bez problémov pohráva so starými krojmi, ktorým dodáva novú tvár. Folklóristi si ju nevedia vynachváliť, opraví aj nemožné a oni sa potom môžu pýšiť na pódiách po celom svete. Táto skromná ženička si však nepripúšťa, že by robila niečo výnimočné, vraj sa stará len o veci, ku ktorým má vrúcny, nefalšovaný vzťah.
Pri našej návšteve nám okamžite ukazuje kroje. Nádhera, človeku, ktorý nemá k tomu vzťah až vyráža dych, ako dokázali ľudia vyzdobiť svoje ošatenie. Každá časť má svoje špecifické meno a význam. Vyberá myslavské kroje, keďže hlavne tie ju zaujali, pretože je odtiaľ rodáčkou. Nepohrdne však ani inými, možno aj preto, že aj vo svojom už úctihodnom veku ešte stále vyšíva a stará sa o veci, ktoré mali kedysi naše staré matere ako bežné oblečenie. Ako však sama hovorí, začiatky neboli ľahké. Napriek tomu, že vzťah k šitiu, vyšívaniu mala, nepoznala jednotlivé techniky, ako sa o prezdobené kroje postarať tak, aby vyzerali ako nové.
"Kedysi, ešte v roku 1958, vznikol v našej mestskej časti folklórny súbor Hrabina. Netrvalo dlho, aby zanikol. Tradície sú však silnejšie a o šesť rokov sa opäť obnovil. Vtedy som mala 27 rokov a bolo treba kroje," spomína si pani Marta, ktorá sa práve v tomto období vydala na dráhu, ktorá jej vydžala celý život. A neľutuje. "Je to môj koníček, ktorého by som sa nevzdala za žiadnych okolností. Proste ma to stále k ľudovým tradíciám ťahá. Tancovala som i spievala, v tom čase ešte pod vedením našej vedúcej Hrabiny Agnesy Vargovej. Boli to krásne čase, ale aj veľa roboty."
To veru áno, súbor síce vznikol, ale krojov nebolo. Museli ich krvopotne zháňať. A kde inde ako u starých materí, ktoré ich mali poschovávané v skriniach a neraz aj po povalách. Boli zanedbané, špinavé, pootŕhané. Kupovali ich v tých časoch po 500 - 600 korún.
"Nedalo sa to použiť, preto som sa rozhodla, že ich začnem dávať dokopy. Začiatky neboli jednoduché, nevedela som čo a ako. Nakoniec som sa radila so starými ženami, ktoré mi povedali, ako sa jednotlivé diely spájali, zažehľovali, tak, aby som dosiahla čo najdokonaleší efekt. Už to tu nikto nerobil, nezostávalo mi preto nič iné, len sa dať na takúto dráhu."
Postupne sa jej v začiatkoch podarilo zohnať asi štyridsať krojov. Mužských bolo málo, prevládali dievčenské. No aj tie potrebovali šikovné ruky, aby ich dal ktosi dokopy. Zašlú slávu už totiž mali dávno za sebou. "Poradila mi aj moja mama, ktorá kedysi vyšívala a naučila ma rôznym praktikám. A z čoho taký kroj pozostáva? Nuž, nesmie chýbať kabát na spodku vyšitý. K tomu sa robil pás a vist, teda akási vestička, ktorá však bola taktiež došitá k pásu. Tvorí to jeden celok. Nesmú chýbať čižmy, čepiec, boritáše, teda stuhy, či bigľiše - spodničky. A to som zďaleka nevymenovala všetko. Je toho strašne veľa. Všetko sa to však vyšívalo aj zošívalo ručne."
Do rúk sa jej dostali rôzne kroje, dokonca aj do myší pohryzené, vykusané, plesnivé. Musela ich vyvetrať, ošetriť octom, vyprať a zceľovať. Ťažká práca, všetko muselo byť tip-top.
"Milujem túto prácu, už to však teraz nie je to, čo bývalo. Minule tu bol chlapík z Klatova a ponúkal mi na predaj kroj. Ja ich však už nekupujem. Čo by som s nimi robila? Mám krojov dosť, dokonca aj po mame, ktorá ho tiež nosievala."
Niekoľko krojov má aj v rezerve, požičiava ich na svadby. Jeden treba na obrad a oslavu, druhý na rejdový tanec. "Tam už nesmie chýbať čepiec, lebo mladucha sa medzičasom začepčí. Nech sa ale mladí parádia, keď sa im to páči, ja rada pomôžem."
Zámočníčka krojárkou
Marta Kölbelová je vyučenou zámočníčkou. Roky pracovala v rušňovom depe, kde opravovala osobné i nákladné vagóny. Napriek svojej záľube nikdy neuvažovala o tom, aby dala v práci výpoveď a na plný úväzok sa venovala krojom. Vraj by sa jej to v tom čase nevyplatilo.
"Človek musí myslieť aj na staré kolená. Nemala by som dôchodok, a to by som teda prišla o veľa. Veď z niečoho s manželom žiť musíme. Hoci nemáme deti, je potrebná každá korunka. Starať sa treba aj o dom a záhradu. Prioritou sú však kroje."
To veru áno, už prvý pohľad na túto ženu nehovorí nič iné. Láska k ihlám a folklóru ju doslova chytila za srdce. občas však na to doplatil vlastný manžel. "Oj, hneval sa na mňa. Koľkokrát som nepoumývala načas riady, len aby som šila kroj. Aj mi hovoril, aby som si tam aj posteľ presťahovala. Nikdy sa tak síce nestalo, no priznávam, že som ho niekedy trochu aj zanedbávala. Všetko som však robila s dobrým úmyslom. Chcela som pomôcť ľuďom, chodili a prosili ma."
Vyžiť len z krojov a folklóru sa vraj nedá. Hoci niekoľko krojov aj predala, boli to vždy takpovediac len drobné. Ručná práca a hodiny strávené s ihlou v ruke sa nedajú ničím zaplatiť. "Presne tak. Ľudia ma vyhľadávali, aby som im robila kroje a chceli mi dávať aj termíny, že dokedy. Takto som ale nikdy nerobila. Nechcela som byť tlačená časom. Prečo aj, to sa nedá naplánovať a ja si svoje zdravie nezhumpľujem úplne. Všetko má svoje postupy a čas."
Obieka aj bábiky
Okrem krojov pre folklórne súbory rada obliekala bábiky. Taktiež do identického starodávneho krojového oblečenia. Všetko šila na mieru.
"Prvú bábiku som urobila pred štyridsiatimi rokmi. Každý rok urobím tak dve, hlavne v zime, keď nie je práca v záhradke. Výroba jedného malého kroja mi dá aj mesiac každodennej práce. Aj som niekoľko bábik popredala, vždy však pod cenu. Raz sa mi síce stalo, že prišli nejakí ľudia z USA a chceli bábiku. Mala som, a tak som začala pýtať určitú sumu. Bola tam moja známa, ktorá však povedala, aby som nebola hlúpa. Vraj sú bohatí a zapýtala viac. Vtedy mi dobre zaplatili, ale nedá sa z toho zbohatnúť."
Jej bábiky nikdy nekončili v Úľuve, nachádzajú sa však takmer na každom kontinente. Záujem majú predovšetkým zahraniční Slováci, ktorí si takto pripomínajú ľudové tradície predkov.
"Zárobok v práci bol malý a každá korunka sa zišla. Poznajú ma široko - ďaleko. Navštevovali ma ľudia z celej repibliky. Spolupracovala som so Železiarom, Borievkou, Hornádom i Východniarom. Vždy, keď bolo niečo treba, prišli a poprosili ma, aby som opravila kroje."
Neverili, čo dokázala
Stále má na pamäti, ako jej doniesli kroje vo vresi. Boli plesnivé, roztrhané a zatuchnuté. Dala ich dokopy. "Keď po ne prišli, mysleli si, že som urobila nové. Nevedela som ich presvedčiť, že sú tie isté, len som im dala novú tvár."
Dokonca učila aj v Myslavskej škole. Mali záujem o vyšívanie a tanec. Netrvalo dlho a skončila. Deti boli šikovné, no akosi ich to ťahalo k iným aktivitám. "Folklór pomaly zaniká. Škola sa bude rušiť, tak to skončilo. V našej Hrabine máme osem členiek, všetky sme dôchodkyne. Už to nie je, čo bývalo. Napriek tomu občas vystupujeme na rôznych podujatiach."
Ešte aj dnes si rada zakrepčí. Jedna z televízií dáva program s názvom Kapura o ľudových tancoch.
"Keď to vidím, tancujem pred televíziou. Nevládzem však s nimi celý čas. Aj si odvrknem, nebudem ja veru s vami toľko skákať, veď už mám sedemdesiat. Nevládzem."
A čo by odkázala mladým ľuďom so vzťahom k tancu? "Ak ich folklór baví, prosím aby to nenechávali. Nech si zachováme zvyky našich predkov."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
