odrazila sa vo vysokej nezamestnanosti.
Aké boli kritériá
Necelá tretina obyvateľstva dostávala od štátu podporu a ostatní boli odkázaní na rôzne výpomoci od štátu a z charitatívnych akcií. Jednou zo štátnych výpomocí boli štátna stravovacia akcia, ktorú začalo realizovať v auguste 1930 Ministerstvo sociálnej pečlivosti. Týždenne sa prideľovali nezamestnaným poukážky na potraviny v hodnote 10 - 20 Kč, ktoré si mohli vyzdvihnúť v určených obchodoch. Hovorili im žobračenky. Rozdeľovali ich okresné a obecné sociálne komisie, okresné a notárske úrady. Spočiatku sa ich prideľovanie obmedzovalo na dva mesiace, postupne sa obdobie muselo predlžovať.
Medzi kritériami na prideľovanie žobračeniek bolo rozhodujúce trojmesačné nepretržité zamestnanie, u sezónnych robotníkov až šesťmesačné. Nedostali ich tí, ktorí poberali akúkoľvek, aj nepatrnú podporu, neprijali prácu, ponúknutú sprostredkovateľňou práce alebo akoukoľvek inštitúciou. Ministerstvo poskytovalo poukážky podľa toho, koľko malo finančných prostriedkov a stávalo sa, že z ich prideľovania vylučovalo aj celé okresy, ako v máji roku 1933, keď bolo bez poukážok 19 slovenských okresov.
Situácia, aká bola na Slovensku, pokiaľ ide o organizovanie v odboroch i v systéme sprostredkovateľní práce, bola s českými pomermi neporovnateľná a o to horšia. Podporu v nezamestnanosti dostávalo oveľa nižšie percento nezamestnaných práve pre nevybudovaný systém sprostredkovateľní práce. Okrem toho sa poukážky stali predmetom špekulácie úradov i obchodníkov. V niektorých obciach a mestách za ne odpracovávali určitý počet hodín a stávalo sa, že richtári či notári a rôzne úrady využívali poberateľov poukážok ako lacnú pracovnú silu, aby ušetrili na výdavkoch. Obchodníci a poľnohospodárske družstvá sa obohacovali dodávkami takých potravín do obchodov, ktoré by pre svoju zlú kvalitu ťažko našli odberateľa.
Sprostredkovateľne práce
Spomenuli sme sprostredkovateľne práce, ktoré na Slovensku počas prvej ČSR neboli tak vybudované, aby mohli zodpovedne plniť svoju funkciu. Od roku 1919 sa mali v tých štátoch, ktoré ratifikovali Washingtonskú konvenciu, zrušiť súkromné sprostredkovateľne práce a povinne zaviesť verejné, bezplatné, jednotne vedené a štátom kontrolované sprostredkovateľne. Československo túto konvenciu nepodpísalo a z iniciatívy Ministerstva poľnohospodárstva v roku 1919 bol v Bratislave zriadený Slovenský úrad práce. Podliehalo mu osem župných úradov práce a niekoľko štátnych inšpektorátov, ktoré plnili úlohu odborných sprostredkovateľní práce. Odborných v tom zmysle, že zabezpečovali nábor pracovníkov pre slovenské, české, maďarské, francúzske, rakúske, nemecké a iné veľkostatky. Podporovalo ich Ministerstvo poľnohospodárstva a organizácie veľkostatkárov. Najdôležitejšiu zložku tvorili verejnoprávne sprostredkovateľne práce s pôsobnosťou zvyčajne pre jeden politický okres, financované štátom a riadené Ministerstvom sociálnej starostlivosti. Umiestňovaním pomocného personálu v poľnohospodárskom odvetví (sluhovia, slúžky, čeľaď) sa zaoberali koncesované sprostredkovateľne práce, vedené živnostníkmi.
V roku 1929 bolo v českých krajinách celkom 279 verejnoprávnych, 59 odborových, 48 živnostenských a 20 iných sprostredkovateľní práce a pokrývali celé územie. Na Slovensku bola žalostná situácia, keď fungovalo iba 10 verejnoprávnych, 1 odborná a 7 živnostenských sprostredkovateľní. V roku 1934 bolo 65 verejnoprávnych, čo bolo stále málo. Je pochopiteľné, že taký malý počet mohol zachytiť iba veľmi malú časť nezamestnaných, pričom sprostredkovateľne mali byť základnou jednotkou pre spracovanie štatistiky nezamestnanosti. Nárok na podporu v nezamestnanosti mali iba tí, ktorí boli prihlásení v sprostredkovateľni, takže až polovica nezamestnaných na Slovensku sa do jej evidencie nedostala.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
