Pise, ktorá je určite najznámejšou "šikmou" stavbou na svete. Snáď každý vie, že veža v Pise je šikmá, nie každý však o tejto veži vie aj niečo viac. Preto túto vežu predsa len v tejto časti nášho seriálu o známych stavbách sveta predstavíme. Pravdu povediac, veži v Pise sa takpovediac krivdí, keď sa považuje za známu len preto, že je poriadne ba až nebezpečne naklonená. Odborníci sa zhodujú na tom, že táto veža je architektonickým klenotom a medzi najvzácnejšie stavebné pamiatky Európy by patrila aj vtedy, keby stála úplne zvislo.
Šikmá veža v Pise, taliansky nazývaná Torre pendente di Pisa, je voľne stojacou zvonicou (teda kampanilou), patriacou do katedrálneho komplexu. Hlavnou časťou tohto komplexu na Piazza del Duomo (námestie dómu), je dóm (katedrála), ďalšími časťami sú baptisérium (najväčšia samostatne stojaja krstiteľnica na svete) a cintorín. Vežu, či lepšie povedané samostatne stojacu zvonicu, začali stavať v auguste roku 1173, a to pod vedením Bonanna Pisana. Zvonica mala mať podľa pôvodných plánov úctyhodnú výšku okolo sto metrov. Stavebné práce sa prerušili už v roku 1178 (vraj kvôli vojne s Florenciou), pričom stavba dosiahla výšku prvých štyroch podlaží. Už vtedy sa zistilo, že veža sa začína nakláňať. Po približne storočnej prestávke obnovil Giovanni di Simone stavebné práce. Prestávka vo výstavbe mala pozitívny vplyv na stabilitu stavby, ktorá sa trochu "vtlačila" do podložia a tým ho spevnila. Neskôr, okolo roku 1278 (niekde sa uvádza rok 1284), sa výstavba opäť prerušila, pričom prestávka umožnila ďalšie spevnenie podložia. Odborníci sa zhodujú na tom, že bez týchto prerušení výstavby, ktoré umožnili aspoň čiastočné spevnenie podložia, by sa veža, postavená takpovediaj jedným šupom, určite zrútila. Okolo roku 1360 začal Tommaso Pisano stavať horný priestor pre zvony. O tom, že veža bola v tej dobe naklonená, svedčí to, že podlažie pre zvony má zvislejšiu os než spodná časť veže. Údaje o tom, kedy bola veža dokončená, sa v literatúre tiež rozchádzajú. Niekde sa uvádza rok 1350, inde rok 1370. Tak či onak, výstavba veže trvala temer 200 rokov.
Prečo sa veža nakláňa?
Prečo sa vlastne veža začala počas výstavby nakláňať? Dnešní odborníci na statiku stavieb by zrejme povedali, že stavba bola zle založená. V dobách, keď sa veža začala stavať, sa ani nedal urobiť taký dôkladný geologický prieskum podložia, aký by sa vykonal dnes. Veža stojí na naplaveninách rieky Arno, ktoré sa ukladali počas tisícročí. Podložie je tvorené tromi rozdielnymi vrstvami. Horná vrstva má hrúbku približne desať metrov a tvoria ju nerovnako mäkké naplaveniny, ktoré sa ukladali ani nie pred 10 000 rokmi. Ďalšia vrstva je tvorená morskými hlinami a siaha do hĺbky približne 40 metrov. Pod touto vrstvou je vrstva pieskov. Veľkým problémom je aj vysoká hladina spodnej vody, ktorá sa nachádza v hĺbke len jeden meter až dva metre pod úrovňou terénu. Nakláňanie veže nebolo počas celej jej histórie rovnomerné. Nie veľmi známou je skutočnosť, že v prvej fáze výstavby sa veža nakláňala smerom na sever: ku koncu tejto fázy bola odchýlka od zvislice približne štvrť stupňa. Keď stavebné práce pokročili nad štvrté podlažie, začala sa veža odchyľovať opačným smerom, teda na juh. Po dosiahnutí siedmeho podlažia v roku 1278 bol odklon na juh približne 0,6 stupňa. V roku 1360 bola odchýlka už okolo 1,6 stupňa. Už dostavaná veža sa potom pomaly nakláňala viac a viac. V roku 1817 zistili dvaja britskí architekti pomocou olovnice, že sklon veže je už päť stupňov od zvislice. S presnými meraniami nárastu sklonu veže sa začalo v roku 1911. Tieto merania presvedčivo ukazovali, že sklon veže sa neustále zväčšuje. Bolo zrejmé, že s vežou resp. s jej základmi treba niečo urobiť, inak sa sklon veže zväčší natoľko, že dôjde k jej zrúteniu. V 30. rokoch minulého storočia nariadil Benito Mussolini, vtedajší vládca fašistického Talianska, aby odborníci vrátili vežu do zvislej polohy. Nariadenie bolo jasné, jeho realizácia však dopadla katastrofálne. V snahe vežu stabilizovať bol do jeho základov injektovaný betón. To však namiesto stablizácie spôsobilo náhle naklonenie veže o 10 mm (merané na vrchole). Vo februári 1964 požiadala talianska vláda o pomoc pri záchrane veže. Na probléme stabilizácie veže a zníženia jej nákonu pracoval dve desaťročia medzinárodný tím odborníkov. V januári 1990 bola veža, ktorá sa v tej dobe nakláňala o približne 1 mm za rok, uzavretá pre verejnosť. Z rôznych návrhov na záchranu veže bol napokon vybratý projekt Johna Burlanda, profesora mechaniky pôdy na Imperial College v Londýne. Jeho návrh bol geniálny v tom, že nenavrhoval nebezpečné zosilňovanie podložia pod klesajúcou stranou základov veže, ale naopak, navrhoval odobratie určitej časti zeminy pod opačnou stranou základov. S touto extrakciou pôdy sa začalo, vo veľmi vypätej atmofére (mnohí Burlandovému návrhu nedôverovali), vo februári 1999. Skrtukovicovými čerpadlami sa cez šikmo uložené rúry extrahovala postupne malá časť zeminy spod základov veže. Vzniknutá dutina sa pomaly naplnila zhora tlačenou pôdou, čím sa veža vracala do zvislejšej polohy. Toto riešenie sa ukázalo ako veľmi úspešné. Tím, ktorý pracoval pod vedením Michala Jamiolkowského (narodil sa v Poľsku), preukázal vysokú úspešnosť metódy extrakcie pôdy. Po dva a pol roka trvajúcej práci sa veža napriamila o pol stupňa, čo na vrchole veže znamená posun o približne pol metra späť k vertikále. Veža sa tak "vrátila" do stavu, v akom bola približne v roku 1838 (iný údaj hovorí o roku 1700). Rozchádzajú sa dokonca aj údaje o tom, aký bol najväčší odklon veže od zvislice. Podľa jedného prameňa bol najväčší odklon nameraný v roku 1997, a to 5,2 metra od vertikály (merané na najvyššom mieste veže), podľa iného prameňa to bolo len 4,5 metra. Pre verejnosť bola veža opäť sprístpnená 15. decembra 2001, pričom naraz ju môže navštíviť len 30 ľudí. Podľa Jamiolkowského sa extrakciou pôdy veža stabilizovala na obdobie ďalších najmenej tristo rokov. Tak uvidíme či vlastne my už ani nie....
Základné údaje o veži v Pise
Výška veže nad terénom je 55,86 metra.
Celková výška veže vrátane základov je 58,36 m.
Vonkjaší priemer základov je 15,48 m
Vnútorný priemer základov je 7,37 m
Do priestoru zvonice sa ide po 294 schodoch.
Odhadovaná hmotnosť celej veže je 14 500 ton.
V zvonici je sedem zvonov.
Vonkajšie obloženie veže je zo známeho carrarského mramoru.
Počas druhej svetovej vojny požívali nacisti vežu ako pozorovateľňu, ale americká armáda sa napriek tomu rozhodla nezničiť ju.
Šikmé veže na Slovensku
Najšikmejšou vežou na Slovensku je odľa neoficiálnych informácií veža kostola sv. Martina v Ivanke pri Nitre. Táto sa nakláňa dopredu o približne 155 cm.
Druhou najšikmejšou vežou by mala byť veža baziliky Preblahoslavenej Panny Márie vo Vrábľoch. V starých prameňoch sa uvádza, že táto veža je od zvislice odklonená o 150 cm. Študenti Stavebnej fakulty STU v Bratislave však presnými meraniami preukázali, že odklon veže je len 10 cm.
Našou treťou najšikmejšou vežou by mala byť samostatne stojaca veža kostola vo Vrbovom pod Tatrami. Táto veža sa od zvislice odkláňa o približne 99 cm
Autor: Test
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
