bez prísunu energie sa pokúšalo veľa známych aj menej známych osobností. Stále zostalo pri pokusoch.
Architekt Villard de Honnecourt navrhol najstaršie perpetuum mobile na Európskom kontinente v roku 1235. Bolo to koleso, ktoré sa pohybovalo s pomocou paličiek na obvode kolesa. Jeho pokus o uplatnenie v praxi zlyhal, tak ako všetky ďalšie večné samohyby v nasledujúcich storočiach. Leonardo da Vinci vyhotovil nákres svojho večného kolesa v 15. storočí ako 26-ročný. Navrhol ho vo viacerých variantoch. John Wilkins, biskup z Chesteru navrhol vodné koleso s čerpadlom v roku 1670, švajčiarsky matematik Bernoulli vymyslel v roku 1742 zariadenie na princípe dvoch kvapalín. Profesor J. H. M. Pope z Tübingenu v roku 1829 napísal, že: "Skonštruovanie večného stroja je síce veľmi ťažké, ale podľa názorov najväčších matematikov nie nemožné". Hellbronský lekár Július Róbert Mayer v roku 1845, ktorý sa tiež pokúšal o vlastné perpetuum mobile, sformuloval slávnu múdru vetu o zachovaní energie. Podľa nej nemôže energia v uzavretom priestore vzniknúť, ani sa strácať, môže sa iba premieňať vo svojich formách. Pretože pri každom pohybe sa časť energie mení, napr. termín na teplo, musí nakoniec tento pohyb prestať. Od tej chvíle prestalo perpetuum mobile pre vedcov existovať a po vedeckej stránke sa stalo uzavretou záležitosťou uloženou ad acta.
Nejeden človek túži po nedosiahnuteľnom a lákajú ho práve neriešiteľné veci. Objavili sa ďalší nadšenci, ktorých povzbudili správy o strojoch, údajne fungujúcich. Jedným z nich bolo zariadenie saského mechanika Johanna Besslera v roku 1717. Bolo to drevené koleso o priemere 3,5 metra obklopené množstvom poprepletaných lán. Vnútorný mechanizmus bol zakrytý krytom z voskovaného plátna. Stroj bol umiestnený na zámku Weissentstein v Kassele v Nemecku a tam ho aj predviedli pred vedcami a konštruktérmi. Pred nimi uviedol Bessler koleso do pohybu a keď vyšli všetci z miestnosti, zapečatili ju. Po dvoch týždňoch ju otvorili a koleso sa stále krútilo. Konštruktér Bessler vydal o svojom vynáleze dokonca oslavný spis "Perpetuum mobile Triumphans". Konštruktéri, ktorí so svojimi večnými strojmi neuspeli, obviňovali Besslera z podvodu. Ten vyvracali posudky fyzikov, medzi nimi aj holandského vedca Wilema Jacob´sa Gravesandeho. Záhadné koleso sa odtáčalo asi 25 krát za minútu a zvonku nič neprispievalo k jeho pohybu. Do dejín samohybov vošlo po názvom Kasselské koleso.
Dve storočia po Kasselskom kolese na základe zozbieraných údajov, ktoré s ním súviseli, sa rozhodol kamburský technik Ralf Horn rozlúštiť jeho záhadu, tkorá udržiavala koleso v pohybe. Vytvoril modely s kolesom a zložitým systémom pák. Koleso sa mu nepodarilo udržať v pohybe, iba do neho vniesť. V ďalších etapách pridal nádrže s tekutinou, voskové guličky, aby sa dosiahla trvalá hmotnostná prevaha na jednej strane kolesa, všetko bezvýsledne. Horna ako keby opantala posadlosť a vytváral nové a ďalšie konštrukčné riešenie na princípe odstredivej sily, ktorá by vo vnútri kolesa spôsobovala prúdenie vzduchu a tým vytvárala trvalý zdroj energie, ktorý by dodával kolesu ďalší hybný impulz.
Na toto riešenie požiadal patentový úrad o registráciu. Zamietli ju. Ani to Horna neodradilo od ďalších zlepšení kolesa počas dlhých rokov. Behom nich strácal kontakt s priateľmi, vonkajším svetom, prestal existovať pre rodinu. Táto posadlosť ho neopustila do konca života.
Okrem Horna v Nemecku bolo veľa konštruktérov večného samohybu v 18. storočí vo Francúzsku. Každý ich vynález museli posudzovať renomovaní vedci, aby mohol byť prihlásený. Zrejme to nebolo zopár vynálezov, ktoré sa vynálezmi nikdy nestali, ale musela ich oficiálne posúdiť Francúzska kráľovská akadémia vied. V roku 1775 sa táto vedecká inštitúcia uzniesla zastaviť posudzovanie akýchkoľvek večných samohybov, čo odôvodňovala takto: "Tento výskum je škodlivý, pretože spôsobuje vysoké náklady a zruinoval už nejednu rodinu. Nebezpečné pokusy zvádzajú svojich tvorcov k stále ďalším skúškam. Často majú pocit, že už stoja pred dokončením a chýba im posledná súčiastka. Končí to potom vyčerpaním duševným, fyzickým aj finančným a celkovým kolapsom".
Aj dnes by sme našli po celom svete ľudí, ktorí konštruujú zložité mechanizmy v nádeji, že raz sa im podarí dosiahnuť nemožné a dať ľudstvu univerzálny ekologický zdroj energie, ktorý bude pracovať kdekoľvek a zadarmo.
Autor: som
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
