týždňoch bude zaujímavé pozerať, či Fico cez svoju autoritu, ktorú má, strhne do vojny či nejakých jej prejavov celý Smer, alebo klinický obraz mediálnej komunikácie najsilnejšej vládnej strany zostane diferencovaný ako doteraz. Teda či šoumen Kaliňák, vždy disponibilný Čaplovič, či večne kvákajúci Číž a niektorí ďalší, ktorým robí styk s médiami dobre (rozkoš), zostanú pri svojich zvykoch, alebo sa aj život s nimi skomplikuje. Čiastočne alebo až tak, ako je to bežné nielen u Fica, ale i plejády zakomplexovaných poslancov a ministrov.
Ficova prezumpcia zlého úmyslu, nedôvera a podozrievavosť voči médiám je banalita, má však aj svoje špecificky "ficovské" (smerácke) jadro. Kauzy, keď sa cítia poškodení neprofesionálnym prístupom, a je ich naozaj dosť, nemajú žiadnu vypovedaciu hodnotu. Jednoducho preto, lebo každá triviálna analýza (autor ju nemá, ale je stopercentne presvedčený, že je to tak) ukáže, že médiá distribuujú faktické chyby a prehrešky proti etike spravodlivo medzi všetkými stranami. To je nesporné i vtedy, ak sa určite vyskytli aj omyly či podsunutia zámerné. A ešte o jednej veci je autor tohto textu stopercentne presvedčený: Hoci je posledný, kto by mal vysokú mienku o prostredí, v ktorom pôsobí, porovnávací test profesionality médií a . poslaneckého klubu Smeru by vyplavil také výsledky, že Fico by od hanby zostal definitívne v Líbyi. Dohodneme sa aspoň na tom, že v novinách nemôžu robiť negramotní.
Dojem premiéra, že médiá fungujú ako "politická opozícia", je špeciálne na Slovensku veľmi od veci. Jadierko autenticity je ale v pocite, že sme na inej vlnovej dĺžke. Vyrastá to zo skutočnosti, že Fico a jeho strana sú ľudia minulosti, ktorých názory a osobnosti sa sformovali buď pred dátumom, čo si premiér "ani nevšimol" (17. november 1989), alebo sú to mladí komsomolci typu Madej. Naopak, generácia ľudí, ktorí sa v médiách zaoberajú politikou, je výrazne ponovembrová a hodnotovo Smeru buď vzdialená, alebo oportunistická. Pritom nejde len o dištanc na tradičnej pravo-ľavej osi. Fico a Smer si nerozumejú, resp. sú až v konfliktoch (emisie, momentálna kauza v Tatrách) aj s tzv. postmodernou ľavicou (ekologisti, feministky, atď), ktorá v médiách prítomná je, ale nevie sa stotožniť so starosocialistickou podstatou, navyše natretou ešte aj nahnedo (SNS) či inak krikľavo (HZDS). Fakt je ten, že napr. na rozdiel od Maďarska, kde žurnalistickej scéne dominuje ľavicová orientácia, na Slovensku (či v Česku) režimoví novinári z komunizmu sa v slobodných médiách neuchytili. Resp. boli vytlačení, či sa presadili len v médiách "promečiarovských", ktoré však už pozanikali.
Intuitívne poznanie, že v mediálnej krajine nemá zázemie, Fica neklame. Od toho je však k vedomému ubližovaniu či "politickej opozícii" ešte strašne ďaleko. On nerozumie tomu, kde ležia príčiny a prečo. A do reflexie, resp. hľadania a vysvetľovania dôvodov, nastupuje jeho zlá, nazvime to hoci boľševická, podstata. Ak ho niekto nechápe, tak nie preto, že má problém s jeho videním sveta, ale z postranných dôvodov, prípadne "neprofesionality". To je typický komunistický tik a prelud, za ktorým sú už "logickým" krokom represálie mocenskými nástrojmi (zmena legislatívy). Fico z podstaty svojho založenia nemôže pochopiť, že jeho pohľad napr. na ekonomiku je predpotopný i medzi modernými socialistami a preto hľadá vinníkov všade inde, len u seba nie. Napríklad: "Mienkotvorná základňa sa nedá tvoriť tak, že nás z televíznych obrazoviek poučujú dvadsaťroční analytici", opakuje neustále. A kto má "poučovať", keď jeho názoroví súdruhovia boli jednoducho v odbornej obci marginalizovaní, resp. vytlačení na poslednú kótu, kde vegetujú a čakajú na penziu do štátom platenej SAV?
Priepasť medzi euroľavicou (ktorá teda ozaj nie je srdcová záležitosť autora) a Ficom je najlepšou evidenciou, že mediálna obec sa voči Smeru nijako zásadne neprevinila. Ak táto strana nemá mienkotvorné zázemie a zovšadiaľ sa valí kritika, tak sa premiér musí pozrieť do zrkadla a v ňom hľadať odpovede. Že do akej miery je zaujatý a slepý, len jediný príklad: Iba na Slovensku, a naozaj iba od slovenských "serióznych médií" mohol dostať takú amnestiu, že keď ho chytil bulvár na viedenskom letisku s priateľkou a stiahnutými nohavicami, neurobil z toho škandál a decentne krásnu historku nerozmazával. . Všade inde by z toho bola kauza roka, alebo aspoň mesiaca.
Najkrajšia pointa mediálnej frustrácie premiéra je vo fakte, že nič mu neškodí menej, ako údajne (hyper)kritické písanie. Preferencie mu rastú závratne, pretože známkou doby postdemokracie je, že médiá sú bez autority rovnako ako politici. Ale to je príbeh iný.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
