ťažkom priemysle a v baníctve. Zanikali závody a podniky - napr. Krompachy, Kunova Teplica, Lučenec, Hnúšťa - Likier, bane Zlatá Idka, Železník a iné. V roku 1918 bolo v nich zamestnaných vyše 18 tisíc robotníkov a v roku 1923 niečo vyše osemtisíc. Touto situáciou sa zaoberali rôzne konferencie i samotná vláda a považovali ju za neriešiteľnú. Okrem podpôr v nezamestnanosti, vyplácaných štátom, boli podporovaní čiastočne nezamestnaní aj prostredníctvom podnikov.
Záchranou slovenského priemyslu sa zaoberali aj politické strany pred voľbami, čím si chceli u voličov prihriať polievočku. Ako sociálno-demokratické strany na Slovensku, ktoré zvolali do Bratislavy poradu svojich zástupcov. Odoslali z nej vláde memorandum s výzvou na riešenie situácie v slovenskom priemysle, ktoré sledovalo politické ciele. Nezostalo však bez odozvy, lebo krátko po tom nasledovali odborné rokovania za účasti predstaviteľov Košickej, Spišskej a Šarišskej župy.
Rumunskí zajatci v Košiciach
Ak hovoríme o nezamestnanosti, spomeňme situáciu v Košiciach. V sprostredkovateľni práce evidovali ku koncu septembra 437 nezamestnaných, pričom priamo v meste mohlo dostať prácu 26 a v okolí 17 ľudí. Veľa východniarov poodchádzalo za prácou do Ameriky, kam sa začali masovo vysťahovávať aj Rumuni. Potvrdzuje to i správa v regionálnej tlači, podľa ktorej iba za tri dni v októbri 1923 ich prešlo košickou železničnou stanicou okolo 520. Zaujímavé je, že 5 rokov po skončení vojny, sa v Košiciach ocitli rumunskí zajatci, z prvej svetovej vojny, vracajúci sa domov zo Sibíri. V septembri sa košickí legionári postarali o piatich a v októbri o siedmich, aby im pomohli dostať sa domov do Rumunska.
Tí, ktorí odišli do Ameriky, posielali domov príbuzným doláre na kúpu poľa, stavbu domu a na celkové prilepšenie. Kurz dolára bol vysoký, no najmä na vidieku ľudia držali peniaze doma a nevýhodne pre seba ich predávali súkromníkom, lebo bankám nedôverovali. Iba v naliehavých prípadoch ich išli vymeniť do banky za koruny. Prichádzali tak o úroky, i o československé koruny. Začiatkom novembra 1921 stál 1 dolár stodva korún, čo bola takmer 40-percentná strata pre toho, kto mal doláre doma "v pančuche". V januári roku 1922 bol dolár lacnejší - stál 62 Kč, no súkromným osobám ho predávali pod cenu.
Za najvyššie denné ceny sa dal dolár predať v Bankovom úrade Ministerstva financií v Prahe, zo slovenských pobočiek aj v Košiciach a Mukačeve.
Ceny na plodinovej burze
Dolárov nebolo medzi ľuďmi až tak veľa a mnohí si ich nechávali na investovanie do poľnohospodárskych plodín. Ich ceny boli pomerne nízke, čo sa dozvedáme z cenníka plodinového trhu v Košiciach. Napr. za jeden metrický cent pšenice 160 Kč, jačmeňa 90 - 95 Kč, raži 105 - 107 Kč, ovsa 80 - 90 Kč, fazule 180 - 200 Kč, maku 480 - 500 Kč, kukurice 160 Kč, ďateliny 1 300 - 1 400 Kč. Metrák zemiakov stál 20 - 26 Kč, slama 20 - 25 Kč, lisované seno 44 - 50 Kč za metrický cent. Za dobrú dojnicu pýtali 4 - 5 tisíc, čo gazdovia ochotne zaplatili. Kravy na mlieko boli vtedy veľmi vyhľadávané. Klesla cena vína - za 1 liter vo veľkom sa platilo 3 Kč, v malom 6 Kč. V tom čase začalo platiť v Košickej veľžupe nariadenie o zákaze čapovania tvrdého alkoholu - predávať ho mohli aj v krčmách iba vo fľaškách. Víno sa smelo predávať vo verejných miestnostiach len do výšky 16 Kč a to v nedeľu a cez sviatky až od tretej poobede. To platilo aj pre pivo. Pivo - dokonca päť druhov, ktoré vyrábal košický pivovar, i vína, ktoré produkovalo mesto zo svojich viníc aj mimo územia Košíc (vlastnilo ich v Tokajskej oblasti, i v iných chotároch) bolo dosť. Dosť bolo korheľov a obmedzenie predaja liehovín bolo súčasťou boja proti alkoholizmu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
