spomienkou. Dva príklady z Európy ukazujú, že život sa uberá čudným smerom aj v končinách, kde žiadny Smer nemajú.
V Nemecku pripravujú vládne strany i s opozíciou návrh zákona proti obezite. Veru tak. Politici sa postarajú, aby ste zbytočne nestučneli. Nemci sú údajne najobéznejší národ Európy, podľa výskumov vraj nadváhou trpia tri štvrtiny mužov. Princípom, na ktorom bude stáť boj proti nadbytočným kilogramom, je zvýšenie dane z pridanej hodnoty na vybrané druhy potravín. Logika nemá chybu - čím drahšie cukríky, čokolády a hamburgery, tým menej ich budú pažraví Nemci jesť. Keď nevedia sami prísť na to, čo im robí dobre a čo je zdravé, a len sa napchávajú a napchávajú, tak sú tu našťastie politici, ktorí ich zachránia od nezdravej životosprávy. Nasadia prirážku k DPH a mili voliči budú štíhlučkí tak, ako prikazujú módne trendy a lifestylové žurnály. (Nápad má, samozrejme, aj tradičnú pointu, ktorá je trochu skrytá, ale nesmie sa vynechať. Vo vymýšľaní titulov pre zvyšovanie daní sú politici nedostižní. Záplat na rozpočet nikdy nie je dosť a prepad príjmov po znížení firemných daní by vrhol Nemecko späť do spoločnosti neplničov Paktu stability.
Príznačné a varovné je, že takáto debata o štátnej regulácii stravovacích návykov dospelých ľudí padla do úrodného prostredia, v ktorom môže legitímne prebiehať, a nezmysel už nikomu nepríde ako čosi nenormálne. Je to tým, že politici v túžbe, často aj nevedomej, potvrdzovať svoju užitočnosť a legitimitu, stále väčšmi intervenujú do čisto súkromnej sféry, kde niet stopy po nejakom verejnom záujme (čo je koho do toho, kto čo zje). A pomaly, ale iste, si na to zvykáme. Zlo, čo z toho plynie, nespočíva len v nezmyselných reguláciách, ktoré škodia ekonomike, ale aj v plazivej infantilizácii spoločnosti. Infantilizácia je to pravé slovo, lebo politická trieda preberá rolu akýchsi starostlivých rodičov, ktorí vedia, čo je dobré pre nevzdelaný a neuvedomelý ľud - čiže deti. Jedia veľa cukríkov, koťuhy jedny nezbedné, a nevedia sa zdisciplinovať, veď sú ešte také hlúpe, chúďatká, tak ich musíme usmerniť a vychovať - zvýšime DPH. Kresťanský či socialistický politik si už ani nepripúšťa, nevie ani predstaviť, že môže existovať napríklad človek, ktorý kašle na zdravú životosprávu, chce vážiť 200 kíl, lebo je mu tak dobre.
Keď pred rokmi vznikali prvé protifajčiarske zákony, múdri ľudia upozorňovali, že tu nejde len o pľúca nefajčiarov, ale kľúčové prelomenie bariéry, cez ktorú politika vstúpi do privátnej sféry. Predvídavejší už vtedy napísali, že smerom ďalšieho úderu budú hamburgery, macdonaldy a ďalšie urýchľovače kardiovaskulárnych a iných príhod v živote človeka. Jedálny lístok sa takto práve pridáva do radu módnych oblastí, v ktorých nezmyselne pustoší politika, pletie sa škodlivo do životov a likviduje zvyšky zdravého rozumu.
Druhý príklad vyzerá ako veľké víťazstvo - zdanlivo. Európska komisia sa uzniesla na smernici o regulácii cien roamingových hovorov. Ak návrh ešte odhlasuje europarlament a po ňom Rada ministrov, už na konci tohto leta si môžete na dovolenke vybrať medzi terajšími podmienkami alebo európskou taxou. Radosť z pár ušetrených korún však môže dosť skysnúť v hrdle, ak si predstavíme, kam tento prejav jasavého populizmu môže až dospieť. Ak môže vláda, napr. európska, určovať ceny mobilnej komunikácie, prečo by si nemohla ktorákoľvek iná vláda kedykoľvek zmyslieť, že ceny na trhu, čohokoľvek, sú vysoké, tak ich trochu znížme? Šokujúce je, že komisia má vôbec právomoc diktovať ceny na úplne otvorenom a mimoriadne konkurenčnom trhu. Iste, telekomy sú nenažrané a je nepochybné, že by roaming by vedeli účtovať aj lacnejšie. Špeciálne pri tomto produkte ich môžeme podozrievať aj z kartelových dohôd. Ale aký rozumný titul, okrem potvrdzovania dôležitosti vlastnej úradníckej existencie, jestvuje na to, aby sa nejaká komisia plietla do biznisu medzi spotrebiteľom a predajcom? Existujú tzv. prirodzené monopoly, ktoré tranzitujú resp. vyrábajú tzv. vitálne statky - napr. elektrinu či plyn. Pripusťme, že pri ich cenotvorbe existuje akoby legitímny dôvod na reguláciu: Dominantné postavenie na trhu a hrozba sociálneho kolapsu domácností neschopných platiť. Ale roamingové hovory? Veď pred pár rokmi sme jazdili do zahraničia úplne zmierení s tým, že jediná komunikácia je pevná linka alebo pohľadnica. Toto môžu regulovať len čistí blázni, ľudia, ktorí sa nezastavia dovtedy, kým si nepodmania všetko, čo si zmyslia a čo majú v dosahu. Utekajme, už idú.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
