vynucuje korekcie zaužívaných pohľadov i v oblasti základných slobôd a ochrany ľudských práv. V krajinách, ktoré sú týmto morom 21. storočia ohrozené o kvapku viac ako Slovensko, sa tomu už dlhší čas prispôsobuje aj legislatíva. Protiteroristické zákony, prijaté v USA a Británii vyvolali azda najvášnivejšie verejné debaty, aké v demokraciách boli. Stále nie sú ukončené a novely stíhajú novely.

To je kontext, ktorý treba rešpektovať a zmieriť sa s realitou, že ani na Slovensku si nevystačíme s legislatívou 90.-tych rokov. Avšak na batériu zákonov, ktoré sa valia z ministerstiev dopravy a vnútra, a nezaoberajú sa fakticky ničím iným, len "liberalizáciou" odposluchov a sledovania internetovej komunikácie, si treba dať veľký pozor. Ešte aj keď sa celá nádielka vezie pod hlavičkou "prikazuje to smernica EÚ". Možno aj práve preto unijné smernice, v ktorých sa nevyzná ani dobrotivý Boh, sa stávajú zámienkou, pod ktorou rôzni "vykukovia" z domácich parlamentov a vlád si presadzujú sebe milé a užitočné agendy. Nedávno takto bola odhalená jedna totálna kravina, ktorá sa ako písmo z Bruselu presadila cez rezort pôdohospodárstva.

Protiteroristickú zmenu zákona o elektronických komunikáciách síce európska smernica predpokladá, avšak nie je celkom jasné, prečo by práve na Slovensku, ktoré je panenská pôda, čo sa týka nejakých islamistických hrozieb, mali byť dva roky archivované osobné údaje účastníkov mobilnej a e-mailovej komunikácie. Prečo by sme sa mali vyzliekať pred políciou, tajnými službami i inými orgánmi a povinne ukazovať svoje kontakty, prostriedky, ktorými sa dorozumievame či adresu bydliska, keď zariadenie kupujeme. Toto sa dá pochopiť v USA, Británii či aj iných európskych štátoch, kde je teroristická scéna neprehľadná, keďže obrovské kolónie imigrantov, teda "rizikovej" populácie, ako aj ich pomiešanie s domorodým obyvateľstvom si naozaj vyžadujú neštandardné spôsoby monitorovania. Na Slovensku majú špeciálne služby i polícia horizont absolútne čistý, priam kryštalicky priehľadný, nevidieť jediný demografický či profesionálny dôvod, aby si prehľad nedokázali udržať aj úplne tradičnými prostriedkami (teda tradičnými v zmysle platnej legislatívy) sledovania. Rozumiete: Ak sa na Slovensku objaví "závadová" osoba, napríklad vystúpi v Ivanke či Košiciach z lietadla, alebo sa tu dopraví akýmkoľvek spôsobom, tak tu nie je žiadne Heathrow ani Orly ani letisko Johna Fitzgeralda Kennedyho, kde sa premelú denne státisíce pasažierov. A tých dvadsať či štyridsať potenciálne nebezpečných osôb, čo azda na Slovensku žijú, musia mať preklepnutých až do trenírok. Nie sme v Londýne ani New Yorku, ba ani Berlíne či Rotterdame. Ak by sa aj na Slovensku zašil nejaký aktívny terorista, tak je zrejme v styku so "základňou" či organizáciou v zahraničí, a tým pádom aj s veľkou pravdepodobnosťou pod "dohľadom" a kontrolou iných služieb.

Aby bolo jasné: Nikto netvrdí, že Slovensko nejaké pritvrdenie legislatívy potrebovať nebude. Smernica, ktorá existuje, však necháva na národné vlády (pokiaľ si autor pamätá debatu, čo okolo nej bola), aké opatrenia prijmú s ohľadom na špecifiká a závažnosť vlastných podmienok. Je dôvodné podozrenie, že na smernicu o terore silové rezorty naskočili, aby si naplnili vlastné túžby a predstavy o uľahčení života. Treba vidieť jasne, že archivovanie údajov o tom, ako a s kým celý štát komunikuje, otvára obrovský priestor na zneužitie. Zvlášť v postkomunistických štátoch a špeciálne (zase!) na Slovensku, kde sa opäť vyhemžili z dier ľudia minulosti (pozrite si nominácie do štátnych podnikov a kdekoľvek) sa políciám a tajných službám nedá dôverovať vôbec, o čom svedčia napr. čerstvé odhalenia z Poľska či Česka.

Pokiaľ sa má na Slovensku vôbec siahať na zákony bytostne sa dotýkajúce súkromia, tak zmenám musí predchádzať dôkladná verejná diskusia. To je základ. Najvýstražnejšie vôbec je, že zákony, ktoré už-už idú expedovať do parlamentu, sa pripravovali tajne, takpovediac v hermetickej uzávere. Také dačo nebolo nikde, v USA či Británii ležala táto legislatíva od prvého písmena až po posledné hlasovanie na stole. A to sme ešte nehovorili o kontrole. Na Slovensku neexistuje, parlamentné výbory sú na smiech, sú nekompetentné ako v zmysle právomocí tak aj personálneho obsadenia.