Ľúto mu je, že ulice sú počas maratónu z roka na rok prázdnejšie

"Nedávno sme išli s manželkou za synom Štefanom do Prahy. Na letisku sme s ním nastúpili do taxíka, a po chvíli, keď šofér počul náš rozhovor, otočil sa k nám a opýtal sa odkiaľ sme prileteli. Že on pochádza z Betliara, voľakedy pôsobil v atletickom oddieli RH Praha a chodil s nimi na maratón do Košíc. A mne vraví - vy ste pán Margita, však, podľa hlasu. Že sa naň ešte pamätá."

Ten príjemný, a naozaj nečakaný zážitok má Ján Margita iba z vlaňajšieho leta, dvadsaťdva rokov potom, čo sa s tunajším Medzinárodným maratónom mieru ako popredný funkcionár nadobro rozlúčil. Povedzme tak, že sa pobral na dôchodok, i keď v skutočnosti ho k tomu viedli aj iné pohnútky...

Ján Margita sa narodil pred 85 rokmi, 16. júna 1922, v domovníckom byte bývalého finančného riaditeľstva na Hlavnej ulici č. 74. Ten barák vraj už nestojí, zbúrali ho preto, aby tam postavili budovu Národného výboru. Ale Vrabčia ulica, kde jeho rodičia dostali pozemok na rodinný dom, ešte existuje. "Bývali sme hneď vedľa Ryby, maratónska trať bola nablízku. Otec nebol maratónskym fanúšikom, ale keď tu bežal Argentínčan Zabala, tak so mnou vyšiel von. Mal som dvanásť rokov, keď som prvý raz videl maratóncov. Pre Košice to bola veľká udalosť, decká ešte dlho potom kričali na každého kto utekal: Tempo, Zabala!"

Nebolo tak každý rok, ale občas sa s otcom vybrali vyzerať maratónskych bežcov, keď po štarte vybiehali von z mesta, alebo sa vracali z obrátky. "Najviac sa pamätám na chýrneho Maďara Galambosa. Raz mi náš sused, pán Kollár, požičal bicykel s drevenými pedálmi, na ktorom som dvakrát odprevádzal bežcov až po Barcu. Ďalej sa už nedalo." Ani sa neodvážil, lebo cesta po ktorej maratónci upaľovali bola veľmi hrboľatá, a velocipéd musel vrátiť susedovi celý. "Vtedy som nemal ani tušenia, že s maratónom strávim taký kus života."

Aj keď vytrvalcov a ich odvahu obdivoval, bežecký šport ho spočiatku príliš nelákal. Zato z basketbalového a futbalového ihriska alebo zo zamrznutého klziska ho nijakovsky nebolo možné dostať. "Tým športom som sa venoval na strojníckej priemyslovke. Basket som hrával aj za Vesnu, prvý košický klub. Bolo to veľmi dobré mužstvo, veď zaň hrávali napríklad Krenický či Hluchý. V roku 1949 sme dokonca vyhrali Slovenský pohár, keď sme na Lafranconi porazili bratislavský Blesk." On bol podkošovým hráčom, hoci mal len 183 cm. Toľko vraj meria dodnes. Na vtedajšie pomery to bolo dosť, v mužstve patril medzi najvyšších. "Hrával som pod košom, ale vtedy sa odtiaľ zakončovalo málo, na kôš sa nehádzalo tak ako teraz, väčšinou sa strieľalo z diaľky." Výškou vynikal aj vo futbalovej bráne. "Zápasy sme hrávali na ihrisku Jednoty, keď bolo ešte škvarové. Na medziškolské súťaže chodievali vtedy dve i tri tisícky divákov. Otec bol aj proti futbalu, ale presvedčil som ho, že hrať za priemyslovku je moja povinnosť."

Basketbalu sa venoval najviac. Dovtedy, kým sa v jeho živote neobjavila slečna Edita, jeho budúca manželka. "Zoznámili sme sa na košickej plavárni, keď som sa na konci vojny vrátil z amerického zajatia, v českom Klatove. Prvého októbra 1943 som ako priemyslovák narukoval k protilietadlovým delostrelcom, ale nakoniec som mal na starosť autopark. Po školení v Berlíne nás odvelili do Passau, ale cestou tam sme padli do amerického zajatia, viac-menej dobrovoľne. Vôbec som sa tam nemal zle, lebo som natrafil na vojakov s typickými americkými menami, jeden sa volal Mazák, druhý Demko, obaja boli pôvodom zo Slovenska. Chodil som na ich ubikáciu upratovať, žehlil som im nohavice, košele, a vždy som sa za to dobre najedol."

"No ledva som sa z jedného zajatia dostal, už som putoval do druhého." Aj tam dobrovoľne. Ján Margita dodnes s úsmevom spomína ako padol do manželského chomúta. Nikdy ten krok neoľutoval, aj keď kvôli rodine obetoval aj obľúbený basketbal. Keď ho nehral, chodil robiť aspoň hlásateľa, počas zápasov v Mestskom parku. Tam ho objavil otec košického maratónu, Vojtech Bukovský. "Rodina mojej manželky sa veľmi dobre poznala s jeho rodinou. On chodieval do Mestského parku hrávať tenis, a sem-tam prišiel aj na basketbal. Páčilo sa mu ako robím hlásateľa a ponúkol mi zamestnanie v maratónskom výbore."

Písal sa rok 1946. Ešte v lete nastúpil do funkcie predsedu propagačnej komisie a chystal sa na svoju hlásateľskú maratónsku premiéru. "Vtedy sa ešte behávalo 28. októbra, až neskôr sa termín posunul na prvú októbrovú nedeľu. Počasie bolo dosť neisté. V roku 1946, keď som prvý raz robil hlásateľa, padal dokonca sneh, na trati bola čapanica. Spojenie s traťou zabezpečovali vojaci. Na každom piatom kilometri bol príslušník armády s aparátom a hlásil nám poradie na medzičasoch. Ja som ho oznamoval divákom na štadióne počas rámcových futbalových zápasov. Väčšinou všetko klapalo, až na jeden ročník, keď niekde za Šebastovcami pasúce sa kravy potrhali vedenie. Našťastie, maratónci mali do cieľa ešte ďaleko..."

Jeho hlas nepočúvali športoví fanúšikovia iba raz do roka, keď sa v Košiciach bežal maratón, v role hlásateľa pôsobil Ján Margita i počas medzinárodných ľahkoatletických stretnutí, ba prostredníctvom rozhlasu po drôte si trúfol reportovať aj ligový futbal. "Od Vlada Martinčeka som sa učil ako sa to robí, on bol redaktorom Slovenského rozhlasu, a ja som počas ligových zápasov sedával vedľa neho. Spolu sme raz robili hlásateľov aj počas prvomájového sprievodu. Futbal som reportoval trikrát, zo Zvolena, Olomouca a zo Žiliny. Spomínam si najmä ten Olomouc, ako sme tam prišli s montérom zo Spojov, flek sme dostali v jednom rohu štadióna, na tribúne medzi divákmi, celý zápas som komentoval postojačky. Za Krídla vlasti Olomouc chytal vtedy skvelý Vildo Schrojf. Niektorí z Košičanov si na to ešte pamätajú. Vtedy tu bola sieť rozhlasov po drôte, na hlavnej ulici boli na stĺpoch plynového osvetlenia namontované malé reproduktory, ľudia stáli okolo a počúvali reportáž z futbalu."

Ale hlavný bol maratón. S mikrofónom v ruke napríklad v roku 1963 vítal v cieli Američana Edelena. "Keď mu ešte tesne pred štadiónom šliapal na päty Pavel Kantorek. Ale Edelen napokon jasne zvíťazil. O rok na to sa zas odvíjala veľká dráma, medzi Kantorkom a Nemcom Beckertom. Na štadión na Solovjevovej dobehli súčasne, ale na škvarovej dráhe zostal stáť raz jeden, raz druhý, takí boli vyčerpaní. Obaja zvracali, vedľa seba sa trápili, ale napokon do cieľa dobehli. Aj vďaka povzbudzovaniu obecenstva našiel v sebe Kantorek ešte zvyšok síl aby Nemca porazil. Pobádal som divákov, aby povzbudzovali oboch, aj keď v kútiku duše som fandil Kantorkovi. Sále sme veľmi dobrí priatelia a keď je možnosť, vždy sa stretneme. Dodnes spomína na Košice, že behať tu maratón bolo preňho najväčším zážitkom."

Pre Jána Margitu je nezbudnuteľný aj rok 1961. Nielen preto, že sa práve ujal funkcie predsedu organizačného výboru MMM, ale hlavne kvôli Bikilovi. "Béla báči Bukovský poznal jeho švédskeho trénera Niskanena, a po víťazstve Bikilu na olympiáde v Ríme mu napísal niekoľko listov, či by s ním neprišiel aj do Košíc." Víťazstvu etiópskej maratónskej legendy aplaudoval preplnený štadión Lokomotívy. "Bol to asi najkrajší ročník nášho maratónu. No Košice ním žili vždy. Hlavná ulica bola stále preplnená, pred maratóncami museli ísť policajti na dvoch motorkách a raziť im cestu. Až za Barcou bola trať voľnejšia. Teraz ma mrzí, že ulice mesta sú počas maratónu prázdne, na Národnej triede, Moyzesovej či Watsonovej ulici býva veľmi málo divákov, až na Komenského a Hlavnej je to o čosi lepšie."

Spomienky na živé špaliere lemujúce maratónsku trať a plné tribúny cieľových štadiónov sú z roka na rok bledšie. "Štart býval na poludnie, ľudia vyšli do ulíc, aby maratóncov z mesta vyprevadili, potom sa išli naobedovať, a o druhej už boli zase v uliciach, aby ich povzbudzovali pri návrate na štadión. To nie futbal robil plný štadión. Futbalisti sa dokonca báli hrať ligové zápasy počas maratónu, mali zlé pocity z toho, že na štadión príde iné obecenstvo ako chodí na futbal, chýbali im ľudia, ktorí ich budú povzbudzovať, že väčšina divákov tam prišla kvôli maratóncom. Pri žrebovaní ligy sme im prizvukovali, že by ťahali také čísla, aby v deň maratónu hrali doma. Ale neboli tým nadšení. Vadilo im, že hlásenie z trate odvádza pozornosť divákov od zápasu. Výnimkou bol iba ročník, keď vyhral Edelen. Vtedy sa na Solovjevovej hral zápas Košice - Prešov. Záujem, o futbal aj maratón, bol taký veľký, že bolo treba uzavrieť štadión. Najmä Prešovčania mali radosť, že mohli vidieť ligový zápas i maratóncov."

Aj vďaka košickému maratónu, ktorý jeho organizátori poctivou robotou povýšili na jednu z najsledovanejších športových udalostí v Československu, sa Ján Margita prepracoval k významným telovýchovným funkciám. "Od roku 1961 až do roku 1984 som bol predsedom organizačného výboru MMM, po zjednotení telovýchovy som bol členom predsedníctva mestského, okresného i krajského telovýchovného orgánu, i členom predsedníctva ÚV ČSZTV v Prahe." V roku 1969 viedol československú atletickú výpravu na majstrovstvách Európy v Aténach, a ako člen vedenia čs. výpravy na olympijských hrách v Mníchove v roku 1972 mal na starosť našich atlétov, veslárov a zápasníkov.

Možno to znie neuveriteľne, ale takmer štvrťstoročie šéfoval košickému maratónu úplne zadarmo. "Prisahám, nedostal som za to ani korunu. Bola to dobrovoľná funkcia. Výplatu som dostával až ako tajomník TJ Lokomotíva, kde som po výpovedi z elektrární (v roku 1971) strávil štyri roky. Musím povedať, že štyri pekné roky, lebo to bola vynikajúco fungujúca ´téječka´, s perfektným ekonmickým i materiálnym zabezpečením, s pekným štadiónom a pätnástimi činnými oddielmi a odbormi."

Sám vraví, že by pri maratóne ešte nejaký ten rôčik vydržal, ale nezdali sa mu podmienky za akých istý čas pracoval v novovzniknutom Maratónskom klube ako člen dozornej rady. "Považoval som to za veľmi zodpovednú funkciu, preto som sa jej radšej vzdal. A viete, že za maratónom ani neľutujem? Odkedy nemám tie každodenné stresy a nervy, keď som počas funkcionárčenia musel kvôli problémom so srdcom a tlakom ísť štyrikrát do nemocnice, cítim sa oveľa lepšie, zdravšie. Takto dúfam, že sa tej osemdesiatpäťky ešte dožijem."

Z troch synov sa vraj naňho najviac podobá najmladší Štefan, operný spevák žijúci v Prahe. "Mnohí mi to vravia. Že máme aj podobné hlasové zafarbenie. S tým rozdielom, že ja vôbec neviem spievať, ani hymnu nedokážem zaspievať." Na svoju rodinu je Ján Margita patrične hrdý. "Iba jej môžem ďakovať za to, že som mal podmienky na to, aby som sa mohol venovať svojim záľubám. S manželkou, ktorá je strážcom rodinného krbu, sme vychovali tri deti a myslím si, že všetky robia Košiciam dobré meno."

S menom Ján Margita je spojené kusisko košickej maratónskej histórie. Spomenuli si až nedávno. "Počas Dní mesta Košice som dostal Cenu primátora, dvadsaťštyri rokov po odchode z maratónskej funkcie... Aj to na návrh TJ Lokomotíva, kde som pracoval iba štyri roky."

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.