Páčia sa mu naše blondínky a chutí držková polievka

Vídame ho pred kníhkupectvom pri Urbanovej veži. Nedá sa prehliadnuť. Indián s pestrofarebnou čelenkou v havraních vlasoch púta pozornosť svojou exotickosťou. Je živou reklamou tovaru, ktorý na Hlavnej ulici predáva už niekoľko rokov. Jeho píšťalky, náramky, náhrdelníky a cédečka dýchajú vzdialenou a hrdou indiánskou kultúrou. Košický Indián menom Arturo Pari si v našom meste poctivo zarába na živobytie už osem rokov. Tento sympatický a skromný Peruánčan nás vpustil do súkromia svojho bytu a porozprával, ako sa mu medzi nami žije.

Stretli sme sa s ním na ulici i v jeho kráľovstve - malej prenajatej garsónke na košickom sídlisku. Je jeho domovom i "továrňou", kde vyrába svoj tovar. Arturo po celý čas nášho rozhovoru pôsobil placho a skromne. Rozprával lámanou slovenčinou tak ticho, že mu takmer nebolo rozumieť. Ťažkopádnu slovenčinu i ostych však vykompenzovala jeho ochota porozprávať sa s nami.

"Ty si Indián?," snažili sa mu nenápadne prihovoriť dvaja malí Rómovia. Už niekoľko minút sa obšmietajú okolo jeho tovaru, rozloženého na drevenej tabuli. Arturo tuší, že majú niečo za lubom, preto vyjde spoza pultu, akože si narovnáva tovar. Keď chlapci vidia, že z ich "plánov" asi nebude nič, presúvajú sa inam. "Vedia, že si na nich dávam pozor, ale aj tak sem tam skúšajú... Občas sa im podarí niečo ukradnúť, hlavne keď odbehnem na WC, alebo si idem kúpiť niečo jesť, či piť. Väčšinou poprosím predavačka z vedľajších stánkov, aby mi veci postrážili, ale keď majú práve zákazníkov, tak to niekedy neustrážia."

Väčšinu tovaru sám vyrába

Ľuďom sa originálny indiánsky tovar páči. Pestrofarebné náramky, náhrdelníky a cédečka s romantickou indiánskou hudbou "idú" najviac. Kupujú ich všetky vekové kategórie. Mladší preto, lebo všetko exotické je dnes "in" a starší z nostalgie. Vyvolávajú totiž spomienky na legendárne knižné i sfilmované "mayovky" z Divokého západu.

"Niečo si vyrábam sám, niečo nakupujem. Kde, to nemôžem kvôli konkurencii prezradiť. Ale väčšina korálok, z ktorých bižutériu vyrábam, pochádza z Južnej Ameriky, z Brazílie i Peru. Niečo je však aj z Budapešti." Vzory si vymýšľa sám, inšpiruje sa kultúrou svojich indiánskych predkov. Na jar a leto je jeho ponuka bohatšia o drevenú bižutériu, ktorú vyrába po "indiánsky" zo slovenského dreva. Cédečka s romantickou peruánskou hudbou nahráva skupina, s ktorej členmi sa dobre pozná. S niektorými z nich hrával voľakedy v rôznych slovenských mestách, i Košiciach.

Arturovým domovom je Peru - legendárna ríša Inkov, "Synov slnka". On pochádza z druhého najväčšieho peruánskeho mesta Arequipe. Rodičia sú Indiáni. Otec pracoval na železničnej stanici ako robotník, matka sa starala o domácnosť a viedla miniatúrny obchodík s potravinami. "V Peru som študoval dva roky na vysokej škole. Chcel som byť učiteľom geografie a histórie. Veľmi sa mi páčil anglický jazyk, preto som sa ho začal učiť v našom americko-anglickom inštitúte. Mojím snom bolo ísť študovať do USA. Štyri roky som mal víza do Spojených štátov, ale otec nikdy nenašetril dosť peňazí na to, aby som tam mohol študovať."

Už od strednej školy sa zahrával s myšlienkou o cestovaní po svete. Už vtedy vedel, že raz z Peru odíde a bude spoznávať iné krajiny. Najviac ho priťahovalo USA, ale keďže platnosť študentského víza mu vypršala a inak sa tam dostať nevedel, rozhodol sa, že pôjde do Európy. "Páčia sa mi bieli ľudia, chcel som bývať medzi nimi. Mnohí si myslia, že z Peru som odišiel kvôli peniazom. Ale to nie je pravda," krúti hlavou. "Keby som chcel peniaze, tak nie som na Slovensku, ale v Nemecku či niekde inde. Odmalička som chcel spoznávať nové miesta i ľudí, priťahovalo ma niečo iné ako to, čo som mal doma. U nás sa nežije až tak zle. V Peru je viac chudobných ľudí ako tu, ale aj tam sú ľudia, ktorí majú peniaze."

Chcel do Nemecka

Do Bratislavy priletel z Limy, hlavného mesta Peru, so svojim skúsenejším kamarátom, ktorý už u nás bol. Slovensko však nemalo byť konečnou stanicou. Cieľom bolo Nemecko. "V Bratislave som mal kamarátov z Peru, preto som chcel na chvíľu zostať aj tu. Spolu sme hrávali, ja najprv na bubne, no potom ma naučili hrať aj na píšťalke. Do Nemecka napokon nešiel nikto z nich, lebo mnohí hovorili, že v Nemecku nie je dobre. Je tam veľa rasistov. Sám som sa tam bál ísť, preto som zostal tu. Živili sme sa tým, že sme hrávali po jarmokoch v rôznych mestách, nielen v Bratislave."

So skupinou sa dostali aj do Prešova, kde si Arturo našiel priateľku. Bola to jeho prvá a zatiaľ posledná životná láska. Zoznámili sa na vystúpení, keď si kupovala ich kazetu. Oslovil ju základnými slovenskými frázami, ktoré sa stihol dovtedy naučiť. Keď zistil, že ona vie trochu po španielsky, dali sa do reči. Blondínka sa mu páčila, preto si vypýtal telefónne číslo. K Prešovčanke sa napokon na dva roky nasťahoval. Hoci sa potom rozišli, je jej vďačný za to, že mu pomohla sa na Slovensku zorientovať. Vďaka nej svoj pobyt u nás zlegalizoval. "Veľa Peruáncov tu hralo ´načierno´. Skončili im víza a potom mali s políciou problémy. Mnohí kvôli tomu museli zo Slovenska odísť," spomína na niekdajšie starosti.

Keďže letenka, ktorou sa z Peru do Bratislavy dostal, bola aj spiatočná, v roku 1996 sa vrátil do Peru. Vedel, že to nebude na stálo. Na Slovensku ho totiž čakala priateľka, ktorú miloval a kvôli ktorej sa u nás chcel usadiť. Musela však na neho čakať dva roky. Toľko mu totiž trvalo, kým si v Peru na letenku zarobil. "Veľa som tam pracoval. Robil som aj rybára a rôzne iné práce. Chodil som za Indiánmi do hôr, učil sa od nich vyrábať bižutériu a hrať na píšťalke. Všetko som to robil so zámerom, že sa sem vrátim a z niečim sa budem musieť živiť. A keďže som videl, ako rýchlo sa rozpredala bižutéria, ktorú som z Peru prvýkrát doniesol, rozhodol som sa, že s tým budem na Slovensku podnikať."

Čo si naplánoval, to aj splnil. Vrátil sa a priateľka mu pomohla vybaviť živnosť. Vyrábal, nakupoval, predával a občas chodil s priateľmi Peruáncami po mestách hrávať. Kamarátske stretnutia sa však vždy predĺžili aj do neskorých nočných i ranných hodín... Mali si stále čo povedať a radi sa v podnikoch zabávali. "Keďže sme aj pili, domov som ráno prichádzal v nie najlepšom stave," previnilo sa usmeje. "Chodil som aj do iných miest a potom som sa domov vrátil až po niekoľkých dňoch. Jej sa to nepáčilo. Chcela aby som pracoval a potom bol doma len s ňou. Nepáčilo sa jej, že som míňal peniaze s kamarátmi. Ja som však nechcel len robiť, ale sa aj zabávať, byť s priateľmi. Preto sme sa napokon rozišli. Ale bola to naozaj veľmi dobrá priateľka." No nielen Arturo mal zo svojej priateľky osoh. Aj on pomohol jej. Pri ňom sa totiž tak zdokonalila v španielčine, že dnes tieto vedomosti prakticky zužitkováva a speňažuje - vyučuje súkromne španielčinu. "Ja som sa po slovensky dobre nenaučil, lebo ona sa chcela rozprávať len po španielsky," ospravedlňuje svoju slabú slovenčinu.

Chutia mu halušky

Arturo svoje výrobky predával najprv pred Obchodným domom Dargov, ale keď mu neskôr za tento "pľac" zvýšili cenu, presunul sa pred OD Tesco a potom ku Urbanovej veži. Dnes je v Košiciach sám. Po jeho kamarátoch Peruáncoch, hrávajúcich pred Dargovom clivé indiánske piesne, akoby sa zem zľahla... "V minulosti nás tu bolo viac. V Košiciach som len ja, jedného krajana mám v Bratislave a druhého v Nitre. Obaja sa tu oženili a zostali žiť natrvalo. Ostatní odišli zo Slovenska preč, väčšinou už nemali platné víza. Viac Peruáncov je v Budapešti."

Peruáncom sa slovenské ženy páčia. Zvlášť plavovlásky. "Všetci moji kamaráti si zobrali blondínky. Nám sa páčia inakšie ženy, ako máme doma. Ale všimol som si, že vašim ženám sa páčia tmaví muži," smeje sa Arturo, ktorý sa na nedostatok ženského záujmu nemôže sťažovať. Napriek tomu, odkedy sa rozišiel s priateľkou z Prešova, vážnu známosť nemal. Stále však dúfa, že natrafí na tú pravú a ožení sa. "Veľa vašich dievčat to preháňa s fajčením a pitím. V poslednom období som sa zoznámil s takými, ktoré sa chceli len zabávať. Nemám na ženy teraz šťastie."

S prejavmi rasizmu sa prvýkrát stretol v Prešove, kde ho pri predávaní bižutérie napadla skupina piatich asi 20-ročných chlapcov. Jeden z nich ho udrel päsťou do tváre. Všetci sa z toho smiali a potom zdúchli. Druhýkrát to bolo v Košiciach, v istom podniku na Sídlisku KVP. "Prišiel som tam na pivo. Začali si ma obzerať muži pri neďalekom stole. Tušil som, že mi chcú ničo urobiť, lebo ma sledovali a vyšli za mnou von. Podarilo sa mi však utiecť. Ale inak, myslím si, že Slováci nie sú rasisti. Možno len niektorí a vtedy, keď si vypijú." Pravdou však je, že Arturo nikoho zbytočne neprovokuje. Snaží sa byť nenápadný (aj keď to pri jeho črtách až tak dobre nejde) a nikdy večer, či v noci, nechodí do podnikov sám. Von si vyrazí málokedy a keď, tak so slovenskými kamarátmi.

Exotický Peruánčan si už zvykol na všetko slovenské. Na ľudí, našu zimu i náš jedálniček. Všetko slovenské mu chutí. Aj bryndzové halušky, na ktorých si vie pochutnať máloktorý cudzinec. "Rád mám vaše grilované mäsá, ryby, guláše aj držkovú polievku. Najčastejšie však chodím na francúzske koláčiky do obchodu na Mlynskú ulicu, lebo sú dobré, je to blízko a môžem ich jesť aj keď predávam." Doma si varí málokedy. Ak sa však do toho pustí, varí po peruánsky všade pridáva zemiaky. Peruánci ich milujú, preto takmer každé ich jedlo obsahuje túto plodinu. Nečudo, veď Peru je pravlasť zemiakov a pestuje sa ich tam vyše 70 druhov.

Čo sa košickému Indiánovi na Slovákoch a slovenskom živote najviac páči? "Príjemne ma prekvapilo to, že si často dávate darčeky. U nás sa to tak nerobí. Dostal som od Slovákov veľa milých darčekov a tento pekný zvyk som si osvojil. Aj ja rád darčeky dávam. Páči sa mi, že ľudia tu veľa športujú, bicyklujú a plávu." Všetko má svoje plusy i mínusy. Za negatívne považuje závislosť Slovákov na omamných látkach a príliš liberálnu výchovu mladých ľudí. "Veľa sa tu fajčí. U nás dievčatá takmer vôbec nefajčia. Ak niekto v Peru fajčí a pije, tak sú to väčšinou starší ľudia, mladí to nerobia. V Peru rodičia viac kontrolujú svoje deti ako tu. Mnohé deti si u vás môžu robiť, čo chcú. Fajčia marihuanu a rodičia im to nevedia zakázať."

V Peru má Arturo brata a dve sestry, s ktorými je pravidelne v kontakte. Najčastejšie formou internetovej komunikácie, lebo telefonovanie do Peru by mu poriadne vyprázdnilo vrecká. Finančne svoju rodinu nepodporuje, lebo nemá z čoho. "Nemám dosť ani pre seba. Chcem si našetriť aspoň na garsónku a ide to ťažko, lebo všetko je drahé. Platím podnájom, nakupujem tovar, veľa peňazí dávam na dane, sociálne a zdravotné odvody... Až budem mať peňazí viac, veľmi rád by som im finančne pomohol.

Andrea BOŽINOVSKÁ

Autor: Baran

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.