období načiahla aj k nemu. Aby mu dodala silu a vôľu bojovať so zákernou chorobou. Ani kruté chvíle neistoty neubrali Petrovi Raševovi z chuti žiť a opäť si naplno vychutnávať radosti tohto sveta. I keď, jeho pohľad na hodnoty a priority sa značne zmenil. O tom, i mnohom inom sme sa rozprávali počas rozhovoru, ktorému predchádzala vynikajúca správa od lekárov - nemusí podstúpiť ďalšie ožarovania, pretože nádor na mozgu sa už takmer stratil a podobné je to aj s pľúcnym...

Verili ste pred rokom, že raz príde takáto skvelá správa?

- Áno. Od začiatku som veril, že tá mrcha nemôže vyhrať. Aj keď mi je veľmi ľúto, že pred pár dňami zomrel môj priateľ a výborný herec Marián Zednikovič, ktorý tento boj neustál. Osud, žiaľ, nestál na jeho strane.

Na vašej, našťastie, áno...

- No nebol som si tým stále istý. S osudom sa neradno zahrávať, lebo vie byť niekedy aj zákerný. Radšej pred ním preto skláňam hlavu. No som presvedčený, že sa s ním dá trošku bojovať, usmerňovať ho a dokázať mu, že ešte stojí za to chvíľu žiť.

Ako ste ho usmerňovali vy?

- Správnou životosprávou a absolútnou dôverou v lekárov. Mal som aj šťastie, že som stretol priateľov, ktorí ma nakontaktovali na liečiteľov využívajúcich produkty z Mŕtveho mora od doktorky Nony. Myslím, že tie mi veľmi výrazne pomohli. Obsahujú totiž silné antioxidanty, ktoré mi posilnili imunitu, a tak som dokázal zvládnuť chemoterapiu i ožarovania.

Takže sa potvrdilo známe príslovie: "V núdzi poznáš priateľa"?

- Musím povedať, že som bol veľmi milo prekvapený, keď moji kolegovia z divadla i mimo neho robili finančnú zbierku, aby som mohol zaplatiť lieky, ktoré nie sú najlacnejšie. Bolo fantastické, že ľudia, od ktorých som to ani nečakal, mi vyjadrili svoju účasť a podporili ma aj morálne. Som im za to veľmi vďačný.

Aká dôležitá bola pre vás psychická podpora okolia?

- Myslím, že je to absolútny základ liečby. Ak človek nemá psychickú podporu a okolie, ktoré ho povzbudzuje a nedovolí mu, aby sa opustil, je ťažké zvíťaziť. No keď máte za sebou zástup ľudí, ktorí za vás dajú slúžiť omšu, hoci ste neveriaci, je to úžasná psychická pomoc. Nehovoriac o podpore rodiny, ktorá sa zomkla do jedného šíku s jediným cieľom - zachrániť ma.

Mali ste aj vy od prvej chvíle pocit, že sa chcete zachrániť?

- Klamal by som, keby som povedal, že som nemal depresie. Mal som zopár veľmi ťažkých chvíľ, keď som sa sám seba pýtal, či to má vôbec zmysel. Či stojí za to trápiť sa a chodiť na tie neskutočne kruté chemoterapie, ak výsledok nie je jasný a môže sa to kedykoľvek zvrtnúť. Depresie patria k tejto chorobe. Ale človek im nesmie podľahnúť, pretože sila ducha je väčšia ako sila akýchkoľvek liekov.

Odkiaľ ste tú silu brali?

- Neuveriteľne mi pomohla rodina. Manželka a dcéry, ktoré mi nedovolili, aby som sa vzdal. Ak človek okolo seba nemá blízkych, skôr si povie: "Už som si niečo prežil, niečo urobil, mám za sebou nejakú kariéru." A už mu možno nestojí za to bojovať. Ale ak máte okolo seba ľudí, ktorí vás potrebujú a dávajú vám najavo, že bez vás by bol ich život citovo omnoho chudobnejší, bojujete nielen za seba, ale aj za nich. Za vzťah a pocit blízkosti, ktorý by im chýbal.

Na čo ste mysleli, keď ste sa dozvedeli o svojej chorobe?

- V každom onkologickom pacientovi sa určite na začiatku ozve otázka: "Prečo práve ja? Čím som si to zaslúžil?" No odpoveď je jednoduchá - rovnako, ako väčšina mojich súčasníkov, aj ja som viedol nezdravý spôsob života. Málo som oddychoval a veľa sa stresoval.

Prehodnotili ste teda svoj spôsob života?

- Samozrejme. Uvedomil som si, že som mnoho rokov od rána do večera pracoval nie na 100, ale na 250 percent. Nepripúšťal som si, že sa môžem zaradiť medzi tých, ktorí to s prácou a stresom prepískli. Dnes sa však už nerozčuľujem a niektoré veci neberiem vážne. Predtým som si myslel, že keď nejakú prácu nedokončím zajtra o desiatej, zrúti sa svet. Dnes viem, že sa nič nestane. Možno som mal vtedy malý pocit nenahraditeľnosti. No je to hlúposť. Jediným zmyslom je prežiť normálny, pekný, zmysluplný, zaujímavý život.

V každom období sa však človeku javí ako zmysluplné niečo iné. Nie?

- Áno. V prvej etape sa človek snaží okoliu dokázať, že na to má. V druhej chce ukázať, že je v tom najlepší a v tretej, že z toho, čo robí, dokáže aj žiť. A potom príde etapa, v ktorej sa nachádzam aj ja, že už chce robiť len veci, ktoré ho bavia. Nie pre peniaze, nie pre úspech, slávu a titulky, ktoré sa ozvú na konci filmu a oznamujú: "Réžia Peter Rašev." Ale preto, že ho to baví.

Takže slová na konci filmu: "Réžia Peter Rašev" vám teraz v ušiach znejú inak ako pred rokmi?

- Určite. Už ma to tak nedojíma. Beriem to tak, že chvalabohu, že som ten dabing mohol urobiť a mám radosť, ak sa podaril. No už to nie je to hlavné.

Čo je teraz hlavné?

- Mať radosť z toho, čo robím, nerobiť veci na poslednú chvíľu, rozdeliť si čas medzi prácu a relax a tešiť sa z každého nové dňa.

Kedysi ste boli vášnivý hráč tenisu, rybár...

- Zatiaľ sa na rybačku bojím ísť. Mám ešte problémy s rovnováhou a predtým som bol zvyknutý chodiť na Hnilec na pstruhy tak, že som vošiel do rieky a celú som ju prebrodil. Niekoľko kilometrov som šiel proti prúdu. Teraz by som si na to netrúfol. Minulý rok som sa nešťastne vybral s manželkou (herečkou Ľubou Blaškovičovou, pozn. redakcie) na hríby a po desiatich minútach som odpadol a musela volať priateľa z chalupy, aby jej prišiel pomôcť. Moja fyzická kondícia je celkom preč. Ale teším sa, že už som schopný ísť si s priateľmi zahrať biliard a dokonca som naposledy bol na bowling s rodinou a mal som celkom slušné výsledky.

Čo bude prvé, keď sa vám prinavráti fyzická kondícia? Ryby? Tenis?

- Možno si nájdem frajerku. (Smiech) Žartujem. V Prakovciach máme nádhernú chalupu a už sa teším, že začnem manželke trošku pomáhať. Kosenie, rúbanie dreva a ostatné práce okolo chalupy mi už veľmi chýbajú.

Keď tu žartujete o frajerkách, pomohol vám váš povestný zmysel pre humor aj pri zdolávaní choroby?

- Určite. Bez zmyslu pre humor sa to nedá. Aj tá najvážnejšia vec vie byť niekedy strašne smiešna. Ak je niekto schopný byť nad vecou, je to úžasná pomoc. Pamätám si, ako som sa raz v spoločnosti veľmi pohádal s jedným človekom a kamarát mi dohováral: "Ako si to mohol?" Pozrel som naňho a vravím mu: "Ja môžem všetko, ja mám rakovinu." Je to, samozrejme, strašne čierny humor, no je to obrana pred situáciou, v ktorej sa človek ocitne.

Okolie bolo týmto čiernym humorom ale zrejme trošku šokované.

- Možno, no ja čierny humor milujem od malička. A čím som starší, tým viac si uvedomujem, že je najlepším korením života. Lebo lacné sexuálne, finančné či politické vtipy rozosmejú, ale v čiernom humore je vyjadrený názor, filozofia. Je to aj odraz spoločnosti a človeka, ktorý je jeho autorom.

Neplánujete teda napísať nejakú dobrú čiernohumornú hru?

- Myslím, že všetky hry, ktoré som napísal, boli čiernohumorné. Aj teraz nosím v hlave, myslím, geniálny nápad o jednom sanatóriu, kde bude zábavy a krvi až do popuku. No potrebujem na to čas. Najprv si musím zvyknúť na invalidný dôchodok, z ktorého sa musím naučiť žiť, a potom si chcem nájsť čas, aby som sa mohol v Prakovciach na chalupe na dva, tri týždne zašiť a nerobiť nič iné, len písať.

Nevrátite sa so Staromestským divadlom aj k Rómeovi a Júlii po 30. rokoch?

- Určite sa vrátime. Ale možno trošku zmeníme názov na Rómeo a Júlia po 40. rokoch. Už sme predsa len o čosi starší a o niečo viac amortizovaní.

Prehodnotíte trošku aj hru samotnú?

- Už pri prvom uvedení som ju trošku prepísal. Dorobil som tam jeden obraz, aby sme ju prispôsobili dnešnému krutému životu. Lebo Ephraim Kishon bol vynikajúci autor, ktorý miloval čierny humor, no napísal ju v 50. rokoch minulého storočia, a tak sme trošku museli upraviť výrazové prostriedky.

Kishonova hra je vtipným pohľadom na to, ako by skončili veronskí zaľúbenci, ak by "včas" neumreli a stali sa manželmi. Aký máte po takmer 30 rokoch od svojej svadby pohľad na manželstvo vy?

- Keď sme sa s manželkou brali, býval som na internáte s vynikajúcim priateľom Vilom Hriadelom. Ten nám na svadobnú noc pripravil velikánsky nápis cez celú izbu: "Manželstvo je dobré len pre dobrých". Vtedy sme sa smiali, že je to pekný bonmot. No po rokoch boja o dominanciu, o to, kto navarí, nakúpi, postará sa o deti, kto má väčší úspech tam alebo tam, som zistil, že je to pravda. Zlí ľudia v ňom nemôžu vydržať. Žiť spolu môžu len dobrí. A nemyslím tým, že sme s manželkou najlepší. Ale človek v sebe musí objaviť potrebu dobra v tom vzťahu, musí ho to obohacovať, jeden partner musí nahrádzať nedostatky toho druhého. Ja som dospel do štádia, že začínam byť pyšný na to, že som tak dlho ženatý a neviem si predstaviť, že by som si tak, ako je to teraz módne, že muž dosiahne 50-ku, deti vyletia z kurníka a poďho hľadať si mladú peknú babu bez ohľadu na jej IQ. Je pre mňa nepredstaviteľné, že by som si teraz začal avantúru s niekým, s kým nemám toľko prežité, koho tak dokonale nepoznám, kto by ma tak nepodržal, ako ma podržala moja žena nielen počas choroby, ale aj v mojich "průseroch".

Keď hovoríte o "průseroch", tiež ste si užili bohémskeho života nadostač, však?

- Samozrejme. V živote herca sú obdobia, keď je z postáv taký psychicky "rozbitý", že nutne potrebuje relaxovať a mať čas na to, aby zo seba striasol javiskové životy. Bohémske užívanie si som vtedy považoval za relax, za nutnú očistu duše, aby som sa mohol znovu tešiť na to, čo si zahrám. No potom príde obdobie, keď sa vek i skúsenosti na človeku podpíšu a z ľudí, kedysi žijúcich bohémsky život, sa stanú starší slušní herci, chodiaci spinkať o desiatej.

Nechýba vám divadlo a hranie?

- Ja tvrdím, že som šťastný herec. Lebo nechcem, aby to znelo veľmi kruto, ale sú takí, ktorí v divadle pôsobia štyridsať rokov a keď z neho odídu, diváci na nich okamžite zabudnú. Nechýbajú im. A to je veľká tragédia. Ja patrím k tým šťastnejším, ktorí si mali možnosť zahrať množstvo krásnych titulných postáv, ktorých si ľudia pamätajú a pýtajú sa na nich. Takže nemám pocit nenasýtenia. Práve naopak. Hral som tak veľa, že už netúžim po veľkých postavách a nekončiacom potlesku po premiére. Toho som si užil až-až. Aj keď je pravda, že ak by ma divadlo oslovilo na hosťovanie s postavou, ktorá by sa mi zapáčila a vedela by ma niečím obohatiť, rád by som si ešte zahral.

Po čom inom ešte túžite?

- Už len potom, aby sa darilo mojim dcéram, ktoré sú poznačené rodinnou umeleckou tradíciou. A po pokojnej práci, uznaní mojich priateľov, biliarde, bowlingu... Kedysi bol môj život úplne iný. Plný bujarého spoločenského života, recepcií, plesov. Ale už nie. Už stačilo.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.