo znamená umenie pohybu. Vznikol vo Francúzsku a je kombináciou iných športov - skalolezectva, bojových umení, akrobacie či gymnastiky. Podstatou je pohybovať sa v akomkoľvek priestore a prekonávať prekážky čo najplynulejším a najkrajším štýlom. Zjednodušene povedané, parkourista sa snaží dostať z bodu A do bodu B čo najpriamejšou cestou a prekonávajúc všetko, čo má v ceste a dá sa prekonať. Väčšinou sa parkour spája s mestským prostredím, ktoré mu poskytuje dostatok rôznych prekážok na trénovanie. Napríklad schody, zábradlia, múry i kolmé steny. To všetko sa dá prekonať šikovnosťou a mrštnosťou. Lebo ako parkouristi vravia: kde iní vidia prekážku, my vidíme cestu...

"Pravú podstatu parkouru musí nájsť sám človek," tvrdí L. Troják. "Niekto si z neho urobí šport, iný umenie. Nie je daná jedna cesta, ktorou treba ísť, lebo parkour nemá žiadne obmedzenia. Každý, kto ho robí, ide tým smerom, ktorým chce a rozvíja ho, ako chce." Na začiatku človek iba skáče, no ak by sa venoval iba tomu, po čase zistí, že ho to nebaví a možno skončí. Preto sa, ako tvrdí L. Troják, musí parkour stať čímsi viac. Doslova životným štýlom.

"Každý si môže stanoviť vlastné hranice a nemusí to byť práve preskakovanie vysokých prekážok či zdolávanie kolmých stien. Parkour rozvíja nielen fyzickú kondíciu, výdrž a mrštnosť, ale aj duševné schopnosti. Správne odhadnúť svoje sily, prekonať strach či dokázať sa koncentrovať. Lebo parkour nie je iba o skákaní. Je to určitá filozofia, ktorú treba objaviť a v živote sa ňou riadiť."

Kto narazí na prekážku a neverí si, tak ju obíde. Parkourista hľadá spôsob, ako ju prekonať. Podobne to je aj v živote. "Ak sa dostaví problém, niekto sa ho zľakne a nečelí mu. Ale kto sa riadi filozofiou parkouru, snaží sa problém vyriešiť, prípadne využiť vo svoj prospech. Na malej prekážke sa zdokonalí a potom lepšie dokáže čeliť väčším..."

Od jednoduchého k zložitejšiemu

Výhodou parkouru je, že nepotrebuje drahé pomôcky, ako sú pre lyžiara lyže či pre hokejistu výstroj. Na začiatok stačia dobre odpružené tenisky a neskôr, ako tvrdí L. Troják, ani tie. "Pre začiatočníka sú tenisky akási ochrana, aby si neublížil. Až si vycibrí techniku, môže behať či skákať po betóne aj bosý. Lebo ten, kto je dobrý, dokže bez obuvi spružiť aj trojmetrový zoskok. Už som to videl na videu. Byť na boso je prirodzené, obuv je umelá..."

Samozrejme, na parkour musí byť človek pripravený. "Nemôže sa jedného dňa rozhodnúť, že začne skákať, robiť saltá či štverať sa po múre, lebo to videl v televízii a páčilo sa mu to. Na prvý pohľad niektoré triky vyzerajú jednoducho, ale sú za tým stovky hodín tvrdej driny a tréningu." Je to ako hrať na hudobnom nástroji. Najprv sa skúšajú tóny, potom stupnice a až po dlhšom cvičení sa možno pustiť do ťažších skladieb. Človek, ktorý v živote nedržal v ruke husle, nemôže hneď zahrať Bacha. To isté platí aj o parkoure. Aj tu treba najprv ovládať základy a až neskôr sa púšťať do náročných trikov.

"Na začiatok sú vhodné kotule, drepy či mlynské kolesá a až potom následujú saltá, skoky a podobne. V teréne sa môže skúšať udržanie rovnováhy na obrubníku alebo preskoky cez zábradlia. Nemusia byť vysoké, dôležité je natrénovať správnu techniku. Každý si musí uvedomiť, na čo má, čo dokáže a v akej je kondícii. Niekto má dobré fyzické predpoklady, ale sa bojí. To je ten lepší prípad, lebo postupne môže strach eliminovať. Najprv sa pokúsi zdolať ľahšiu prekážku a keď si natrénuje istou, vráti sa k tej ťažšej." Horšie je, ak niekto precení svoje schopnosti a hneď by chcel robiť to, čo skúsení parkuristi. Saltá, vysoké skoky či dopady. "Nedočkavci" v lepšom prípade získajú pár modrín či odrenín, v horšom skončia v nemocnici. Pre nich nie je zaujímavá cesta. Oni už chcú byť v cieli...

"Vrchol parkouru neexistuje," tvrdí L. Troják. "Stále sa niečo môže javiť ako ´nemožné´, no časom sa to podarí a hranica ´nemožného´ sa posunie. Je to ako v gymnastike. Keď niekto ako prvý urobil salto, mnohí si mysleli, že viac sa už nedá. Dnes sa robia trojité saltá s dvoma vrutmi a stále to nemusí byť vrchol. O päť rokov môže byť všetko inak." Každopádne, nikdy netreba riskovať a vrhať sa do niečoho bezhlavo. Parkour nie je adrenalínový alebo extrémny šport. Takým ho robia ľudia, ktorí nevedia odhadnúť svoje sily alebo nepochopili podstatu tejto disciplíny. V parkoure nejde o predvádzanie sa, súťaženie či prekonávanie samého seba. Je to o voľnosti, kreativite a vnútornom uspokojení z pohybu.

Točia filmy

Ako sme už v úvode spomenuli, parkour vznikol v 80. rokoch vo Francúzsku. L. Troják sa mu venuje približne od roku 1995, kedy s partiou kamarátov založili skupinu Eastway. Bavili ich ázijské bojové umenia a chceli čo najlepším spôsobom prevedené vlastné bojové a "kaskadérske" scény preniesť na televíznu obrazovku. "Našimi vzormi boli herci ako Jackie Chan, Samo Hung, Yuen Biao, Jet Li. My sme sa ich snažili čo najverejnejšie napodobniť. V januári 1995 sme po prvý raz zachytili naše umenie videokamerou."

Po dlhšej pauze v roku 2000 natočili a na počítači zostrihali ďalší film. Spolu ich vyrobili a na svojej web-stránke zverejnili asi 10, posledný v roku 2005. "Točenie filmov slúžilo hlavne pre našu vlastnú potrebu. Potrebovali sme sa vidieť, čo robíme zle, čo treba zlepšiť a stále sa posúvať ďalej. V podstate sme kontrolovali sami seba." Vlastné filmy už točí väčšina parkourových skupín. Sú voľne dostupné na internete a mnohé na vysokej úrovni. Nielen čo sa týka umenia hlavných aktérov, ale dobrú prácu odviedli aj scenáristi, kamarameni či strihači.

Na začiatku ich bolo 10, no zloženie skupiny Eastway prešlo viacerými obmenami a výmenami členov. Niektorí s parkourom skončili z rodinných dôvodov, iní si po čase založili vlastné skupiny. Momentále sú už iba traja stabilní členovia a niekoľkí tzv. "premenliví". Samozrejme, taký extrémny šport, akým parkour určite je, sa nezaobíde bez zranení. Predísť sa im dá nielen spomínaným neprecenenín svojich schopností, ale dôležité je aj dôkladné rozcvičenie. Vhodný je najmä strečing, pri ktorom sa poriadne ponaťahujú svaly a šľachy. Pre začiatočníkov nie sú na škodu chrániče lakťov či kolien, prípadne rukavice.

"Nepamätám sa, že by sa niekomu z parkouristov, ktorých poznám, niečo vážne stalo. Maximálne šlo o narazený članok, alebo lakeť. A aj mne sa zatiaľ vážne zranenia vyhýbajú. Možno je to tým, že nikdy zbytočne neriskujem," tvrdí L. Troják. "Mal som akurát nejaké odreniny a prípadné pády som ´rozchodil´. Ako naposledy, keď som točil video z triku, ktorý sa volá ´cat leap´. Pri preskoku z múru na múr som neodhadol dĺžku skoku a trochu to so mnou ´placlo´. Keď som sa zosunul dole, mal som trochu zodreté ruky."

Nie sú vandali

Reakcie okolia na parkouristov sú rôzne. Väčšinou pozitívne, keďže predvádzaním svojho umenia, na rozdiel od niektorých sprejerov či korčuliarov, nič neničia. Hoci - zablatená teniska dokáže na bielom múre zanechať svoju vizitku... "Ja som zo začiatku ľudí sledoval, ako reagujú. Aby som vedel, čo si môžem a čo nemôžem dovoliť," spomína L. Troják. "Niektorí sa iba pozerali, iní tlieskali a občas ktosi dokonca hodil nejaké mince. Na vyslovene negatívne reakcie si nepamätám."

Osobitnou kapitolou "divákov" sú policajti. Aj tí sa správajú rôzne. Niektorí ich vyháňajú, no väčšina, ktorá vie, že parkouristi nič nepoškodzujú a nie sú vandali, ich nechá na pokoji. No nie vždy... "Raz sme skákali na schodoch pri kaplnke sv. Michala. Nás mestskí policajti vyhnali, no pár metrov ďalej, na lavičke pri fontáne, sedela skupinka Rómov. Jedli, pili a nechali po sebe neporiadok, no ich si policajti ani nevšimli. Ale kto urobil väčšiu škodu...?"

Ak si parkourista potrebuje zatrénovať, stačí mu zábradlie či stena. "Skákať sa dá všade. Aj na obyčajnom obrubníku či jednom schode vieme robiť spústu vecí. Nepotrebujeme zložité stavby a o tom to je. Stačí zaujímavý bod a na ňom sa dá robiť hocičo. Existuje množstvo kombinácií, závisí to len od tvorivosti a schopností. Sú veci, ktoré vyzerajú jednoducho, no pre nás sú zaujímavejšie viac, ako lietanie z budovy na budovu. Aj keď to je možno atraktívne pre diváka." V Košiciach bol zo začiatku parkouristami často využívaný priestor pred ČSOB. Atraktívy je aj Mestský park či niektoré miesta na Hlavnej ulici.

Aj dievčatá...

Parkour sa v zime sťahuje do telocviční. V jednej takej sme sa boli koncom marca pozrieť a bolo tam skutočne živo. Približne tucet mládežníkov vo veku od 13 do 20 rokov tam práve trénovalo preskoky, slatá a iné cviky, ktoré sa potom zídu v "teréne".

"Parkouru sa venujem tri roky. S malými zdravotnými prestávkami," vraví 23-ročný Martin Ostrolucký. "So skákaním som nemal veľké skúsenosti, trochu som pri zvyšovaní obtiažnosti preťažil nohy a dostavil sa problém. Cítil som únavu svalov i šliach. Preto som musel na na pár mesiacov ´vypnúť´ a nechať kolená oddychovať. Radšej skôr, ako pozde. Sú aj takí, ktorí prvé svalové varovania nebrali vážne a potom museli oddychovať oveľa dlhšie." Martin je vysoký, preto sa viac ako na saltá sústreďuje na preskoky. Z miesta aj s rozbehom. Tvrdí, že každý parkourista by mal rozvíjať to, čo mu ide najlepšie a na čo má telesné predpoklady. Dôležitá je najmä ohybnosť, silné nohy a vytrénované brucho či chrbát. Lebo parkourista musí vedieť správne spadnúť tak, aby dokázal vstať...

Peter Duch sa parkouru venuje dva roky. "Začal som tým, že som rád utekal. Potom som pridal skoky, najmä saltá dopredu a dozadu. To sa mi páči najviac," vraví 18-ročný chalan. "Zranenia som nemal žiadne, akurát narazenú ruku a natiahnutý sval. Rodičia o mojej záľube vedia a nemajú nič proti. Vedia, že trénujem s Lacim, som zodpovedný, idem postupne od základov a nepreceňujem sa." Peter sa chce parkouru venovať dovtedy, kým bude mať čas a jeho telo bude náročné tréningy i samotné triky zvládať. Mimochodom, trénuje aj pri ceste do školy či do obchodu. Ak vidí prekážku, snaží sa ju nejako "zaujímavo" zdolať.

Poslednou, ktorú sme oslovili, bola 14-ročná Zuzana Legenyová. "Parkouru sa venujem vyše pol roka. Rodičia mali zo začiatku výhrady, ale potom ma nechali. Saltá ešte nerobím, ale určite to príde. Zatiaľ skáčem, väčšinou cez lavičky. S rozbehom aj z miesta." Zuzana by chcela vedieť skákať ako David Belle, považovaný za najlepšieho parkouristu na svete. Aj keby jej to malo trvať 10 rokov....

Róbert BEJDA

Autor: Baran

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.