ktorých nemáme aktívne hlasovacie právo a výsledok nemôžeme nijako ovplyvniť. Typický príklad, pred ktorého citeľnými dopadmi sa nemôžeme ukryť, pokiaľ neemigrujeme aspoň z Európy, sú voľby francúzskeho prezidenta. Ktokoľvek ním bude, vkus obyvateľov krajiny galského kohúta sa premietne i do slovenskej reality. Francúzi rozhodujú o sebe a pre seba a podľa vlastných preferencií a my sa môžeme len prizerať, čo za exota si vylosujú, ktorý sa nám - aj iným - bude nasledujúcich 5 rokov pliesť do životov. Jednak cez inštitúcie EÚ a jednak cez neformálny vplyv mocnosti, ktorou táto krajina bezpochyby stále je.
Ak bude jeho meno Nicolas Sarkozy, ktorý vyhral nedeľňajšie prvé kolo so ziskom cca 31 percent hlasov, tak sme zrejme obišli lepšie, ako vo všetkých ostatných alternatívach, ktoré už vypadli z hry, resp. so Segolene Royalovou, ktorá postúpila s 26 percentami do baráže o dva týždne ako druhá. Sarkozy je kandidát pravice, doma ho titulujú konzervatívno-liberálny a čo sa zdá najpodstatnejšie zo Slovenska, navzdory francúzskej tradícii (de Gaulle, Mitterand, Chirac) nie je protiamerický, čo je doslova prielom. To by v prípade jeho víťazstva mohlo znamenať renesanciu atlantizmu v celej európskej politike a koniec konfrontačnej línie, reprezentovanej osou Chirac-Schroder, čo vládla Európe na prelome storočia. Zažehnanie rozkolu s USA, zblíženie v otázkach boja proti terorizmu i iných globálnych výziev je dôvod, prečo Sarkozy vyzerá ako určitý pokrok. O socialistke Royalovej sa okrem toho, že je pekná a milá a zrejme veľmi charizmatická, nedá dobrého napísať nič. Po tom, čo v ranej fáze kampane vyjadrila sympatie k "tretej ceste" Tony Blaira a bola okamžite vytrestaná poklesom preferencií, sa vrátila k tradičným dogmám francúzskej ľavice, pričom preukázala (podľa domácich analytikov) značnú nekompetentnosť v zahraničnej politike. Mnohí tvrdia, že Royalová názory ani nemá...
Sarkozy, samozrejme, je liberál a konzervatívec len na francúzske pomery, kde sú hodnotové súradnice dosť posunuté. Môže sa reálne stať napríklad to, že ak bude zvolený, zvýši sa tlak Bruselu na harmonizáciu daní, resp. padne návrh, aby krajiny s nízkymi sadzbami daní z príjmov mali krátené príspevky z eurofondov. To síce nie je originálna myšlienka "pravičiara" Sarkozyho, predbehli ho dávnejšie švédsky a nemecký expremiér (Persson, Schroder), ale vložil ju do svojej kampane. Či na tom bude trvať, nevedno. Príklad však dobre ukazuje, že mantinely liberalizmu i konzervativizmu sú vo Francúzsku strihnuté veľmi úzko. A ak pred druhým kolom analytici i komentátori vyvolávajú na slávu, že "Francúzsko čaká klasický duel pravice a ľavice" , čím oslavujú skutočnosť, že vypadol extrémista Le Pen, tak harmonizačný ťah Sarkozyho je krásne svedectvo, ako sa tieto hodnotové definície zbavili vo Francúzsku obsahu. Situácia je taká, že bezpečnostne a zahraničnopoliticky zaslúži jasnú prednosť Sarkozy, ale čo sa týka európskej politiky, jednoducho dnes nevidieť, ktorý kandidát je lepší. Kampaň totiž viac ako názorne dokumentovala, že ani jeden z nich nepresadzuje proti verejnej mienke vlastné princípy, ale obaja sú vo vleku nálad a frustrácií väčšiny, čo v Sarkozyho prípade môže byť aj väčší problém ako u Segolene, keďže ten bude v európskej politike zrejme zručnejší a tvrdší. Nie je vôbec náhoda, že mimo daňovej vložky, ktorá rýchlo odoznela, obaja sa vyhli v kampani zásadným európskym témam, kde by nepríjemne narazili: Napr. čo presadzujú v otázke ďalšieho rozširovania únie, s čím pôjdu do debaty o reforme eurorozpočtu, ktorú požaduje Veľká Británia, a ako zareagujú na požiadavku krátenia poľnohospodárskych dotácií, z ktorých ťažia najmä francúzski farmári... Tieto otázky vyzerajú pritom fatálne, veď temer zablokovali súčasný sedemročný rozpočet a je nad slnko jasné, že ak nedôjde k dohode, je tento rozpočet posledný v histórii EÚ a ďalší už únia mať nebude...
Nech bude nový francúzsky prezident ktokoľvek, "vyžerie" si najťažší cyklus v histórii piatej republiky. Francúzsky štát je astronomicky zadlžený, sociálny model je v ruinách a generuje trojrozmerné napätie po osi etnickej, generačnej i regionálnej, pričom každý pokus o minimálnu reformu buď zhorí v plameňoch zapálených predmestí, alebo sa roztriešti v nekonečných štrajkoch všetkých vrstiev a záujmových skupín, ktoré v "štáte blahobytu" dokonale zdegenerovali. Sarkozy či Royalová, niet sa na čo tešiť, len veriť, že kríza chorého muža Európy, ktorým Francúzsko je, nevyústi v kontinentálne cunami. Pretože to nie je vylúčené.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
