V reštaurácii pobehovali mačky, dieťa močilo uprostred obchodu

Keď sa mladý Slovák rozhodne zamestnať v zahraničí, obvykle vycestuje na západ. V kurze je Rakúsko, Česko i Nemecko, z tých vzdialenejších krajín Anglicko či Írsko a za Atlantikom USA alebo Kanada. Dnes si na svoj pracovný pomer zaspomína Katarína Kissová, ktorej zamestnávateľom bola medzinárodná spoločnosť, sídliaca vo Veľkej Británii. Na "ostrovoch" však nezostala. Firma ju totiž poslala až na opačný koniec zemegule, do Číny. Nedávno sa po roku a pol z najľudnatejšej krajiny sveta vrátila a ochotne podelila o "dovezené" zážitky.

Po skončení štúdia na gymnáziu a niekoľkých rokoch v kancelárii sa vtedy 24-ročná Katarína rozhodla, že namiesto hľadania práce doma najprv skúsi šťastie "vonku". Podľa vzoru mnohých slovenských dievčat si v Anglicku v roku 1997 vybavila prácu aupair-ky. Počas štyroch rokov, strávených vo viacerých rodinách, sa v angličtine nielen zdokonalila, ale stihla absolvovať učiteľský kurz. Certifikát, ktorý získala, ju potom oprávňoval učiť anglický jazyk kdekoľvek vo svete.

"Keď som sa v roku 2001 vrátila na Slovensko, v Moldave som si otvorila súkromnú školu angličtiny," spomína Katarína. "Táto práca ma však nenapĺňala, preto som sa pred dvoma rokmi vrátila späť do Anglicka. Mojim cieľom bolo nájsť si nejakú prácu v medzinárodnej škole, kde by som využila svoj certifikát. Tá škola mala pobočky po celom svete a hlavnou náplňou bolo vyučovanie anglického jazyka. Keďže rada cestujem a hlavne do neznáma, rozhodla som sa, že pôjdem do Číny."

Početnejší, ako Slovensko

Realizácia tohto plánu bola skutočne jednoduchá. Katarína uviedla na internete svoje nacionálie i záujem o Čínu a takmer na druhý deň sa jej z nového pôsobiska ozvali. Čína je obrovská krajina, ktorá sa rýchlo rozvíja a chce vzdelávať. Učiteľ angličtiny a hlavne zo zahraničia, tam má cenu zlata. Pred ďalekou cestou sa Katarína na chvíľu vrátila na Slovensko, kde si vybavila potrebné formality, vrátane čínskeho pracovného víza. Začiatkom októbra 2005 odletela do Londýna a odtiaľ potom nabrala kurz Peking. Po vyše ôsmich hodinách letu vystúpila sama na miestnom medzinárodnom letisku v Pekingu.

"Čakal ma tam nejaký muž, ktorý mi kúpil letenku do mesta Jinan, kde som mala pôsobiť. Asi po ďalších troch hodinách som tam šťastne pricestovala a môj pracovný pobyt sa mohol začať," spomína. Jinan je na čínske pomery malé mesto ale keby sa tam presťahovalo celé Slovensko, ešte by nejaké prázdne byty zostali... Má totiž vyše 6,5 milióna obyvateľov. Leží asi 400 km južne od Pekingu a zemepisne približne na úrovni južného Grécka. "Bola to pre mňa neznáma krajina a mala som aj trochu strach," priznáva Katarína. "No u mňa vždy zvedavosť víťazí nad strachom. Rada poznávam nové miesta a okrem Egyptu, ktorý som už videla, ma veľmi lákal Orient. Navyše, zbožňujem čínsku kuchyňu."

Škola English First (EF), v ktorej Katarína nastúpila, je súkromná a vyučuje študentov od predškolského veku až po dôchodcov. Teda každého, kto sa chce naučiť alebo zdokonaliť v angličtine a môže si to finančne dovoliť. V Číne sa berie vzdelanie veľmi vážne a každý čosi študuje. Hlavne deti majú málo času. Po škole ešte absolvujú rôzne hudobné školy, zdokonaľujú sa v cudzích jazykoch. Keďže v prípade EF šlo o doplnkovú formu štúdia, učilo sa hlavne popoludní a počas víkendov. Dopoludnia mali učitelia väčšinou voľno a kurzy im začínali až po 13. hodine alebo večer. Väčšina študentov sa s angličtinou iba zoznamovala, no boli aj pokročilejší. Buď sa chystali na ďalšie štúdium alebo vycestovať do zahraničia.

"Každý učiteľ, vrátane mňa, mal svoje skupiny študentov. Od detí z materskej škôlky, cez žiakov, vysokoškolákov, zamestnaných i dôchodcov. Prvý rok sa predávali 16-týždenné kurzy a keď firma vydala nové knihy, trvali týždňov 24. Až na malé výnimky chodil každý kurz do školy raz týždenne na tri akademické hodiny. Trvali po 40 minút, takže sme to upravili na dve 60 minútové, medzi ktorými bola prestávka. Najťažšie pre učiteľov, boli víkendy. Vtedy sme učili od rána do večera, samozrejme, s obedňajšou prestávkou. Dva voľné dni sme mali v tzv. pracovnom týždni."

Učitelia i žiaci mali k dispozícii učebnice. Rôzne vekové kategórie s rôznou úrovňou náročnosti. Niektorí začínali od abecedy, iní mali základy zo štátnej školy. EF sa zameriava na hovorovú angličtinu, takže menej cvičení a viac konverzácie. Väčšinou to vyzeralo tak, že prvú hodinu preberali nové slovíčka či gramatiku a na druhej hrali hry, aby si študenti touto formou rozvíjali slovnú zásobu. Najmenej v skupine ich bolo 5, ale boli aj početnejšie. Ideálnych bolo 10 až 12. Na konci každého kurzu sa robili testy. Kto bral štúdium vážne, ten sa vedel celkom slušne dohovoriť.

"Zo Slovenska som bola na škole v Jinane jediná," pokračuje Katarína. "Okrem mňa tam učili Američania, Austrálčania i Angličania. Bola tam i jedna dievčina z Južnej Afriky, neskôr prišiel Poliak a Rus. S dorozumievaním v škole som veľké problémy nemala. Ak nemali študenti aspoň nejaké základy zo štátnej školy, dostali učitelia - cudzinci do triedy asistentov. Väčšinou mladé dievčatá, ktoré už mali s angličtinou nejaké skúsenosti. Často sa učilo aj za pomoci obyčajných obrázkov. Ja som ukázala napríklad psa a povedala, že je to ´dog´..."

Verejné WC

Do zamestnania to Katarína nemala ďaleko. Škola i ubytovanie boli v tom istom stráženom areáli. Učitelia bývali po dvoch a k dispozícii mali trojizbové byty sa kuchyňou a sociálnym zariadením. Slovenka najprv bývala s Austrálčankou, potom s Angličanom alebo inými, podľa toho, ako sa v Jinane striedali. V Číne sa väčšinou podpisujú ročné kontrakty a tak to bolo aj v prípade Kataríny. Po skončení prvého jej ešte ponúkli ďalší a ona na pol roka podpísala. EF jej zaplatila letenku a hradila ubytovanie. Z platu, ktorý dostávala každý mesiac, si hradila iba stravu. V prepočte mesačne zarobila okolo našich 20 tisíc korún, ale za tie peniaze si tam mohla oveľa viac dovoliť. Niečo si aj ušetrila, ale veľa investovala aj do cestovania.

Samozrejme, okrem práce stihla Katarína aj trochu spoznať mesto, v ktoré sa na rok a pol stalo jej prechodným domovom. "Jinan bolo asi najšpinavšie mesto v Číne," usudzuje. "Malo veľmi znečistené ovzdušie. Ležalo v údolí, obklopené kopcami, ktoré zrejme bránili výmene vzduchu. Nad mestom sa stále prevaľovala akási clona, takže slnko som za celý čas videla asi trikrát. Aj dážď bol zvláštny. Odrazu sa zatmelo, spustili sa lejak a keď ustal, ovzdušie bolo také isté špinavé, ako pred tým."

Stredom mesta viedli osemprúdové cesty s hustou premávkou. Vodiči síce jazdili bezohľadne a chaoticky, no nie veľmi rýchlo a teda bez väčších dopravných nehôd. Ak sa Katarína potrebovala niekam dostať, málokedy využila miestnu MHD. Väčšinou taxíky, ktoré boli veľmi lacné. Z miestnych atrakcií navštívila botanickú záhradu, zoo či viaceré parky na okolitých kopcoch. Boli plné zvláštnych drevín i kvetov a tzv. pagod s typickou čínskou architektúrou. Navyše, Jinan je mesto prameňov, takže malo o jednu atrakciu viac.

S miestnou stravou nemala Slovenka žiadne problémy. Ako sme v úvode spomenuli, čínsku kuchyňu miluje a tá originálna jej chutila ešte viac. "Je úplne iná, akú poznáme u nás doma. Tá ´naša´ čínska je viac európska. V Jinane som ochutnala rôzne nové chuti a korenia. Jedla som aj rôzne druhy ovocia a zeleniny, aké som doteraz nevidela a nepoznala ani ich názov. A keď sa ma študenti na anglické pomenovanie niektorého opýtali, napokon si ho museli vyhľadať v slovníku..."

So stravou však súvisel aj iný poznatok. Podľa Kataríny bolo celkom bežné, keď po reštauráciách pobehovali psy a mačky. Číňania zvieratá milujú nielen na tanieri, ale aj živé. Presvedčila sa o tom v napríklad počas svojho pobytu v nemocnici. "Keď sa tam raz objavila akási žena zo psom, zjavne ju poznali, celý personál sa k nej zbehol a začal chlpáča hladkať. Ja som vtedy dostávala infúziu a mala som obavy, že tými istými rukami potom budú chytať prístroje," spomína.

S tzv. čistotou súvisel aj zážitok z istého supermarketu. "Všimla som si rodinku s asi troj-štvorročným dieťatom. Bolo mu treba na malú, tak mu jeho mama v strede obchodu stiahla nohavice a dieťa sa vypišalo na dlaždičky. Ostatní ľudia chodili okolo a tvárili sa, akoby nič. Keď bolo po všetkom, mama zavolala predavačku a tá všetko upratala. Nestalo sa to iba raz. Tento úkaz, nazvala by som to verejné WC, som videla opakovane..."

Hoci sa Čína už niekoľko rokov otvára svetu, turisti sú stále pre domácich atrakciou. "Občas som sa cítila ako hollywoodska hviezda," spomína Katarína. "Ľudia ma neraz zastavovali na ulici a pýtali sa, či sa so mnou môžu odfotiť. Tiež ma prosili, aby som im napísala svoje meno. Stávalo sa to nielen na vidieku, ale hoci aj v Pekingu. A najmä pri návšteve pamiatok. Namiesto nich si viac fotili mňa." Podobný zážitok zaznamenala Katarína aj pri výlete ku pobrežiu Žltého mora, kde bola s kolegyňou z Austrálie a s kolegom z Anglicka. Keď sedeli na pláži, niekoľkokrát zapózovali, kým si ich všetci záujemcovia pofotili.

Najbližšie do Mexika?

V apríli sa Kataríne zmluva skončila a ona už nemala záujem podpisovať ďalšiu. V Číne za rok a pol strávila jedny letné prázdniny, kedy mala najviac roboty, oslávila dvoje Vianoc a privítala dva čínske Nové roky. Jednoducho ju to ťahalo domov. Skôr však, než nasadla na lietadlo do Európy, prišiel za ňou brat a spolu navštívili niektoré čínske atrakcie. "Pozreli sme si Peking, hlavne Námestie nebeského pokoja, tiež Veľký čínsky múr či Terakotovu armádu v Si´an. Vlakom sme sa odviezli aj do Tibetu a z diaľky si pozreli Mount Everest. Najvyššie, ako sme sa v Himalájach dostali, bolo asi 5500 metrov."

Len čo si Katarína trochu doma oddýchne, chystá sa späť do Anglicka. Tam si opäť vyberie nejakú krajinu, kde potrebujú skúsenú učiteľku angličtiny. Ponuky má síce aj z Číny, no ju tentoraz láka Mexiko. Ktovie, možno vám po návrate vyrozpráva, ako učila miestnych indiánov správne "spíkovať"...

Róbert BEJDA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.