štúdiu a začala sa vysielať niekedy na začiatku 70. rokov minulého storočia. Možno sa čudujete, čo spoločné má naša dávna televízna relácia s mostom, o ktorom bude reč v dnešnej časti seriálu Stavby sveta. Relácia a most majú jednoducho rovnaký názov, pretože anglický výraz golden gate sa prekladá práve ako zlatá brána. Z geografického hľadiska je Golden gate názvom úžiny, ktorá spája sanfranciský záliv s Tichým oceánom. Na jednej strane úžiny (na severnom cípe sanfranciského polostrova) leží veľkomesto San Francisco, na druhej strane husto obývaný okres Marin. Začiatkom minulého storočia začala lodná doprava cez spomenutý záliv narastať, pričom priame cestné spojenie medzi San Franciscom a oblasťou na sever od úžiny bolo príliš dlhé, pretože vyžadovalo obchádzku po pobreží celého zálivu.
Je to jeden z mála červených mostov na svete
V 20. rokoch minulého storočia silneli názory, že najlepším riešením dopravy cez úžinu by bolo postavenie mosta.ponad ňu. Šírka úžiny, hĺbka vody v nej i mimoriadne silné prúdenie vody počas prílivu či odlivu však predstavovali v tej dobe príliš veľké riziká pre stavbu mosta, ktorý by musel mať väčšie rozpätie než akýkoľvek predtým postavený most. Človekom, ktorý veril, že most cez Golden Gate možno postaviť, bol skúsený staviteľ mostov Joseph Baermann Strauss. Ten svoj prvý návrh mosta cez "Zlatú bránu" vypracoval už v roku 1921. Muselo však uplynúť ešte veľa rokov, kým sa orgány štátu Kalifornia "rozhýbali" (byrokracia fungovala už aj v tých časoch) a prijali zákon, ktorý umožnil začatie výstavby mosta. Definitívne plány mosta dodal J. Strauss 27. augusta 1930. Zaujímavosťou je, že na financovaní výstavby mosta sa vôbec nepodieľalo mesto San Francisco, ale len šesť okresov, ležiacich na opačnej strane zálivu. Tie vydali špeciálne obligácie, ktorých predaj vyniesol 35 miliónov dolárov. S vlastnou výstavbou mosta sa začalo 5. januára 1933. Most bol Straussom navrhnutý ako zavesený, s dvomi mohutnými piliermi. Pri výstavbe týchto pilierov sa muselo vyriešiť množstvo technologických problémov. Mimoriadne náročná bola najmä stavba základov južného piliera. Ten stojí v mieste, kde má voda hĺbku okolo 90 metrov a kde je veľmi silné prílivové a odlivové prúdenie. Základy piliera siahajú až 34 metrov do skalného podložia, pričom základová jama sa hĺbila aj pomocou pod vodou odpaľovaných výbušných náloží. Južný pilier má vrátane základov výšku neuveriteľných 350 metrov. Piliere sú zhotovené z oceľových dutých segmentov, ktoré sú spájané nitmi. Celkovo sa použilo približne 1,2 milióna nitov, pričom posledný z nich bol zlatý. Oba piliere majú unikátny, originálny a možno povedať že aj krásny vzhľad. K tomuto vzhľadu významnou mierou prispel dovtedy neznámy architekt Irving Foster Morrow, vďaka ktorému je most považovaný za najväčší objekt výtvarného smeru Art deco. Morrow má však zásluhy nie len na "vyšperkovanom" tvare pilierov, ale aj na čomsi inom, čo robí z mosta Golden Gate skutočné unikum. No, pri pohľade na snímky mosta vám to možno napadlo: Morrow presadil, aby most bol natretý svietivo červenou antikorózonu farbou, ktorej oficiálny názov je "medzinárodná oranžová". Touto krásnou farbou, ktorá je vynikajúcim doplnkom farby oceánu, oblohy i pohorí v pozadí, sa tento most odlišuje od prakticky všetkých ostatných mostov, ktoré bývajú sivé. Pozoruhodné je, že pôvodný náter mosta "vydržal" 27 rokov. Vďaka svojej polohe, unikátnej konštrukcii pilierov i svojmu náteru je most Golden Gate považovaný za mimoriadne "fotogenický" a je s veľkou pravdepodobnosťou najfotografovanejším mostom na celom svete. Treba spomenúť aj to, že pri výstavbe mosta sa veľmi dbalo na bezpečnosť pracovníkov, čo v tej dobe nebolo vždy pravidlom. Všetci robotníci museli mať na hlave tvrdé prilby a pod tou časťou mostnej konštrukcie, na ktorej sa pracovalo, bola napnutá sieť. Pri výstavbe mosta zahynulo preto len 11 mužov. Devätnásti muži, ktorým život zachránila bezpečnostná sieť, sa stali členmi neformálneho klubu Na pol cesty do pekla.
Most má už 70 rokov
Práce na výstavbe mostu boli ukončené na jar roka 1937. Obyvatelia San Francisca i okresov na severe zálivu dostali možnosť prejsť sa po novom moste 27. mája 1937, teda jeden deň pred jeho slávnostným otvorením. To sa uskutočnilo 28. mája, a to tak, že prezident Franklin D. Roosevelt vyslal z Bieleho domu telegrafický signál, ktorým bol most napoludnie otvorený pre motorové vozidlá. Minulý pondelok teda uplynulo už 70 rokov od otvorenia tohto mosta, ktorý by pravdepodobne vyhral súťaž o najkrajší most sveta. Už v deň otvorenia prešlo po moste 32 000 motorových vozidiel. Z dnešného hľadiska možno deň otvorenia považovať z hľadiska premávky za pokojný, pretože v súčasnosti prejde po moste denne vyše 100 000 vozidiel. Istou zaujímavosťou je, že za prejazd mosta sa platí mýto, ale len pri jazde smerom na juh. V súčasnosti je toto mýto 5 dolárov pre osobný automobil. Ak však v jednom aute cestujú aspoň tri osoby, mýto sa v rannej a popoludňajšej špičke neplatí. Príjmy z mýta a použili na splatenie v úvode spomenutých obligácií, pričom bola splatená nie len istina (teda 35 miliónov dolárov), ale aj úroky, ktoré dosiahli temer 39 mil. dolárov. Na moste je celkovo šesť jazdných pruhov, pričom počet pruhov pre ten ktorý smer sa operatívne prispôsobuje premávke. V rannej špičke, keď väčšina áut smeruje do San Francisca, sú štyri jazdné pruhy určené na dopravu smerom na juh (popoludní je to naopak). Maximálna povolená rýchlosť jazdy na moste bola pôvodne 55 míľ za hodinu (88 km/h), neskôr bol limit znížený na 72 km/h. Možno spomenúť aj to, že Golden Gate Bridge je jedným z mála "veľkých" mostov na svete, po ktorom môžu prechádzať aj chodci a cyklisti. Most bol navrhnutý tak, aby vydržal aj silné nárazy vetra, napriek tomu však musel byť kvôli veternej smršti päť ráz zavretý ( v rokoch 1951, 1982, 1983, 1996 a 2005). Pri víchrici v roku 1982 boli dokonca dobre viditeľné pohyby mostovky. Most bol pre motorové vozidlá zavretý aj pri príležitosti 50. výročia svojho otvorenia. V ten deň (28. mája 1987) prešlo po moste približne 300 000 ľudí.
V dobe svojho otvorenia bol Golden Gate Bridge mostom s najväčším rozpätím stredného poľa spomedzi všetkých zavesených mostov. Tento primát mu vydržal do roku 1964, keď bol otvorený most Verrazano, spájajúci ostrov Staten Island s newyorkským Brooklynom.
Technické údaje mosta
Rozpätie stredného poľa je 1 280 metrov.
Celková dĺžka mosta je 2 740 metrov.
Šírka mosta je 27 metrov.
Svetlá výška pri priemernej hladine vody (od hladiny po spodok mostovky) je 67 metrov.
Výška pilierov nad vodnou hladinou je 227 metrov.
Každý z pilierov má hmosnnoť okolo 40 200 ton.
Pôvodná celková hmotnosť mosta bola okolo 811 500 ton.
Výmenou vrchnej vrstvy vozovky sa hmotnosť znížila na asi 804 700 ton.
Most je zavesený na dvoch lanách, ktoré majú priemer 92,4 cm.
Každé lano je spletené z 27 572 oceľových drôtov.
Dĺžka jedného lana je 2 332 metrov, jeho hmotnosť je 22 226 ton.
Most láka samovrahov
K histórii mostu patria aj samovraždy, konané skokom do vody. Oficiálne štatistiky o počte samovražedných skokov sa viedli len do roku 1995. Dovtedy skokom z mosta zahynulo temer 1 000 ľudí. V roku 2006 bolo skokom z mosta uskutočnených 34 potvrdených samovrážd. Pád z mosta (teda z výšky 67 metrov trvá približne štyri sekundy, pričom telo dopadne na hladinu rýchlosťou približne 120 km/h. Do roku 2006 prežilo skok z mosta len 26 ľudí. Otázkou je, prečo nie sú boky mosta chránené bariérami, ktoré by znemožňovali skok z mosta. Ako hlavný dôvod sa uvádza to, že takéto bariéry by narušili estetický vzhľad mosta.
Autor: som
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
