Košiciach, no detstvo prežil v Prahe. Vyučil sa za sklára a zároveň sa snažil vystupovať s rôznymi kapelami. Spieval a hral na rozličné hudobné nástroje. V roku 1960 nahral svoju prvú pieseň Suvenýr a po nej nastúpil ako spevák a herec do divadla Semafor, kde sa stal jednou z hviezd. Na doskách spieval sám i duety s Karlem Štědrým, Jiřím Suchým a od roku 1961 s Evou Pilarovou, s ktorou žal najväčšie úspechy. Neskôr sa oženil so speváčkou Olgou Blechovou. Po emigrácii do Ameriky komunistické úrady zakázali hrať jeho skladby, zlikvidovali jeho dosku Jsem svým pánem, v seriáli Chalupáři zmazali jeho hlas... Waldemar Matuška zatiaľ v USA koncertoval pre krajanov a vydával ďalšie platne. Na Floride ostal a spokojne si tam nažíva dodnes. Na americký spôsob života si hneď privykol a o návrate sem neuvažuje.
Ste rodený Košičan, čo pre vás znamená návrat sem?
- Bol som tu vlastne len pár dní, ale pozrieť sa na rodné mesto je vždy zážitok. Naposledy sme tu hrali asi v roku 1997, čiže je to už desať rokov.
Na čo prvé si v súvislosti s týmto mestom spomeniete?
- V spomienkach nemám nič. Bol som totiž ešte veľmi maličký, keď ma rodičia vzali pod pazuchu a odniesli odtiaľto. Isteže mi o Košiciach potom hovorili. Skôr vám poviem, s kým najviac na Košice spomínam. Žijem v Amerike na Floride a podobne ako ja, si život tam vybral aj môj osobný lekár Burt Vereb, ktorý je rodený Košičan. S ním veľmi rád diskutujem na túto tému. On spomína a ja počúvam.
Keď ste sa učili za sklára, pomysleli ste na to, že raz budete slávny?
- Už v čase, keď som sa učil za sklára, som bol nerozlučne spätý s gitarou. Usilovne som trénoval, hral a spieval. Vždy som vedel, že budem spevákom. Nevedel som však, že budem slávny. V kútiku duše som v to veril, aj keď sláva nie je med lízať a je s ňou spojené aj isté trápenie. Ale dúfal som, že sa o mne svet dozvie. No bolo to v nedohľadne.
Cením si, že ste si našli čas pre Korzár. Viem totiž, že bulvárne plátky a médiá príliš neobľubujete... Ako vám ublížili?
- Bulvár je pre mňa zbytočná záležitosť a nehodlám im robiť reklamu tým, že o nich budem hovoriť.
Mapovali vás novinári aj v Amerike?
- Myslíte, či za mnou jazdili novinári do USA? Tak to áno. Niekedy sa aj podarilo, že z toho vznikol pekný článok. Keď sme vystupovali pre americké publikum, napríklad v Nashville a napísali o tom, tak som nikdy žiaden problém s novinármi nemal. Ale nemal som a ani nemám rád, keď sa rýpu v mojom súkromí.
Vidíte rozdiel v koncertovaní tam a tu na Slovensku, prípadne v Česku?
- Vzhľadom na to, že na koncerty chodia moji priaznivci, je to vždy vynikajúce. Iné by bolo, keby som sa musel predierať a chodievať na koncertovanie, kde by som fanúšikov zháňal. Na naše koncerty chodia tí, ktorí ma chcú počuť a preto je to všade fajn.
Čo myslíte, čím to je, že ste stálicou na hudobnej scéne a ľudia vás "žerú"?
- Nikdy som nad tým nerozmýšľal, bolo by lepšie nechať to na iných. Snáď to vedia posúdiť lepšie.
Ako vaše vystúpenia vníma manželka Olga, ktorá spieva s vami? Necíti sa vo vašom tieni?
- To by ste sa museli opýtať jej. No myslím si, že nie. Koncertujeme spolu už štyridsať rokov a vždy sme sa vynikajúco dopĺňali, a to nielen v speve a vystupovaní. Náš vzťah je vyvážený, ako v súkromí, tak aj na pódiu.
Vnímate súčasnú československú hudobnú scénu? Čoraz viac sa presádzajú akési novodobé štýly. Ten, ktorý hráte vy, už dosť zaniká...
- Na Slovensku možno áno, ale v Amerike určite nie. A môj názor na súčasnú populárnu hudbu? No, poviem vám, nemám veľmi čas premýšľať nad tým. Každopádne si myslím, že to majú rovnako zložité ako vtedy my. Keď nie zložitejšie. Kapiel sa vynára čoraz viac a určite nie je jednoduché preraziť.
Prečo ste sa rozhodli pre turné po Slovensku?
- Vždy sme sem radi chodievali. Mal som veľkú radosť, keď ste ma sem pozvali. Mám tu dosť skalných fanúšikov a stále spomínam na toto publikum. Ste veľmi vďační.
Ste už predsa len o čosi starší. Je pre Vás koncertovanie iné ako voľakedy?
- Nie. Je to stále rovnaké. Nikdy som na pódiu nejak extrémne nevystrájal a stále mám dosť fyzických síl na spievanie. A hlavne je vo mne ten "chtíč".
Vašu slávu a pravidelné koncertovanie v zahraničí ste využili a raz ste tam jednoducho ostali. Teda, až také jednoduché to asi nebolo...
- Pri rozhodnutí ostať v USA zavážilo práve to, že tam som si nemusel dávať pozor na každé slovo a čakať, kedy ma niekto pre poznámku, ktorú som vôbec nemyslel zle, udá. Herec Láďa Menšík raz povedal - ja občas niečo poviem a potom sa počúvam, čo som to vlastne povedal. Aj mne sa to občas stávalo. Napríklad sme mali v skupine gitaristu, ktorý bol z Brna. V rozhovore na javisku ďalší kolega vravel - jemu sa u nás v Čechách páči. A ten gitarista na to - rastie tu viac húb ako pri Brne. No a ja som mu odpovedal - Tohto roku huby nezbierať! Bolo to totiž po výbuchu v Černobyle... Výsledok bol ten, že ma ktosi udal, že si robím srandu. Lenže takéto veci človeku samé od seba napadnú, nemali sme to pripravené. Keď vám niekto takto nahrá, tak jednoducho musíte zasmečovať. Lenže vzápätí som si uvedomil, že som šliapol vedľa a už som iba čakal, ako a kedy to vypláva na povrch. Aj preto, keď sme pred rokmi prišli do Ameriky, nič sa mi nezdalo ťažké. Dýchala tam sloboda. Jednoducho sme tam ostali, urobili sme prvé turné, kúpili si dom a bolo to. O tom, prečo som vlastne odišiel a či to bolo ťažké, sa už nechcem baviť. Nikdy sme neuvažovali o tom, že sa vrátime. Syn už chodil do školy, mal kamarátov, naučil sa po anglicky. Prečo by sme sa znovu mali sťahovať? Znovu všetko vybavovať, baliť kufre... Ja som na takéto veci lenivý človek. V USA sa už cítim ako doma.
Aj váš výzor o tom celkom svedčí. Máte pekný rangerský klobúk...
- Klobúk som dostal od firmy Walkers western. To je firma, ktorá tie klobúky vyrába niekde v Mexiku. Som rád, že mi ho dali, lebo sa mi veľmi páči a dodáva mi šmrnc (smiech).
Ako ste na tom boli na začiatku s angličtinou vy?
- Doteraz nezabúdam na jeden koncert, keď za mnou po vystúpení prišiel jeden pán a hovorí: Viete čo, keď prídete nabudúce, a vy prídete, lebo ste sa páčili, vyberte aj nejakú anglickú pesničku. Aj ja mu hovorím, no áno, ale ako ju budem spievať, keď neviem po anglicky? A on mi na to, že sa naučím. Tak aj bolo. Čas a núdza všetko vyriešili. Dokonca sme raz urobili tak, že sme na koncerte odspievali jednu pieseň, ktorá bola z polovice česká a z polovice anglická. Potom k nám došiel fanúšik a hovorí: Viete, ani som netušil, že vaša reč je taká podobná našej. Radšej som to nekomentoval.
No iste ste sa sem tam preklepli, či zažili nejaký jazykový trapas, či nie?
- No ja ani nie. Nerád spievam v inom jazyku. Ale pamätám si, že raz prišiel do Čiech v roku 1973 z Východného Nemecka spevák do štúdia, kde som práve bol. Skúšali nejaké veci a robili noty a odrazu spevák spustil: Jedna učka srála, druha učka nesrála... Ja sa dívam, čo to preboha spieva. To mu predsa nemôže prejsť, aby spieval o nejakých súdružkách, ktoré majú zápchu. Pozriem do nôt a tam: Jedna hruška zrála, druhá hruška nezrála... Preto nemám rád, keď niekto spieva cudzou rečou a nevie, o čo ide.
V Čechách aj na Slovensku máte mnoho kópií, ktoré vás napodobňujú a predvádzajú sa vašimi hitmi. Čo na to hovoríte?
- Raz som videl jedného, ktorý spieval moje pesničky. Pekné. Veľmi pekné. Dosť som sa bavil. Sám so sebou... Nemám rád taký typ zábavy. Prihodí sa kadejaký 'prúser' a hodia to na vás.
Vyhovuje vám, že v Amerike vás nevnímajú ako hviezdu až tak intenzívne ako v Čechách či na Slovensku?
- Absolútne nie. V Amerike mi nikto nič nezávidí, nikto ma nepozná. Môžem si pokojne chodiť v tričku, trenírkach a bosý a každému je to jedno. Aj na javisku som si v mohol povedať, čo som chcel, zatiaľ čo na Slovensku som sa musel pred revolúciou dosť ovládať.
Nechystáte sa vydať nejakú svoju biografiu?
- Nad tým som už sem tam aj uvažoval. Na koncertoch stále ľutujem, že som nevydal knižku, lebo keď robím autogramiádu, nemám sa kde podpisovať. Keby som ju vydal, vy by ste si ju kúpili, my by sme vám ju podpísali, vy by ste si ju prečítali, podpísanú by ste ju predali, to by bola drahšia...
Čo teda najbližšie chystáte?
- V závere tohoto turné oslávim svoje narodeniny. Potom sa vraciame na Floridu, dostaviame dom a máme pozvanie na turné do Kanady.
Čo budete robiť, keď už nebudete vládať koncertovať?
- Budem sa prechádzať po pláži a užívať si odpočinok.
Zuzana PANCISYNOVÁ
Autor: Škrapové polia
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
