Keby som raz robil vrátnika na úrade, bol by som dobrý vrátnik. Ľudia by ma nenávideli. Možno by ma niektorí chceli biť.
Bol by som vždy v strehu, prísny, neoblomný, plniaci príkazy do bodky, nerobil by som rozdiely ani výnimky a na každého by som sa priateľsky usmieval. Všetci by ma považovali za kreténa šikanujúceho občanov.
Ani patkaň by mi neprekĺzol cez vrátnicu bez zapísania svojich identifikačných údajov do knihy návštev, uvedenia času, za kým ide a načo, a vyfasovania návštevnej visačky s číselkom oproti podpisu, ktorú si treba pripnúť na viditeľné miesto a pri odchode vrátiť. Žiadal by som občianske preukazy a porovnával fotku, či ksicht sedí.
Keby stránka vedela, že ten, za kým ide, sedí na druhom poschodí, číslo dverí 205, vysvetlil by som jej, že ten, za kým ide, sedí na druhom poschodí, číslo dverí 205, lebo ja by som nebol len vrátnik, ale vrátnik-informátor.
"Čo som neviditeľný? Kamže, mladý pánko? Zapísať sa mám ja? Pekne-krásne sa vráťte," takto s humorom by som sa prihováral k občanom, ak by ma ignorovali a rozbehli sa rovno k výťahom napriek tomu, že by som mal na prsiach visačku s menom, funkciou a fotkou.
Chvíľu by som na vrátnici vo vyvýšenej kabínke s preskleným poodchýleným okienkom len tak veľavýznamne sedel, listoval si obrázky a holé baby v "mienkotvornej" dennej tlači, nahlas chlípal turka a žul zrniečka zo spodku kávy. Bral by som pevnú linku aj súkromný mobil a keby som práve telefonicky poskytoval informácie a zároveň by niekto osobne prišiel, gestikuláciou najmä ukazovákom by som mu nariadil, aby zastal, nikam nešiel a čakal, kým vybavím telefonát.
Keby ma nikto z ľudí prichádzajúcich na úrad nepotreboval a kašľali by na mňa, dookola by som im vysvetľoval, že ma musia rešpektovať, lebo som dostal taký príkaz, a nech sa sťažujú, kde chcú, hovno im to pomôže.
Chvíľu by som sa zamyslene prechádzal pred vrátnicou pomalými krokmi s rukami dôležito zloženými za chrbtom. Dílera ani jehovistu by som dnu nepustil, ani keby neviem čo.
Keby chcel niekto za niekým ísť, najprv by som zavolal z vrátnice, či je u seba, a keby nebol, povedal by som: "Smola, neberie, zrejme nie je u seba, nemôžem vás pustiť, príďte neskôr a prečo ste si najprv nezavolali?" Keby sa stránka dožadovala, aby som hneď zavolal ešte raz, namietal by som: "Veď teraz som volal a nič!"
Keby niekto zatelefonoval o 15.33, 3 minúty po pracovnom čase a chcel by s niekým hovoriť, pokarhal by som ho, či nevie, že sa robí len do 15.30, už som tu len ja, dopo.
Ja len, že povolanie vrátnika si vážim a chápem, že na sklonku pracovnej kariéry, keď už na človeka všetci serú, môže byť zábavné beztrestne buzerovať ľudí.
Ľahšie je totiž vrátnikom byť - ako vrátnika nebiť.
Autor: Jaroslav V. VRABEC
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
