ujovia a tety novinári. Tak som sa chvíľu robil, že robím, aj keď som práve lúskal dennú dávku súkromných e-mailov s forwardovými prasačinkami. Kvôli prestíži žurnalistickej profesie som veľavýznamne zvraštil obočie a zúrivo ako ďateľ som klepotal do klávesnice akože článok (v skutočnosti nezmysly), aby mali detičky zážitok. Aby som zanechal ako jeden z mála dobrý dojem, keďže nás vtedy bolo vo veľkej redakčnej miestnosti len pár, lebo ostatní švitorili vo fajčiarni alebo v ten deň ešte nedošli do práce vôbec. "Tak, deti, už musíme ísť, lebo novinári majú veľa práce, tak ich nebudeme vyrušovať," šepotom prehovorila učiteľka a ťahala uchvátených žiačikov preč.

Málokto si vie predstaviť, akú psychickú ťarchu tvorivá duševná práca novinára obnáša. Koľkokrát nemôžem dlho do noci oka zažmúriť, lebo v hlave mi buntoší v ten deň odovzdaný článok a nočná mora, či som tam nepopísal krávoviny, či si ich nebodaj zajtra niekto nevšimne a o čom len budem písať ďalší deň. A koľkokrát sa ráno do práce kvôli náhlemu vnuknutiu námetu na článok tak plaším, že sa nestihnem doma naraňajkovať, a orechové rožky z bufetu sa tak trúsia, že mi z nich potom v robote neraz napadá medzi písmenká klávesnice aj pod stoličku, ktorej kolieskami následne omrvinky nebadane rozptýlim do koberca.

Koľkokrát prinesú čerti do redakcie bez predchádzajúceho telefonického varovania čiperného sťažovateľa s prebytkom voľného času a plnou igelitkou úradnej korešpondencie a súdnych spisov, ktorý na nás vyvíja psychologický nátlak úpenlivým čakaním uprostred miestnosti, až kým niektorý z redaktorov trápnosti situácie nepodľahne a nenadviaže so sťažovateľom očný kontakt, a ten mu za necelé dve hodinky stručne a jasne vysvetlí svoj nepublikovateľný problém. Koľkokrát mi zavolá starý známy, či ešte robím v Korzári, ako sa mám a nech mu podám inzerát.

Koľkokrát verejní činitelia zložia novinárovi telefón, prchajú pred ním zo zasadačky do kancelárie tajnými chodbičkami alebo ho rovno pošlú do ..., nech dá pokoj. Alebo ho nepošlú, ale chceli by, len sa zdráhajú. "Počujte, vy prečo do mňa v novinách furt džubete? Prečo ma stále oseriete v článku od hlavy po päty?" pýtajú sa žurnalistu po zverejnení článku, hoci predtým sa mu líškali: "Dáte si kávičku, čajíček, vodičku, pán redaktor?"

Keď šípim, že sa niekomu článok nebude páčiť, radšej si uňho, bárs ma aj smädí, nedám žiadny nápoj. Aby mi nemal čo otĺkať o hlavu, keď ma pre kritický článok bude chcieť poslať...

Inak len plním príkazy a idem, kam ma šéf pošle.

Novinárčina vlastne nie je povolanie, ale poslanie.

Autor: Jaroslav V. VRABEC

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.