minulého týždňa. Keďže klišé o dobrej a zlej správe sa musí uplatniť za každú cenu, dozvedeli sme sa zároveň aj odvrátenú stranu - platové rozdiely sa prehlbujú. Medzi najvyššími a najnižšími príjmami, medzi regiónmi i pohlaviami.
Fakt, že platy sa nominálne zdvojnásobili za necelú dekádu, svedčí o ekonomike v robustnom pohybe. To nie je ešte nič objavné, napr. HDP sa od roku 1998 do roku 2006 zvýšil viac ako dvakrát - zo 790 miliárd na 1, 636 miliárd (ŠÚ). Keďže celý ten čas "nespala" ani inflácia, reálny rast, čiže de facto zvýšenie životnej úrovne, vyjadruje za toto obdobie len suma 1300 Sk. Tento fakt však zásadne ovplyvňuje mimoriadne zlá východisková situácia, keď pomečiarovská garnitúra musela konsolidovať ekonomiku niekoľkými "balíčkami". Napriek tomu, že Dzurinda ohlupoval dvojnásobnými platmi do štyroch rokov, aj cieľ dosiahnutý za viac ako dvojnásobný čas je zaujímavý. A to preto, lebo rast na jednej strane nepredstihuje vývoj produktivity práce, čo je príznak zdravých základov pre budúcnosť, pričom na strane druhej je aj tak ešte rýchlejší ako u susedov, čo je pozoruhodné preto, lebo tam mzdy hnali hore aj populistické impulzy od politikov. Výkričný je prípad Maďarska, ktoré sa dnes zmieta v kríze najmä pre jednorazové zvýšenie všetkých platov vo verejnom sektore o 50 percent (2002). Argument, že reálne mzdy na Slovensku sú stále nižšie ako v porovnateľnom okolí, môžeme odbiť jednak tým, že dlho už nebudú (ak Fico zostane pri zemi), pričom vývoj má zdravé základy, jednak poukazom na mimoriadne slabé odbory, ktoré sú paródiou v porovnaní s maďarskými, českými či poľskými kolegami.
To sú všetko údaje pozitívne. Preexponované dôrazy na "nerovnosti" či rozdiely im však dlhodobo môžu veľmi škodiť. Jednoducho preto, lebo fungujú ako výzva štátu a politikom, aby intervenovali ako regulátori. Úplne najdementnejší je "objav", že dve tretiny slovenských zamestnancov nezarábajú ani priemer. To je ozaj pravda - ako kdekoľvek na svete. Nominálny rozptyl v pásmach nad priemerom je prirodzene rádovo vyšší ako pod priemerom. Existujú platy aj stotisícové i vyššie, ktoré priemer ťahajú hore. Naopak, mínus 20-tisícový plat neexistuje, najmenšia mzda je minimálna. Takže z matematických zákonov to ani nemôže byť inak, len tak, že pod priemerom je viac ľudí ako nad ním. Rozdiely sa prehlbujú, lebo musia, keďže ak sa v jednej firme zvýšia platy povedzme medziročne o 10 percent, tak ten, kto zarába stotisíc, si prilepší o desať, kdežto ten, kto zarába desať tisíc, len o tisícku. Lepšie sú však na tom všetci. Debata o rozdieloch je dobrá len na rozoštvávanie a pestovanie závisti. V porovnaní aj s veľmi "sociálnymi" európskymi štátmi je v odmeňovaní Slovensko stále viac rovnostárska ako konkurenčná krajina. To je podstatné.
Úplne od veci sú aj ponosy na zvyšovanie rozdielov podľa regiónov. V každom štáte existujú viac a menej vyvinuté oblasti, pričom diferencie nezmazali ani kilometre diaľnic, ani masívne redistribučné programy. Viď bývalá "NDR", južné Taliansko, a podobne, a podobne. O desať rokov budú aj v Sobranciach omnoho bohatší, než sú dnes, a slogan bude ten istý - sme najchudobnejší. Regionálne rozdiely v príjmoch kopírujú rozdiely v celkovom rozvoji. Dané sú historicky a sú len agendou politikov, aby sa v ich rukách sústredilo ešte viac peňazí na prerozdeľovanie.
Do mecha a do vody patria aj sťažnosti na platové nerovnosti medzi pohlaviami. Nie je vylúčené, že príčinou vyšších príjmov mužov môžu byť sčasti aj predsudky či diskriminácia. Každý prípad znevýhodnenia je však individuálny a titulov, z ktorých sa v živote diskriminuje, je nekonečné množstvo. Predstava, že práve "rod" je najdôležitejší a toto treba odstraňovať, vychádza z módnej ideológie, že "gender", teda pohlavie, je os, ktorá rozdeľuje ľudstvo na dve skupiny, ktorých záujmy sú v protiklade - mužov a ženy. To je nezmysel, tento sploštený pohľad zámerne neguje, že dve pohlavia nie sú uspôsobené na výkon, rivalitu, absolútne nasadenie, teda vlastnosti, za ktoré trh platí, rovnako, a že medzi kariérou a rodinou existuje napätie, ktoré znevýhodňuje ženy nie preto, že ich niekto diskriminovať chce, ale z princípu. Tým, ktorí chcú štátnou (európskou) politikou naprávať príjmové rozdiely medzi pohlaviami, ide práve o to, aby spochybnili tradíciu odlišných rolí mužov a žien v spoločnosti. O takej samozrejmosti, akou sú biologické rozdiely medzi pohlaviami, je v dnešnej Európe už politicky nekorektné rozprávať. To však neznamená, že zanikli, a v nich leží aj základná príčina platových "nerovností".
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
