Nový župan aj minister Šrobár ukázali prednosti Prešova a okolia ostatným župám
Šarišania sa od marca roku 1922 pripravovali na veľkolepé oslavy, ktoré mali byť začiatkom mája. Vtedy mal oficiálne prevziať funkciu šarišského župana, dovtedy ňou poverený Dr. Ruman.
Deň, na ktorý dlho spomínal
Deň pred 1. májom sa zišiel v Prešove azda celý Šariš so zástavami, vlajkami, alegorickými vozmi s konským záprahom, aby v manifestačnom sprievode privítali, vzdali česť a vyslovili dôveru novému županovi. Nebola to ojedinelá oslava s toľkou pompou, okázalosťou, ale aj nefalšovanou srdečnosťou. Bol to nezvyčajný zážitok pre účastníkov osláv zo šarišských obcí, z ktorých väčšina po prvýkrát videla zblízka auto. Prišiel na ňom oslávenec, župan Ruman v sprievode košického mešťanostu Mutňanského, mestského právneho radcu Nováka, tajomníka Čurjaka a župného notára Surového. Na námestí už čakal prešovský mešťanosta Hreblay spolu so župným radcom Gullayom a s malou dcérou Emilkou Hreblayovou s veľkou kyticou pre župana. Odzneli prejavy, verejnosť jasala a po oficiálnej ceremónii sa veselila a využila atrakcie, ktoré pripravili Prešovčania.
V zasadačke Župného úradu bolo oficiálne stretnutie župana a predstaviteľov jeho úradu so zástupcami úradov, armády, cirkvi, spolkov, delegátov všetkých žúp z celého Slovenska, šarišskými notármi, slúžnymi, mestskou radou Prešova a zástupcami občanov. Bola to veľká udalosť, na ktorú spomínali nielen Prešovčania dlhé roky.
Nový župan - nové názory
Novému županovi a tiež mešťanostovi Prešova mohli vďačiť jeho občania za kúpalisko, prvé svojho druhu na Slovensku. Ich predchodcovia zamietali návrhy na výstavbu niečoho tak zbytočného, nepotrebného a drahého, ako bola plaváreň. A nielen plavárne. Mestská rada si nevidela zrejme ďalej od nosa, keď predtým niekoľkokrát zamietla návrh, aby počas výstavby Košicko-bohumínskej železnice viedla "hlavná železničná čiara" cez Prešov. Ani slávny prešovský magistrát nevidel v tom žiaden prínos a odôvodnil to argumentom, že "sliepky, aj vojna zdraželi". Týmto naozaj geniálnym rozhodnutím boli Košice spojené cez Obišovce a iba neskoršie Prešov s Obišovcami malou "vicinálkou". Ako v Kocúrkove!
Zjazd spojený s turistikou
Jún bol v Prešove tiež rušný, aj keď pre verejnosť nie taký bohatý na osobné zážitky ako predchádzajúci mesiac. Oslavy vystriedali rokovanie zjazdu osvetových pracovníkov z celého Slovenska, prvého od vzniku ČSR. Vládny referent pre školstvo Štepánek zdôraznil, že "je to prvý kultúrny zjazd od oslobodenia Slovákov, kde poprední mužovia povedia, čo kultúrni pracovníci za štyri roky vykonali na Slovensku na poli školstva, ľudovýchovy, literatúry, umenia, v produkcii aj propagácii knižnej kultúry, o práci v rôznych spolkoch. Zjazd poučí, čo sa vykonalo na západe Slovenska, ale povie, čo všetko treba vykonať na východe."
Štvordňový zjazd bol v dvorane Čierneho orla, kde sa konali všetky významné podujatia. Tam bolo prečítané aj významné Memorandum slovenského národa. Rokovaniu kultúrnych pracovníkov pripisovali veľký význam aj spisovatelia a umelci v tom, že ostatné časti Slovenska sa dozvedia o východe a jeho kultúrnom zázemí. Na počesť tejto udalosti napísal Anton Prídavok - Umkiň báseň, ktorá bola uverejnená v niekoľkých novinách. Poriadatelia pripravili pre delegátov výlety do okolia. Bol to návrh županátu a ako sa ukázalo, šťastný. V tom čase ľudia radi chodili do prírody, aby tak spájali užitočné s príjemným, keď po niekoľkokilometrovej túre mohli obdivovať hrady, prírodné zvláštnosti i kultúrne pamiatky miest. Tento dobrý zvyk sa udržal aj pri takých príležitostiach ako boli konferencie, zjazdy i vedecké kongresy, kedy turistický program mal kombinovanú dopravu vlakom, autom a chôdzou. Prešovský zjazd mal bohatý program: návštevu hradu Šariš (582 m), tam vlakom a späť do Prešova takmer tri hodiny pešo. Tak isto na Kapušanský hrad (502 m) a späť tri a pol hodiny na vlastných nohách. Všetky výlety boli veľmi dobre pripravené aj s písomnými informáciami o navštívených miestach. Delegáti boli aj v Zborove, Bardejove, v opálových baniach na Dubníku, v Solivare. Prešov mal podobne ako Košice pravidelné promenádne koncerty a to na Kvetinovom korze. Pre delegátov zjazdu to bola atrakcia. Nič by tak nespropagovalo Šariš, ako program mimo oficiálneho rokovania. Keď minister školstva a národnej osvety Dr. Vavro Šrobár navrhol ako miesto konania zjazdu Prešov, sledoval tým zviditeľnenie Šariša a na zasadaní parlamentu, ktorého bol poslancom za Šariš sa vyjadril takto: "Šarišská župa potrebuje pomoc celého Slovenska, čo sa týka osvetovej činnosti a preto by mal byť zjazd na východnom Slovensku v Prešove."
Odhalili pamätné tabule
Na dni zjazdu pripravili Prešovčania odhalenie pamätných tabúľ dvom osobnostiam slovenskej kultúry Jonášovi Záborskému a P. O. Hviezdoslavovi, niekdajším študentom evanjelického kolégia. Pred domom na Masarykovej ulici, kde Hviezdoslav býval ako študent, sa zhromaždili účastníci slávnosti a v sprievode prišli pred kolégium, kde odhalil básnikovi pamätnú tabuľu riaditeľ Matice Slovenskej Štefan Krčméry za prítomnosti ministra Dérera. V Župčanoch bola spomienková slávnosť na Jonáša Záborského, ktorý tam utiahnutý strávil posledné roky svojho života do r. 1876. Aj tomuto veľkému Slovákovi odhalil Krčméry pamätnú tabuľu so slovami: "Dobre prorokoval Záborský v Dume k Maďarom: List ješťe ostatní ve temné Knižce dějin neleží otevřen. Slušné na příchod pouměti vrtkavosť. Mírou, kterou nám teď vyměřit idete, Byt může vám měříno takže Dřívěji, než by se kto spodíval."
Matica Slovenská v spolupráci s ministerstvami sa usilovala o pripomínanie našich kultúrnych dejateľov verejnosti. V priebehu dvoch mesiacov roku 1922 odhalili tri pamätné tabule - okrem týchto dvoch aj P. J. Šafárikovi v Kobeliarove.
Spomeňme program zjazdu. Odzneli na ňom referáty o duchu školy v demokratickom štáte o osvetovej práci v armáde, o slovenskom umení a pamiatkach, činnosti spolkov - kultúrnych, športových, cirkevných, o práci Slovenskej ligy, IMCY a ďalších. Či bol vydaný zborník, sme sa nedozvedeli, v denníku Slovenský východ boli okrem záverov uverejnené krátke citácie, ako napr. z referátu inšpektora Sebeyiho z Michaloviec o výchove: "Východoslovenský ľud okrem domácej rodinnej výchovy nebol účastný výchovy žiadnej. Školy, do ktorých chodili, boli jemu nezrozumiteľné a nepochopiteľné. Učili ho reč cudziu, ale jeho výchova bola zanedbávaná. Z nej vedeli len toľko, že musia poslúchať. Učili sa čítať a písať maďarsky, čo hneď zabudli a nevedia, ani dnes, okrem podpisu mena maďarským pravopisom. Veď to slabikovanie nemožno považovať, že vedia čítať!"
Viacerí vystúpili s témou "slovenský mor". Tak hovorili alkoholu. Jeho nadmernú konzumáciu pripisovali veľkému počtu licencií. "Tam, kde sa zakorenila táto besnica, vymrie všetok kultúrny život" - konštatoval profesor Koreň z Košíc a s ním ďalší, ktorí hovorili o neúspešnosti prednášok, presviedčania, obrázkov o následkoch alkoholizmu. "Keby štát zavrel na 50 rokov krčmy, pomery na Slovensku by sa zlepšili" - povedal slúžny z Rožňavy. Hlavný školdozorca z Prešova porovnával pliagu alkoholu s pliagou filmu: "V mestách okrem alkoholu kazia dobré mravy zlé, urážajúce filmy. Krvižíznivé deje, drámy, tragédie, ľúbostné epizódy, zlodejstvá a špekulačné reči vychovávajú náš ľud len k zlému."
Zjazd vyzval k spolupráci v šírení kultúry, osvety, vrátane zdravotníckej všetkých zúčastnených a oficiálne požiadal o spoluprácu všetky županáty.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
