viacerí označujú ako mimoriadny talent a vkladajú doňho veľké nádeje. Hoci jeho otec namieta, že jeho talent nie je mimoriadny, Janko žne úspechy na významných podujatiach a súťažiach. Už pred troma rokmi sa vrátil z Medzinárodnej violončelovej súťaže v Rakúsku s 1. miestom a o rok neskôr sa stal Laureátom Festivalu Eugena Suchoňa v Pezinku. "Volali ma chodiace violončelo," smeje sa sympatický chalan, ktorý hrá od svojich 5-tich rokov a toto pomenovanie si vyslúžil za to, že ho spoza nástroja, čo nosil na chrbte, nebolo kedysi ani vidieť.

Muzikou žije celá rodina

Jankova inklinácia k hudbe nie je náhodná. Jeho mama Jana skončila na konzervatóriu klavír, otec Marián hrával na gitare a na hudobné nástroje hrá každý z jeho piatich súrodencov. Vášeň k hudbe spojila aj jeho rodičov. "Za totality sme mali v kostole zbor, s ktorým sme chodievali na odpusty i nahrávali piesne a pašovali ich do Vatikánu," spomína pani Janka, ktorej sestra je tiež hudobníčka. "Keď zo zboru odišiel gitarista, jedna priateľka k nám doviedla môjho budúceho manžela."

Okrem lásky k hudbe zdieľali budúci manželia aj rovnaký názor na rodinu, ktorú si plánovali založiť. "Povedali sme si, že chceme mať viac detí, ja sa im budem venovať, a tak som prestala učiť. Som doma už 24 rokov."

Hoci pani Janka nikdy nemala v úmysle vychovať zo svojich detí hudobníkov, muziku nasávali už s "materinským mliekom". "Od malička sme si spolu spievali. Každý deň som si aspoň na chvíľu sadla za klavír a spievali sme spolu detské pesničky. Alebo manžel vytiahol gitaru..." Dobrý hudobný sluch doviedol všetky deti k nejakému nástroju. Marek hrá na gitaru, Mária na klavír, Matúš s Jankom na violončelo, Dominika na husle a Lukáš to skúšal s malými varhanami. Domom Bogdanovcov znie hudba každý deň.

Prvé tri roky nepoznal noty

Janko sa prvýkrát posadil za violončelo ako 5-ročný. "Neplánovali sme ho dať do školy tak skoro, no profesor Červenák, ktorý učil staršieho Matúša, ho raz posadil za nástroj a hneď nás odporučil k pani učiteľke Pelegrínovej. Tak to skúsil a zároveň chodil na hodiny aj k nemu."

Prvé tri roky však vôbec nepoznal noty. "Pani učiteľka mu na hodine ukázala, ako sa čosi hrá, on si to zapamätal a doma skúšal. Dodnes spomíname na jeden z jeho prvých koncertov. Mal 7 rokov, Matúš hral sólo a s ním ďalších 6 violončiel. Janko sedel, pred sebou mal noty a pozeral do nich tak, akoby ich poznal. Pritom hral celý Vivaldiho koncert naspamäť." Učiť sa noty po troch rokoch hrania bol pre Janka ťažký oriešok. "Bolo to ťažké, no pán profesor na to tlačil, pretože postupne prichádzali ťažšie skladby a bolo ich aj čoraz viac, takže som noty poznať musel," spomína mladý talent, ktorý sa už ako 6-ročný začal učiť Bachovo Preludium z 1. Suity, čo je učivo 1. ročníka konzervatória. "Nepoznal som noty, tak som sa to musel učiť takt po takte. Pani učiteľka ma jeden na hodine naučila a ja som ho potom doma hral dokola."

Janko si už od malička volil ťažšiu cestu a za nejednou skladbou boli dni tvrdého drilu. "Na jednej súťaži sa mu veľmi zapáčila Goltermannova Koncertná etuda, ktorá však bola preňho veľmi ťažká. Pán profesor spočiatku aj váhal, no napokon sa ju spolu začali učiť. Janko si ju doslova vydrel, no potom s ňou vyhral medzinárodnú súťaž v Rakúsku," spomína pani Janka.

Úspechy na súťažiach sú pre Janka veľkou motiváciou i satisfakciou za vynaložené úsilie. "Pred dvoma rokmi som šiel na Festival Eugena Suchoňa v Pezinku. Kvôli tomu som musel cez prázdniny cvičiť. Bolo mi ľúto, že ostatní sú vonku a ja nemôžem. Tiekli aj slzy. No potom som sa stal Laureátom súťaže, kde boli deti z celého Slovenska vo veku od 6-16 rokov, ktoré vyhrali nejakú slovenskú alebo medzinárodnú súťaž s najrôznejšími nástrojmi. Takže som si povedal, že to stálo za to a opäť by som prázdniny kvôli tomu obetoval."

Hudba je ako rehoľa

Hoci je Janko ešte iba žiakom základnej školy, uvedomuje si, že hudba je ako rehoľa. Vyžaduje si veľmi veľa času a mnohé obety. "Pamätám si, ako sme na konzervatóriu nariekali, že nemáme piatok, ani sviatok. Cvičiť je potrebné systematicky. Každý deň," vraví pani Jana, ktorá systematickosť vštepovala aj svojim deťom.

"Jasné, že sa mi cvičiť nechce stále. Ale každý deň sedím za nástrojom aspoň dve hodiny, pred koncertom aj štyri," vyratúva mladý muzikant, ktorému občas poradí aj jeho starší brat Matúš. "Matúš je veľký Jankov kritik. Ale v najlepšom slova zmysle. Ak počuje, že niečo nie je na 100 %, okríkne ho. A vie mu aj poradiť," hovorí otec Marián a dodáva, že veľkou podporou je pre Janka aj jeho profesor. Ten je jeho muzikantským i ľudským vzorom. "Je to fantastický pedagóg," zhodujú sa Bogdanovci a Janko prezrádza, že pri hraní stačí malé zaváhanie a musí pokazený úsek zopakovať 100-krát. "No vždy to pomôže. Zo zábavy mi zvykne pán profesor hovoriť: ´Zahráš to 100-krát. A keď z toho budeš veľmi unudený, môžeš 100-krát zahrať aj tú druhú pasáž´."

"Najradšej mám, keď mi po skončení ľudia tlieskajú"

Hoci na javisko vychádzajú aj mnohí známi muzikanti so stiahnutým žalúdkom, Janko pred koncertmi trému nemáva. "Od malička rád vystupujem a najradšej mám pocit, keď človek dohrá skladbu, postaví sa a každý sa naňho usmieva a tlieska mu," vraví s úsmevom Janko, na ktorého brat Matúš prezrádza, že často hrá na koncerte ešte lepšie ako na generálke. "Vyburcuje ho publikum," komentuje to pani Janka.

A aké plány má jej najmladší syn? "Určite sa chcem venovať hudbe. Neviem si predstaviť, že by som robil niečo iné. Túžim sa stať sólistom," hovorí a jedným dychom dodáva: "Raz by som chcel hrať v Carnegie Hall."

Košičania si ho však môžu vypočuť už teraz. V nedeľu 10.6. sa totiž predstaví v Dome umenia na Matiné pre deti od 10.00 hod.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.