dospelých a sedem malých muflónikov. Zvieratá si na majiteľov zvykli, no pred ľuďmi, ktorých nepoznajú, sú plaché. Darmo, dôveruj, ale preveruj, platí aj u muflónov.

"Dorka, poď, dám ti jabĺčko. No neboj sa, určite si hladná a jabĺčka máš rada," volá na muflónku Mária, tá sa však bojí fotoaparátu. Po chvílke prosíkania však prichádza. "Viete, to je herečka, ona je najodvážnejšia zo všetkých. Malé neprídu, tie si muflónky strážia a nepustia."

Neskoré raňajky

Majiteľka im nasypala na zem repu, na ktorej si vždy radi pochutnajú. Kvôli novinárom majú muflóny neskoršie raňajky. To, že sú hladné, dávajú najavo hlasným bručaním. Postupne prichádza jeden za druhým, samozrejme, samčekovia s rohami sú vo výhode. "Svoje si vedia ustrážiť. Podobne je to aj s muflónkami. Podľa pachu okamžite zistia, ktoré z malých je ich potomkom. Inému nacicať mlieka nedajú."

Podobne je to aj vtedy, keď náhodou príde nový jedinec, ktorého ostatné kusy nepoznajú. "Zachovávajú si hierarchiu stáda. Máme vytvorenú špeciálnu ohradu, kde takého muflóna držíme mesiac a až keď vidíme, že ostatné k nemu prichádzajú, pustíme ho do stáda. Ak by sme to tak neurobili, mohli by ho aj zabiť," vraví Peter Hežeľ, ktorý pracuje ako vedúci lesnej správy.

Rodina ešte nikdy nebola na dovolenke pri mori, no ako svorne hovoria, ani potom netúžia. "Nemôžeme si to dovoliť, aj keby sme nemali muflóny, máme ešte zajace či sliepky. O to sa musí niekto starať."

Muflóny získali v "slabej" chvíli

Rodina prišla k muflóniemu stádu náhodou. Pred rokmi si niekto vybral zo zoologickej záhrady troch muflónov. Choval ich niekde v chlieviku, no po čase sa mu zunovali. Ponúkal ich preto ďalej, medzi iným aj P. Hežeľovi. Ten mal v tom čase ostrého psa a o ponuke nechcel ani počuť. Pes však potom ušiel a už sa nevrátil. "Boli sme na nejakej oslave a využil moju slabú chvíľku. Súhlasil som a teraz už máme poriadne stádo," spomína si na začiatky P. Hežeľ.

Deti sa tešili, veď pribudli nové zvieratká, hneď každé z nich dostalo meno. Čoskoro však nastali problémy. Niekomu sa nepáčilo, že rodina muflóny chová. A tak museli veterinárne chov zlegálniť.

"Povolenie sme dostali pod hlavičkou Štátnych lesov, ktoré nám dodnes pomáhajú so stravou pre zvieratá."

Museli však rozšíriť oboru, intenzívne ich prikrmovať, aby nabrali štandardnú váhu. Dnes sú to zdatné kusy a neustále pribúdajú.

Chcel s ňou spať v posteli

S muflónmi sú však niekedy aj poriadne problémy. Okrem toho, že rýchlo utekajú, sú plaché a nedôverčivé, sa vedia aj zamilovať. A to rovno do ich majiteľky - pani Márie. "Mali sme barančeka, ktorý chcel byť neustále vo vnútri domu. Spočiatku sme ho nechávali, bol to náš miláčik, strašne prítulný."

No potom to začalo presahovať medze. Všade ho museli brávať. Dokonca na Veľkú noc naložili muflóna do ruksaku a zobrali do Košíc. "Keď sa však začal priveľmi túliť, chcel so mnou spať v jednej posteli, dali sme ho do chlievika. Ja som tam s ním však žiť nemohla. Žiaľ, po čase zomrel."

Starostlivosť o muflóny vraj zaberie viac času v zime ako v lete. Jednak preto, že sa na tráve napasú a nie je ich potrebné toľko prikrmovať, no veľkú úlohu zohráva aj voda. Keďže tá rýchlo mrzne, musia ju do válova nalievať ešte teplú. "To však len, kým nenapadne sneh. Potom ho už olizujú a vodu nepotrebujú. Tieto zvieratká vedia bez problémov vyžiť aj v zime, dokonca aj v polmetrovom snehu. Len sa tak povaľujú a oddychujú."

To isté robili aj počas našej návštevy, boli hravé. No majiteľom neraz spôsobí šarapatu nejaký úrad, ktorý pýta všelijaké papiere. "Dokonca sme museli dať špeciálne kvôli muflónom urobiť rozbor vody zo studne, že či ju môžu piť. Pritom sme vedeli, že je v poriadku, mali sme ju preskúmanú, veď z nej pijeme, dávali sme ju aj malým deťom," tvrdí P. Hežeľ.

Vo voľnej prírode by zahynuli

Ráno dostávajú muflóny repu, suchý chlieb, jablká. Majitelia im k tomu ešte nasypú zrna, ovsa, jačmeňa a pšenice, no pridávajú aj multivitamín. Večera je podobná, no počas dňa si zalížu aj z kamennej soli. Potrebná je však aj veterinárna starostlivosť, dvakrát ročne je nutné ich odčerviť a P. Hežeľ nosieva na rozbor aj vzorky trusu. Po tom, čo sa z troch muflónov chov rozšíril na tridsať, nevie rodina povedať, koľko ich má byť, aby si povedali dosť. "Nuž čo, budeme rozširovať oboru tak, aby mali dosť miesta. To je pre nich dôležité, musia mať výbeh. Tečie tade aj potok, ak sa k nemu dostaneme, už nebudeme musieť ani vodu dolievať. Máme taký zámer, aby sme ich tu vychovali aspoň sto. Do voľnej prírody ich však pustiť nemôžeme, tam by zahynuli. Sú zvyknuté na iný spôsob života."

Ročne im pribudne v priemere osem muflónčat. Tento rok majú zatiaľ sedem, prvé sa narodilo v polovici marca, posledné pred pár dňami. Pri pôrode však Hežeľovci neasistujú. Vraj to nie je potrebné. "Vôbec, malé sa po chvíli postaví na nohy a matka sa o neho postará. A prečo ich vlastne chováme? Nie sme za to platení, proste milujeme prírodu a zvieratá. Nikdy by sme sa ich nedokázali zbaviť, prirástli nám k srdcu. Možno si niekto myslí, že na mäso, no to v žiadnom prípade. So stravou nám pomáha aj jedna pekáreň, ktorá dodáva suchý chlieb, dedinčania nosia na jeseň jablká. Všetci vedia, čomu sa venujeme a vôbec im to nevadí," tvrdia síce svorne manželia, no nie je to celkom tak.

Prišiel aj výhražný dopis

Už dokonca dostali aj výhražný list, ktorý ich nepotešil. Vraj, ak s tým neprestanú, rozoberie kus plota a muflóny utečú. "To sa nemôže stať, sú tak navyknuté, že oboru neopustia. Aj keby, určite sa vrátia po jedlo. Takže sa nebojíme."

Kým rozprávame, muflóny si poľahali pomedzi konáre, ktoré im tam nahádzali susedia. Pokojne odpočívajú, sme dosť ďaleko na to, aby sme ich odplašili. Niektoré kusy si ochrúmkavajú kôru z konárov. Je to pre nich pochúťka. Hoci ich tam nemajú až tak veľa, jednému veterinárovi sa to nepáčilo. Vraj sa môžu poraniť. Vo voľnej prírode však žijú práve v takomto prostredí. Šplhajú sa húštinami na stráne, sú na to prispôsobené.

"Aj niektorí odborníci sa tvária ako amatéri. Robia sa dôležitými."

Rodina sa takmer každý večer schádza pri plote, za ktorým pobieha stádo muflónov. V rámci relaxu ich pozorujú neraz aj hodinku. O týchto zviaratkách sa však chýr rozšíril navôkol. Chodia sem dokonca školské zájazdy, aby sa mohli zblízka pokochať. Deti sú vďačné a zvieratkám neraz prihodia nejakú tú potravu.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.