Zdravý rozum hovorí, že keď chce niekto získať informáciu, obráti sa na osobu, ktorá ju má.
Mediálna realita je však iná. Keď chce totiž novinár získať informáciu napríklad z mestského úradu, nemôže sa obrátiť na osobu, ktorá tú informáciu má. Musí sa obrátiť na hovorcu.
Hovorca však tú informáciu nemá. Hovorca je len osobou, ktorá sa na rozdiel od novinára môže obrátiť na osobu, ktorá tú informáciu má.
Pritom hovorcovi predtým, ako sa obráti na príslušnú osobu, nestačí ústne vysvetlenie novinára, aké informácie by rád získal. Hovorca totiž chce, aby mu novinár poslal otázky, na ktoré žiada odpovede, písomne.
Stáva sa však, že hovorca alebo osoba disponujúca informáciami celkom presne z písomných otázok nepochopí, aké všetky informácie novinár chce. Novinár tak na tretí deň dostane informácie neúplné alebo irelevantné.
Novinár sa potom musí opakovane s doplňujúcimi písomnými otázkami obracať na hovorcu a ten na osobu disponujúcu informáciami.
Ak má novinár šťastie, informácie získa, no tak neskoro, že keď nerobí v týždenníku, ale v denníku, má smolu.
Prihodí sa tiež, že novinár nezíska informáciu vôbec, lebo osoba, ktorá ju má, ju nemôže poskytnúť. Ale aj to môže trvať dlho. Lebo namiesto toho, aby novinár nezískal informáciu hneď a rovno od osoby, ktorá ju nemôže poskytnúť, môže ju nezískať až po pár dňoch len prostredníctvom hovorcu.
Minule som chcel niečo priamo od riaditeľa nemenovaného úradu. Vybral som sa rovno za ním. Na jeho sekretariáte mi však oznámili, že hoci je vo vedľajšej kancelárii, prišiel som zbytočne, lebo ma k nemu nemôžu pustiť. Riaditeľ dal vraj totiž pokyn, že všetci pracovníci úradu môžu poskytovať informácie médiám len cez hovorcu. Namietal som, že aspoň riaditeľ, ktorý sám taký pokyn vydal, predsa nie je na hovorcu odkázaný a je spôsobilý komunikovať s novinárom aj sám. Neuspel som. Poslali ma za hovorcom.
Ale ja sa nesťažujem. Práve naopak. To ma totiž na mojom povolaní baví najviac. Aspoň raz za týždeň s rozžiarenými očičkami zámerne vyrážam na spomínaný úrad a úmyselne, ignorujúc hovorcu aj vrátnika, obraciam sa priamo na osoby disponujúce informáciami, ktoré zháňam. A keď sa mi tie odmietajú vyjadriť a posielajú ma za hovorcom, robím sa, akože sa čudujem.
Sú však aj dobrí hovorcovia. Ale ja mám všetkých rád. Aj vrátnikov, ktorí tiež nebuzerujú občanov a novinárov sami od seba, len na pokyn šéfa.
A zbožňujem aj futbalových usporiadateľov. Tí minule nútili redaktorov z NOVÍN a ROZHLASU, že rozhovory s hráčmi po zápase môžu robiť výlučne pred REKLAMNÝM PANELOM. Lebo taký dostali pokyn.
Predpisy jednoducho treba dodržiavať. A tým striktnejšie, čím sú sofistikovanejšie.
Hlave XXII nikto neprešiel cez rozum.
Autor: Jaroslav V. VRABEC
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
