V máji začali v Čermeli stavať divadlo a o mesiac v ňom už mali hrať Predanú nevestu
Vraj plaváreň bude vyrušovať úradníkov železníc v práci
S blížiacim sa letom roku 1922 ako keby sa občania, športové kluby, ba aj "otcovia mesta" prebrali z letargie a odrazu sa začali pretekať v nápadoch, ako by sa dalo využiť toto ročné obdobie na oddych aj zábavu. Mestská rada opäť rokovala o vybudovaní kúpaliska a občania už tretí rok túžili po divadle v prírode. Sokol a športové kluby chceli zorganizovať štafetový beh a jazdecký klub konské dostihy.
Vraj občania netúžili po vode
Mestská rada aj zastupiteľstvo boli kupodivu zajedno za stavbu mestského kúpaliska neďaleko budovy železničného riaditeľstva. Pre občanov by boli ešte počas leta bazény a o rok by sa pribudovali šatne, terasy s občerstvením a ihriská. Aké však bolo prekvapenie, keď na magistrát doručili zástupcovia občanov petíciu, ktorou Košičania protestujú proti stavbe kúpaliska. Ako dôvod v nej uvádzajú: kúpalísk by celý deň vyrušovalo úradníkov v práci. Predtým, než sa začal magistrát zaoberať petíciou, úradníci zisťovali podľa adries podpísaných občanov miesto, kde bývali. Boli to ulice v blízkosti budúceho kúpaliska a ich obyvatelia, nie úradníci železničného riaditeľstva sa obávali, že ich budú vyrušovať z kúpaliska tí, ktorí na rozdiel od nich túžia po vode.
Divadlo v Čermeli
Košičania boli nadšencami divadelného umenia ako jeho konzumenti i ako ochotnícki herci. V budove divadla nebola stála scéna, iba hosťujúce SND z Bratislavy. Azda preto bolo v meste veľa ochotníckych súborov. Po troch rokoch úvah sa malo zriadiť divadlo v prírode, kde by boli v lete predstavenia SND aj iných umelcov. Odbočka Zväzu Čsl. dôstojníkov v Košiciach ponúkla pomoc vojska pri úprave terénu a v máji sa začalo s prácami. Budúce divadlo malo byť v Čermeľskom údolí, 20 minút od konečnej zastávky električky, kde bolo veľmi pekné miesto, aj dobrá akustika. K divadlu malo viesť niekoľko ciest pre povozy a pre peších štyri chodníky. Ako prvé predstavenie mala byť Smetanova opera Predaná nevesta.
Štafetový beh
Košickí športovci vždy pripravili pre verejnosť nejaké prekvapenie, najčastejšie na Aničke, kam išli všetci pri vojenskej dychovke v sprievode. Veľkou športovou udalosťou leta 1922 bol štafetový beh na trati 3 300 metrov usporiadaný všetkými klubmi. Štart bol pri kadetke, trať viedla Čermeľskou triedou, po Hlavnej, Legionárskom námestí (Osloboditeľov) na ihrisko KAC, kde sa bežal finiš 100 metrov.
Na Bankove bol 1 slovenský študentský majáles a svoje dvojmesačné hosťovanie v Košiciach začalo SND. Nedbalovou operetou Poľská krv 6. mája 7. mája - v sobotu Smetanovou operou Dalibor. V Sokolskom sade (mestskom parku) boli pravidelné koncerty vojenskej hudby. Takže kultúry mali Košičania dostatok a mohli sa tešiť aj z inej ako duševnej potravy: Krajinská rada pre Slovensko ustálila od 1. mája ceny bieleho pečiva rožky a žemle v predpísanej váhe 48 g vyrobené z cudzozemskej múky, zo 60 na 50 halierov. Potešili sa aj stredoškolskí študenti, ktorým udelil Vlčkov spolok pre podporu slovenských študujúcich na svojom zasadnutí v Košiciach štipendiá na ďalší školský rok.
Na to, aby človek niečo urobil pre mesto nemusí v ňom bývať
Tridsiatich takých zvolili za čestných občanov
Košice boli v polovici 19. storočia hospodárskym kultúrnym politickým i vojenským centrom severovýchodného Uhorska. Takým zostali do roku 1918. Aby sa ním stali, museli prejsť mnohými zmenami. Na jednej strane mali deficit v úrovni hospodárskeho života, čo na druhej strane vyvážil vzrast v administratívnej a kultúrnej oblasti.
Verejný život
Ovládala ho v politike a kultúre malá vrstva inteligencie, hospodársky život maloobchodníctva a remeselníci, početné robotníctvo malo vo všetkom malý vplyv. Pri zastavaní rôzneho významu v mestskom živote sa každá spoločenská skupina podieľala na každej oblasti diania. Bolo veľa výrazných osobností, ktoré boli tvorcami hodnôt duchovného i materiálneho života mesta. Mnohé z nich sme predstavili na tejto strane histórie, čerpajúc zo "Slovníka košických osobností" Dr. Márie Mihókovej, či boli rodáci, alebo v Košiciach pôsobili v období rokov 1848 - 1918. Za toto 70-ročné obdobie boli okolnosti, ktoré nejakým spôsobom ovplyvnili život mesta. Boli to čestní občania Košíc a v nasledujúcich riadkoch ich pripomenieme. Od pôsobenia niektorých prešlo takmer 160 rokov, zmenilo sa štátoprávne, územné usporiadanie a veľa iného v ňom i v meste, v ktorom títo ľudia boli čestnými občanmi.
Traja grófi Andrássyovci
Dionýz Andrássy (1835 Krásna Hôrka - 1913 Palermo), majiteľ každému Košičanovi známeho Andrássyho paláca na Hlavnej ulici bol čestným občanom Košíc, hoci bol v nich iba jediný raz v roku 1889. Podporoval tu kultúru a dobročinné spolky a múzeu daroval zbierky výtvarných diel, porcelánu a pamiatok z rákocziovského obdobia, venoval finančné sumy robotníckemu gymnáziu a v pozostalosti pamätal na internát pre deti učiteľov z východného Slovenska, ktoré študovali v Košiciach, i na dobročinný ženský spolok.
Július Andrássy starší (1823 Trebišov - 1890 Volosko v Juhoslávii) bol predsedom uhorskej vlády a čestné občianstvo mu mesto udelilo v roku 1856. Jeho prítomnosť v Košiciach bola častejšia aj preto, lebo kandidoval na poslanca za Košice, hoci neúspešne. So skupinou statkárov z radov aristokracie presadzoval moderné metódy v poľnohospodárstve a nové spôsoby kapitalistického podnikania. Košiciam pomáhal v zakladaní účastinných spoločnostiach i v nadväzovaní obchodných kontaktov zo zahraničím. Mesto mu z vďačnosti umiestnilo pamätnú tabuľu na paláci, postavenom na mieste jeho rodinného domu.
Július Andrássy mladší (1860 Trebišov - 1929 Budapešť) syn predsedu vlády, bol ministrom vnútra a poslancom za Košice za Ústavnú stranu v r. 1906 - 1909. Bol zakladajúcim členom Spolku Tulipán v Košiciach pri tunajšej filiálke Uhorského spolku na ochranu priemyslu (1906). V roku 1907 podporil zriadenie kožiarskej dielne pri Spolku Tulipán a výrobňu hračiek. Ochrana domáceho priemyslu bola v tom čase aj súčasťou mestskej kampane proti zahraničnému tovaru. Začala sa v Budapešti, kam zvolalo ministerstvo zástupcov štátnej správy a samosprávy, obchodníkov, úradov, remeselníkov na konferenciu o uhorskom priemysle a o finančnej hodnote dovezeného tovaru. Túto kampaň podporil aj gróf Andrássy.
Muži v uniforme
Medzi čestnými občanmi Košíc boli aj predstavitelia armády a polície. Spomeňme Ľudovíta Benedeka, maršala a vojenského generála Uhorska, ktorého mesto zvolili za svojho čestného občana v roku, 1860 za pomoc ako posádkovému mestu. Major Svetozár Barvevič (1856 Umetič v Chorvátsku), veliteľ generálneho štátu pri košickej 27. pešej divízii a v rokoch 1912 - 1918 ako generál a veliteľ VI. divízie zase v Košiciach, bol zvolený v roku 1915 za čestného občana. Mesto ocenilo jeho zásluhy v pomoci obyvateľom počas vojnových rokov, v čom mu pomáhala aj jeho manželka. Ona zriadila v roku 1914 náhradnú vojenskú nemocnicu v priestoroch vojenského kasína na Továrenskej ulici.
Mužom v uniforme bol dištriktuálny radca pre školstvo Ignác Kankoffer, ktorý bdel nad bezpečnosťou občanov Košíc ako policajný riaditeľ v rokoch 1851 - 53. Predtým, než sa stal Vojtech Madarász (1859 Berekovo - 1919 Budapešť) hlavným mestským kapitánom v roku 1891 ako mestského hodnotára ho zvolili za čestného občana za zavedenie nových metód v samospráve. Ako mestský policajný kapitán nariadil pravidelné kontroly verejného poriadku počas 24 hodín aj v rekreačných miestach Košíc, boj proti vandalom mestskej zelene a finančné pokuty. Zaviedol kontroly povozov s drevom z Čermeľa a jeho pôvodu - ak nebolo zaplatené, jeho konfiškáciou. V mestskom parku bola určená komunikácia pre jazdu na kočoch a koňoch a u fiakristov v meste zreteľné označenie číslom a povinná rovnošata.
Odsúdení za účasť v revolúcii
Poslancom za Košice bol aj Pavol Luzsénszky (1792 Košice - 1869 Keresztúr v Maďarsku) statkár a politik s titulom baróna. Pochádzal pôvodne z poľského šľachtického rodu, pôsobil v armáde a hospodáril na rodinnom majetku. Zapojil sa do maďarského revolučného hnutia v r. 1848 a v r. 1849 bol vládnym komisárom pre východoslovenské župy. Po porážke revolúcie bol odsúdený a po 12 rokoch sa vrátil do verejného života. V roku 1861 ho zvolili za mešťanostu Košíc, za parlamentného poslanca (1861 - 65) a zároveň za čestného občana mesta. Po smrti podľa neho pomenovali mestskú promenádu so stromoradím.
Podobný osud mal Imrich Darvaš (1822 Onga v Maďarsku - 1901 Košice), statkár a advokát, zeman, podslúžny v okrese Sziksz. Tiež sa zúčastnil maďarskej revolúcie po jej porážke až do roku 1867 hospodáril na svojom statku. Vymenovali ho za podžupana Abovskej župy a neskoršie za hlavného župana Abovsko-turnianskej župy a mesta Košice. Bol veľmi aktívnym členom osvetových a kultúrnych spolkov, podporoval vzdelávanie remeselníkov a domácky priemysel, divadelníctvo, v spolku Červeného kríža a Bieleho kríža organizoval sociálnu a zdravotnícku pomoc nemajetným, v čom pokračovala jeho manželka Natália.
Náhle zmeny a málo času
Hospodársky život v Košiciach v rokoch 1848 - 49 bol poznamenaný politickými udalosťami, najmä maďarskou revolúciou, jej potlačením a potom upevnením verejného života. Zmeny boli náhle a neposkytovali ani jednému politickému režimu dosť času na ovplyvňovanie hospodárskeho života v Košiciach. Ľudia, o ktorých píšeme sa o to snažili, ale boli obmedzení možnosťami. Z dnešného pohľadu je ťažké hodnotiť ich činnosť, keď osvetové spolky vo vtedajšom poňatí sú nám cudzie, tiež spotrebné družstvá, sporiteľné spolky, organizovanie ochotníckych predstavení v župe. Touto činnosťou sa zaoberal gróf Žigmund Péchy (1846 Pečovská N. Ves) politik a statkár, hlavný župan Abovsko-Turnianskej župy a Košíc, predseda divadelnej komisie v Košiciach a Katolíckeho tovarišského spolku a aktívny člen ďalších spolkov.
Aj zeman - statkár Ladislav Szalay (1857 Beret, Maďarsko - 1924 Košice) bol verejným činiteľom. Tiež hlavný župan Abovsko-Turnianskej župy a Košíc až do roku 1910 a potom štátny tajomník ministerstva školstva. Za jeho podiel na hospodárskom a kultúrnom rozvoji Košíc ho zvolili za čestného občana, pretože zasahoval do hospodárskeho života mesta aj priamo ako člen správy mnohých podnikov. Manželka bola predsedníčkou Ligy na ochranu detí.
Sú aj ďalšie osobnosti, za 90 rokov ich zvolili za čestných občanov tridsať. Či je to veľa alebo málo, o tom rozhodovalo mesto, ktoré sa im takto poďakovalo.
Starodávne mestské novosti
Nové obchody
Košické noviny Kassauer Zeitung inzerovali otvorenie nových obchodov, ktorých bol v rokoch 1879 - 1881 nedostatok najmä s dámskou a detskou obuvou, s galantériou a hračkami. Obchod s pánskou, dámskou a detskou obuvou otvoril na Hlavnej L. Vantuch, vo farskej budove na Hlavnej prevzal 40 ročné obuvníctvo Š. Korfanta, bratia Czerneczkovci zriadili sklad koží z vlastnej výrobne v Starej Ľubovni a na Hlavnej 108 predávajú koženú galantériu. Detské hračky začal predávať E. Eschwig na Hlavnej 63 vedľa svojho obchodu s galantériou. Vo výklade vystavoval ručné práce vyhotovené v Košiciach a konkurujúce zahraničným. Novinkou bol obchod K. Yeruyho s galantériou a zbraňami, s oddelením hračiek a športových potrieb. Ponúkal "pravé korčule Halifax".
Družina gazdov
Z devätnásteho storočia vojdime do dvadsiateho (r. 1921), kedy Slovenský východ zaznamenal rozšírenie predaja mlieka a mliečnych výrobkov v Košiciach, kde mliekáreň "Družina gazdov východného Slovenska" otvorila svoju filiálku. S firmou Szakmány a Zilaly sa dojednala na predaji mlieka vo fľašiach, v konzervách, jogurtov, masla, smotanovej peny, smotany do kávy a kyslej smotany. Celý sortiment zodpovedal hygienickým normám kontrolovaným potravinovými inšpektormi a mestským hygienikom.
Mníchovské pivo v Košiciach
Pivovar Hacker zriadil v roku 1922 v Košiciach sklady na svoje pivo s 500 ročnou tradíciou. Pre vývoz vyrába špeciálne 13 stupňové letné pivo a toto sa predávalo na železničnej stanici, v hostinci Miksa Salomona na Mlynskej, v hostinci Neumann na Mlynárskom námestí, reštaurácii papierového mlyna a v každej lepšej kaviarni.
Hasiči na zjazde
V júni r. 1923 bol v Prahe hasičský zjazd spojený s výstavou a cvičením pre verejnosť. Zúčastnili sa na ňom aj hasiči z Košíc, ktorí spolu s kolegami z Prešova a Sp. N. Vsi a Michaloviec predviedli s historickými striekačkami, rebríkmi ukážku hasenia zo 16. - 17. storočia s richtárom, bubeníkom a drábom.
Kofy falšovali mlieko
Mlieko, ktoré predávali kofy na košickom trhu podrobila tunajšia pobočka Výskumnej stanice v Bratislave kontrole kvality a výsledky predložila magistrátu. V 37 prípadoch bolo v mlieku 60 percent vody, v desiatich 30 - 40 percent, v dvanástich 20 - 30 percent, v ďalších 10 - 20 percent vody. Výskumná stanica (sídlila v Hospodárskej škole) podala trestné oznámenie na päť kof: Bérešovú, Dobošovu, Klucsárovu, Pastorekovú a Ivankovú a magistrát uverejnil ich mená aj mená iných trhovkýň v tlači.
Zákaz fajčenia v meste
Fajčiarom sa v tomto čase zužuje priestor pre posedenie s cigaretou v reštauráciách, spoločenských centrách, pracoviskách a niekde aj na verejnosti, vonku. Predstavte si Košičana, ktorý išiel po Hlavnej alebo ktorejkoľvek inej ulici s fajkou a bafka si z nej pred 175 rokmi. Ak ho zbadal strážca verejného poriadku, ihneď ho pokutoval, ak bol mešťanom. Horšie bol na tom človek z nižšej spoločenskej vrstvy, pretože pre ňu platil telesný trest - tridsať rán palicou. Na Zákaze fajčenia fajky v meste sa uzniesla rada mesta v roku 1832
Jedna krčma na sto ľudí
V roku 1832 bolo v Košiciach krčiem a výčapov viac, ako v iných východoslovenských mestách v prepočte na obyvateľov - dvestošesťdesiat, čiže na sto obyvateľov jedna. Všetky prosperovali a podľa správy Obchodnej a priemyselnej komory zo spomenutého roku boli tieto živnosti najprosperujúcejšie. Okrem nich predávali liehoviny aj obchodníci - špecialisti a obchodníci s potravinami, ktorí mali výčapné právo. Výčap a predaj liehovín sa riadil zákonmi a nariadeniami a v Košiciach aj mestským regálnym právom výčapu, upravovaným mestským štatútom. K jednej z úprav patrilo aj zníženie počtu majiteľov výčapného práva na 120, čo sa stalo realitou v roku 1893.
Soňa MAKAROVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
