ktorom to niekoľko týždňov vrie, kým sa na javisku objaví výsledný efekt. V úspešnom celovečernom filme si zahral aj Rudolf Hrušinský najmladší, ktorý doteraz zbieral okrem hereckých skúseností aj životné, a to pre istotu v zahraničí, kde ho nikto nepoznal. Teraz je však späť a od úspešného Diskopříběhu sa prostredníctvom spolupráce s Mirjam posunul, ako sám tvrdí, do diametrálne odlišných hereckých úloh.

Bola rola v Kvaske pre Vás výzva, alebo ste ju brali ako ďalšiu obyčajnú hereckú prácu?

- Skôr ako výzva to bola ďalšia bežná práca. Je to síce iná úloha, povedal by som priam, že je diametrálne odlišná od tých, ktoré som doteraz hral, no v podstate je to stále o tom istom. Takže je to pokračovanie ďalšej práce.

Sedí vám obsah filmu?

- Stopercentne. Mal som príležitosť byť pri tom úplne od začiatku, videl som, ako to vznikalo. Je to presne film, na ktorý by som sa ja išiel pozrieť do kina. Je mi blízky štýl spracovania, páči sa mi, ako Mirjam pracuje a hlavne ma fascinuje emočná náplň filmu.

Emočná náplň? Ktorými emóciami sa film hemží najintenzívnejšie?

- Film je o láske, hádkach a napätých vzťahoch. Keď sa ľudia milujú, tak sa milujú nenormálne silno a keď sa radi nemajú, je to tiež vo veľmi silnej miere. Moja postava je zmes všetkého, nie je to výlučne jeden cit. Nepoviete si, že som záporná ani kladná postava, lebo som proste obojaká.

Ako sa vám pozdávala spolupráca s vašimi českými kolegami Luckou Vondráčkovou, Jířim Kornom či Slovákom Romanom Pomajbom?

- Ešte sme nepracovali všetci spolu naraz, ale s každým z nich som už hral. Všetci, ktorí sa zhostili hlavných úloh, sú moji kamaráti. S Romanom Pomajbom sa poznám už asi 15 rokov, točili sme spolu film Hazard na Slovensku. S Luckou Vondráčkovou sme kamaráti tiež veľmi dlhý čas a o Danovi a Miriam ani netreba hovoriť, sme ako rodina.

Bolo na príprave filmu niečo, pri čom ste si povedali, že ľutujete, že ste do toho išli?

- To určite nie. Zložité bolo hádam technické natáčanie, čo je dnes dosť častý problém. Je na to väčšinou krátky čas a je nutné využiť tie prostriedky, ktoré na to sú. Toto je súkromný film bez podpory štátu. Je zložité aj to, že popri iných technických problémoch je treba zvládať aj emócie, o ktorých som hovoril a ktorých je v tejto snímke veľa. Keď teda točíte mnoho scén za deň, ste nútení veľa preskakovať z jedných citov do druhých. No to je súčasť hereckého povolania.

Myslíte si, že bude mať Kvaska na Slovensku úspech?

- Vôbec si netrúfam posúdiť slovenský trh. V Čechách mal veľký úspech. Prejavilo sa to v návštevnosti a samozrejme, keď máte na mysli popularitu, prejavuje sa aj tá. Ľudia na mna reagujú intenzívnejšie.

Myslíte, že na vás reagujú kvôli Kvaske, alebo Diskopříběhu, z ktorého vás väčšina ľudí pozná?

- Veľmi jednoducho zistím, kto na čo reaguje. Tí, ktorí reagujú na Kvasku, nechvália mňa, ale film, prípadne moju rolu v ňom.

Kedy naposledy ste účinkovali v celovečernom filme?

- Myslím, že to bol rok 1996 a film "Hazard". Odvtedy som na Slovensku nenatočil nič a v Čechách jeden celovečerný film v roku 2001. Potom som odišiel do zahraničia na dlhší čas.

Kam a za čím, resp. kým, ste odišli?

- Za životnou skúsenosťou. Bol som v Španielsku a mal som tam prenajatú reštauráciu. Odišiel som tam z toho dôvodu, lebo som si chcel urobiť pauzu. Dostal som sa totiž už do kolobehu, že som síce točil každý rok alebo obrok nejaký film, ale v podstate boli tak veľmi podobné, že ma to už nebavilo a nenapĺňalo. Stále som si hovoril, čo ďalej? Mám už za sebou nejakú prácu, vyrobil nejaké peniaze, takže buď budem v tom pokračovať, alebo vyskúšam niečo úplne iné. Zvíťazila druhá možnosť.

Aké životné skúsenosti ste tam teda nabrali?

- Tá najdôležitejšia vec je, že som sa tam naučil starať sa sám o seba. Krajina ma naučila žiť samostatne, pristúpiť na iný životný štýl, ktorý mi vyhovuje. Bola to veľmi veľká zmena. Od detstva som vyrastal v rodine, kde sú všetci herci. V 16 rokoch som natočil svoju prvú veľkú rolu, ktorou som sa katapultoval tak, že všetci vedeli, kto som a nemal som šancu poznať niečo iné. Stále som šiel v zabehaných koľajách a odrazu som bol vrazený do úplne iného prostredia. S inou prácou, inými ľuďmi a sám.

Čo bolo pre vás, slávneho herca, najťažšie na začiatku?

- Určite reč. Adaptoval som sa však veľmi rychle. Priznám sa, že mi Stredomorie bolo vždy veľmi blízke. Poznal som ho len z dovoleniek, ale bol rozdiel, keď som tam potom prišiel a povedal si, že tam jednoducho istý čas budem žiť. Po španielsky som nevedel ani slovo. Učil som sa ju možno mesiac pred odchodom, no nasúkal som si do hlavy len istý počet slovíčok, ktoré som samozrejme vôbec nevedel použiť. Priletel som, vôbec som nevedel, čo sa deje, neskôr som si už vedel objednať jedlo v reštaurácii, nakúpiť si. No táto radosť trvala len týždeň a potom som zistil, že už viac neviem povedať. Zasekol som sa.

To musela byť poriadna frustrácia...

- Áno, presne ako hovoríte. Nemohol som sa baviť s kamarátmi, lebo som nevedel reč a nič som nerozumel, trpel som mlčanlivosťou, lebo som sa nevedel vykecať. Vtedy sa to vo mne zlomilo a mal som neuveriteľnú chuť ísť domov ku rodine, zmámim, ktorí mi rozumejú. No vydržal som.

Ako dlho ste sa tam teda zdržali?

- Bol som tam jeden rok. Za ten čas mi reštaurácia šla. Zistil som, že je veľký rozdiel v mentalite národov. Španieli sa radi bavia, radi investujú peniaze do svojho potešenia, do jedla pitia, zábavy. Takže odvetvie baru, reštaurácií a diskoték je tam úspešné. Česi sú stále akýsi uzatvorení. Nevedia sa baviť. Slováci sú už o čosi uvoľnenejší, čo je úplne vidieť, keď prídete do slovenského mesta, či už Košíc alebo Bratislavy. Evidentne to tam v lete žije. Páči sa mi aj to, že na Slovensku to žije prevažne domácimi obyvateľmi, kdežto v Prahe stretnete na námestí samých cudzincov.

Prečo ste sa vrátili po roku? Stačilo vám to?

- Skončila nám zmluva o prenájme reštaurácie a bolo ťažké získať ju opäť alebo nájsť nové priestory. V tom čase sme ešte neboli členmi Európskej únie, takže som tam nemohol ani legálne ostať bez únavných papierovačiek.

Takže v konečnom dôsledku si pauzu pochvaľujete...

- Bola určite dobrá na to, aby si ma teraz ľudia nestotožňovali s tým, čo som robil voľakedy. Mnohí ma mohli vidieť v rôznych zábavných programoch, kde som zo seba robil blbca a o to dlhšie im teda trvalo, kým mi uverili serióznu úlohu.

Spomínali ste aj film (Diskopříběh), ktorý vás katapultoval. Neusmievali ste sa pri tom príliš. Máte na neho ťažké srdce?

- Spomínam na neho vo veľmi dobrom. Netrpím tým, že by mi vadilo o ňom hovoriť, práve naopak. Myslím, že to tak malo byť. Dokonca nedávno som mal možnosť ho vidieť v jednom detskom domove, kde som bol pozvaný. Bolo to po veľmi dlhom čase a aj teraz vidím, že zanechal určitú stopu. Aj ľuďom, ktorí ho vidia dnes, sa páči. To asi znamená, že je dobre urobený a nie je sa za čo hanbiť. Miestami mi však išiel na nervy. Ešte dva roky po natočení sa to so mnou vlieklo a zásah na divákov bol ohromný. Stratil som súkromie, a to dosť skoro, v 17-tich rokoch, čo nie je dobré. Uvedomujem si to vo chvíli, keď odídem na dovolenku a mám tam od každého pokoj.

Ako sa odvtedy zmenil Hrušinský najmladší?

- To je už strašne dávno. Za to obdobie sa stalo tak veľa vecí, stretol som veľmi veľa ľudí, ktorí ma utvárali, podobne ako skúsenosti. V 89-tom všetko začalo byť prístupnejšie, iné. Dovtedy som žil v niečom, čo bolo nalinkované a vo sne by mi nenapadlo, že niekedy budem viesť reštauráciu v Španieslku. V globále môžem povedať, že som sa zmenil totálne.

Chcete si ešte niekam zájsť po ďalšie skúsenosti?

- Nemôžem to povedať so stopercentnou istotou, ale asi áno. Mám teraz určité záujmy v Dominikánskej republike, no nie sú také, aby som tam musel byť celoročne. Je to pre mňa najšťastnejšie riešenie, lebo tam žijem to dobrodružstvo, ktoré mám rád a tu môžem robiť prácu, ktorú mám rád. Miriam chystá ďalší projekt, na ktorom budeme určite spolupracovať.

Nedá mi ešte nepoložiť pre vás určite frekventovanú otázku. Ako si spomínate na svojho deda, Rudolfa Hrušinského najstaršieho?

- Je to otázka, ktorú dostávam pri každom rozhovore, no je to pochopiteľné. Tým, že ju dostávam tak často, som nad ňou začal aj trochu premýšľať. Keď som bol malé dieťa, vôbec mi tá sláva nedochádzala. Keď sa ma niekto pýtal na deda, tak to bolo pre mňa tak, ako keby sa vás niekto pýtal na vášho deda. Uznávam, že to bol výnimočný človek a herec, ale pre mňa je to jednoducho dedo.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.