Pre českého herca Rudolfa Hrušínského najmladšieho bol šok, keď po nakrútení Discopříběhu stratil súkromie

Žije život, ktorý sa mu páči a má prácu, ktorá ho baví...Jeho dedo patril medzi najobľúbenejších českých hercov, výbornými hercami sú i jeho otec a

Žije život, ktorý sa mu páči a má prácu, ktorá ho baví...

Jeho dedo patril medzi najobľúbenejších českých hercov, výbornými hercami sú i jeho otec a strýko. On sám si získal tisíce fanúšikov už v sedemnástich, keď nakrútil film Discopříběh. Po čase mal však pocit, že od herectva a z Čiech musí odísť - v Španielsku si otvoril reštauráciu. Dnes je však opäť doma a pred televíznymi kamerami. Rudolf Hrušínský najmladší si cestu do Košíc našiel pri príležitosti minulotýždňovej slávnostnostej premiéry filmu Kvaska v kine Družba.

Film Kvaska nakrútili manželia Mirjam a Daniel Landovci a ako R. Hrušínský prezradil, chystá sa aj na ďalšiu spoluprácu. Definitívne sa teda vracia pred kamery? "Znovu budem nakrúcať, no nenazval by som to návratom. V českých médiách sa v súvislosti so mnou teraz v obľube používa toto slovo, no ja to tak nepociťujem. Nemal som vtedy pred rokmi chuť úplne ukončiť svoju hereckú kariéru a už nikdy nenakrúcať. Skôr to bolo o tom, že som si potreboval odpočinúť. Ani nie tak od samotnej hereckej práce, ako od postáv a rolí, do ktorých ma režiséri obsadzovali."

Začínal mať totiž pocit, že všetky postavy, ktoré si vo filmoch zahral, sú si veľmi podobné. "Aj keď som nakrúcal každý rok nový film, mal som pocit, ako keby som vždy hral len jednu rolu. Ja to však režisérom nezazlievam, že ma obsadzovali do takýchto postáv. Šlo o filmy, ktoré boli divácky úspešné a predsa len - film si na seba musí zarobiť... Zrazu som si však uvedomil, že tadiaľto ďalej cesta nevedie a je nutné urobiť si pauzu. Aby som si oddýchol ja, divák ale aj režiséri, ktorí by ma potom mohli obsadzovať aj do úplne iných postáv. Potreboval som si spraviť pauzu a to poriadne dlhú."

Uvedomil si i to, že na to, aby si poriadne oddýchol od dovtedajšieho života a od práce, potrebuje odísť z Čiech. Lebo nestačilo zmeniť len to, čo robí, ale musel zmeniť i prostredie. "Dostal som sa do fázy, kedy pre mňa nebolo až také ťažké odísť z Čiech. Bolo mi jasné, že keby som si reštauráciu otvoril v Prahe, nebolo by to pre mňa oslobodzujúce. Ostal by som na to istom mieste, v okruhu tých istých ľudí. Isteže - človek sa naučí veľa, keď sa začne živiť niečím iným, ako je zvyknutý, ale keby som ostal tu, nenaučil by som sa až tak veľa. Chcel som zistiť čosi o sebe - či som schopný odísť preč, adaptovať sa v cudzom prostredí a uživiť sa tam. Zistil som, že to ide a to ma posunulo ďalej."

Odišiel teda do Španielska a otvoril si tam reštauráciu. Znie to jednoducho, no opak bol pravdou. "Vravel som si - čo môžem robiť v krajine, ktorej jazyk neovládam? Herca iste nie a nemôžem robiť ani predavača. Jediné, čo by pripadalo v úvahu, je vlastniť niečo a prenajímať to, alebo mať zamestnaného kohosi, kto bude za mňa komunikovať. Oblasť gastronómie sa mi videla v tomto ideálna. Navyše - v stredomorských krajinách sú zvyknutí chodiť sa baviť do reštaurácií, ísť na obed i večeru, na drink... Tam je mentalita úplne iná. Zatiaľčo u nás nie je bežné chodiť pravidelne do reštaurácií sa najesť, tam to funguje, takže otvoriť si reštauráciu sa zdalo byť tým najlepším riešením."

Španielsko je druhým domovom

Samotné Španielsko R. Hrušínskému veľmi vyhovuje. "Je to môj druhý domov. Veľmi sa mi páči tamojší životný štýl. Dovtedy som poznal Španielsko len z dovoleniek, no samozrejme je to úplne iné, keď tam prídete žiť a iné pracovať. Španieli sú veľmi milí a priateľskí nie len keď ste turista, ale aj vtedy, keď sa tam rozhodnete existovať. Nikdy som z ich strany nebadal, že by mi dali pocítiť, že som cudzinec. Naopak - vždy sa mi snažili pomôcť."

V rodnej vlasti je to vraj iné. Česi údajne dajú pocítiť cudzincovi, že im prišiel vziať prácu a že nevie poriadne česky. "Tam som nikdy takýto pocit nemal. A pritom španielčina nebola pre mňa ľahký oriešok. Keď človek žije v cudzine a je odkázaný na to, aby komunikoval v cudzom jazyku, tak sa rýchlo naučí základné frázy. Iné to však je, keď sa chcete s niekým len tak porozprávať. Je ľahké dať dokopy pár viet, ktorými si niečo vypýtate, kúpite, objednáte. Problém som začal pociťovať vtedy, keď som chcel viesť obyčajný rozhovor o všetkom možnom. Človek musí žiť v danej krajine veľmi dlho a komunikovať len s miestnymi, aby sa naučil cudzí jazyk tak dobre, aby si mohol len tak ´poklábosiť´..."

Aj keď sa Španielsko R. Hrušínskému zapáčilo a dnes je rád, že sa pred rokmi rozhodol odísť, neraz si najmä spočiatku vravel - bolo mi toto treba? Veď v Čechách som mal rozbehnutý život, kariéru... "To sa mi stalo tisíc krát. Pomohlo mi však prostredie a ľudia okolo mňa. Tam sa vždy každý usmieva a keď človek chytí depresiu, stačí mu vystrčiť nos z domu, ohriať sa na slnku a porozprávať sa s priateľom. Druhá vec, ktorá mi nedovolila len tak odísť, boli investície v reštaurácii. Nemohol by som ju predsa zo dňa na deň zatvoriť, zbaliť sa, sadnúť na lietadlo a ísť domov. Ak by som tak spravil, určite by som doteraz bol sám na seba nahnevaný."

Teraz je však situácia iná. R. Hrušínský musel ukončiť podnikanie v Španielsku. "Tam to funguje tak, že prenájmy platia iba na rok a už sa to nedalo predĺžiť. Navyše, keď som tam šiel, ešte Česko nebolo členom Európskej únie a papierovačky okolo toho, aby som tam mohol podnikať, boli veľmi zložité. Mohol som tam mať prenajatú reštauráciu, no každé tri mesiace som musel opustiť krajinu - odísť za hranice, vrátiť sa a znovu vybavovať rôzne povolenia..."

Keď z Čiech odchádzal, tak vedel, že to nebude navždy a že sa vráti. "Už som sa potreboval vrátiť... Nešiel som preč s tým, že už neprídem. Odchádzal som si vyskúšať život inde. Chcel som si vybudovať zázemie, do ktorého sa budem môcť vracať a teraz je jedno, či pôjdem do Španielska za mojimi priateľmi na týždeň, mesiac, či pol roka. Mám šťastie, že žijem v dobe, kedy je jedno, kde ste. Za dve hodiny som predsa z Prahy v Madride a naopak. Dnes je svet menší, všetko je blízko."

Tak ako sa mení svet, zmenil sa i R. Hrušínský. "Keď som v roku 1986 nakrúcal Discopříběh, ani by mi len nenapadlo, že budem môcť odísť kamsi za kamarátmi len so svojim pasom, pobudnúť s nimi a vrátiť sa bez toho, aby som musel emigrovať a ostať v cudzine. Je úžasné, že človek dnes môže žiť kdekoľvek. Mohol by som pokojne kamkoľvek odísť a vrátiť sa, keď mi z Čiech zavolajú, že majú pre mňa rolu..."

Považovali ho za rebela

V čase, keď sa stal populárnym vďaka Discopříběhu, ho mnohí považovali za rebela. Odmietol dokončiť konzervatórium, nechcel hrať v divadle... "Isteže sú veci, pri ktorých sa odo mňa čakalo čosi iné. Ale keby som to bol vtedy zmenil, tak by sa úplne inak vyvíjal celý môj život. Teraz som úplne spokojný a ak to všetko, čo som si preskákal a prežil, malo viesť k tomuto momentu, keď je po premiére filmu Kvaska, s ktorým som veľmi spokojný, tak je to dobre. Žijem si život, ktorý sa mi páči, mám prácu, ktorá ma baví, takže si myslím, že všetko, čo som doposiaľ robil, bolo správne..."

Mal iba 17 rokov, keď si po premiére Discopříběhu získal tisíce fanúšikov. Bol to film, ktorý oslovil prevažnú väčšinu mladej generácie. "Vtedy som mal iba sedemnásť a mal som tendenciu dívať sa na problémy svojimi očami a hovoriť o nich. Isteže, nie až tak otvorene, ako sa to dá dnes. Ale získal som šancu vďaka popularite sa napríklad v rozhovore vyjadrovať k mnohým veciam. Nebál som sa hovoriť o tom, že ma nebaví chodiť do školy, lebo viem, že ma tam nič nenaučia. Povedal som, že nechcem ísť do divadla, lebo ma nebaví. Oveľa bližší mi bol film. V tom čase to znelo veľmi rebelsky. Vtedy sa totiž čakalo, že ak niekto chce byť herec, tak pôjde na konzervatórium, po jeho skončení na DAMU a potom nastúpi do nejakého divadla a bude hrať postavy, ktoré mu pridelia a raz za čas čosi nakrúti pre televíziu alebo sa mu podarí zahrať si vo filme. Ja som však povedal, že toto nie je pre mňa..."

Že sa bude správať podľa vopred pripraveného scenára a že nebude rebelovať, sa od neho očakávalo aj preto, že bol ďalším hercom z rodu Hrušínských... "Mladí diváci filmu si ma určite skôr stotožňovali s postavou z Diskopříběhu ako s mojim priezviskom. Iné to však bolo v prípade kolegov môjho otca či deda. Určite nepredpokladali, že sa budem takto búriť."

To, že je nositeľom známeho a veľmi populárneho priezviska, si v podstate ani neuvedomoval. "Dedo bol pre mňa dedo a otec zas otec. Vedel som, že ich ľudia poznajú z filmov, ale nikdy som ich nevnímal inak a neprišlo mi, že ja sám by som sa mal správať inak, len preto lebo som Hrušínský. V sedemnástich som necítil zodpovednosť voči svojmu slávnemu priezvisku a ani mi nenapadlo, že v niečom mi môže pomôcť alebo i ublížiť. Lenže ľudia okolo divadla, televízie a filmu to brali inak a mali pocit, že ako Hrušínský patrím do istej škatuľky, do ktorej ma chceli strčiť. Mali isté predstavy o tom, aký ba mal byť herec s menom Hrušínský. Lenže to bola len predstava, ktorú si ľudia vytvorili. Ale mňa to nebavilo a bol som veľmi mladý, aby som to takto vnímal. V tej chvíli mi bolo jedno, ako sa volám. Mal som čo robiť, aby som si poradil so šokom z toho, že som po Discopříběhu úplne stratil svoje súkromie. V tom veku som si v hlave nevedel zrovnať, čo mám robiť, ako si poradiť..."

Dnes má už našťastie v hlave jasno. "Som veľmi vďačný za všetko, čo som zažil a skúsil. Najmä za posledné roky som toho prežil toľko, čo možno niekto nezažije za celý život. Veľa som cestoval, veľa som toho skúsil. Pri dôležitých rozhodnutiach sa riadim stále inštinktom, no ten vám pomôže rozhodovať sa lepšie, keď máte veľa skúseností. A práve tých mám už dnes dostatok," dodal na záver.

Dátum narodenia: 19. november 1970

Znamenie: Škorpión

Miesto narodenia: Praha

Rodinný stav: slobodný

Relax: spánok

Filmová a televízna tvorba:

2007 Kvaska

2000 Pra pra pra

1995 Byl jednou jeden polda

1995 Hazard

1993 Svatba upírů

1991 Discopříběh 2