razantnejšej, kompetentnejšej a zásadovejšej politiky KDH nedotiahol Vladimír Palko do rezultatívneho konca. Je to zlá správa.
Skóre z rozhodujúceho hlasovania dáva základný obraz, ktorý hovorí, že väčšina Pavla Hrušovského je takpovediac ústavná a v súboji o predsedu nemal rovnocenného súpera. To sa dá konštatovať aj navzdory neprehľadnému rozloženiu síl ešte dopoludnia, o čom nič nesvedčí lepšie ako návrh primátora Trnavy smerujúci k riešeniu patovej situácie po prípadne bezvýslednom treťom kole. Zároveň platí téza číslo dva, ktorá hovorí, že vplyv Vladimíra Palka a jeho krídla nie je zanedbateľný, ale výrazný. V zápase s doterajším predsedom bol Palko bez šancí, ale kampaňou dovnútra svoje pozície upevnil. Pravdepodobnosť, že svoj vplyv bude ďalej posilňovať, je nepriamo úmerná schopnosti Pavla Hrušovského dvíhať preferencie hnutia a času, ktorý na to bude mať k dispozícii. Čiže vysoká a to je dobre. Prešovský snem otvoril možnosť frakčného usporiadania KDH, s väčšinovým a menšinovým prúdom, aj s prípadnou snahou toho slabšieho o inštitucionalizáciu tohto stavu v rámci stanov niekedy v budúcnosti, možno nie až takej vzdialenej.
Ex post je jasné, že vôbec najvýznamnejšie bolo hlasovanie o podpredsedovi pre vnútornú politiku. Výhra Daniela Lipšica, ktorý dostal zhruba takú dôveru, akú Hrušovský vo funkcii predsedu, signalizuje, že medzi dvomi krídlami nie je ostrá čiara a vôľa po vylučovaní rebelov, ktorú avizovala nedávna Rada KDH (kde Lipšic nedostal odporučenie), sa medzi delegátmi nepresadila. To je "tichý", ale vôbec nie malý úspech Palka, keďže nie je jedno, či má, alebo nemá vo vedení blízkeho človeka. Kľúčová tu však ešte bude najbližšia rada, ktorá dovolí kompletné predsedníctvo.
Z toho, čo vytieklo cez médiá, sa dá odtušiť, že Hrušovský mal opäť dobrý prejav, čo je jeho asi najsilnejšia stránka. Sedem "smrteľných hriechov", ktoré identifikoval a ktorým sa má KDH (politika?) akože vyhýbať, je pekná intelektuálna hra, avšak platí aj pre neho, že v žánri pomenovania problémov (hriechov) sú politici majstri (alebo aspoň magistri), horšie to býva s plánmi na riešenie a najmä realizáciou. Tu Hrušovský nič nového nepovedal. Podstatnejšie ako otázka, že kto mu prejavy píše, je, že ak Palko nedokázal počas polročnej kampane, ktorú viedol, jasne povedať a prezentovať, v čom sa oni dvaja líšia, tak zrejme zlyhal aj v Prešove. Výkriky, že "KDH je v najhlbšej kríze" od založenia, či obviňovanie z nárekov nad tým, že nie sú vo vláde, nie sú programové ani vizionárske ciele, ale v bledomodrom to isté, čo robil Hrušovský konštatovanie nejakého stavu.
Skutočnosť, že zmena, ktorú Palko ohlasoval, zostala neurčitá a rozmazaná, neznamená, že by jeho voľbou nemohla nastať. Verdikt delegátov snemu je zlý nielen pre KDH, ale aj pre slovenskú politiku preto, lebo napríklad autor tohto textu už nemôže tvrdiť, že existujú na Slovensku aj politické subjekty, ktoré v konfliktoch princípov a záujmov sa mechanicky neprikláňajú k vlastnému prospechu. Kauzy odchodu z vlády či koalície so Smerom ukázali, že KDH je stranou, kde sa nezvažujú výlučne iba záujmy. Prednejšie a dôležitejšie ako to, čo si napr. o výhrade svedomia individuálne myslíme, je to, aby z partajnej mapy nezmizla strana, ktorá vie napríklad povedať, že dohody a zmluvy sa musia dodržiavať. A ak sa nebudú, dá sa odísť aj z vlády, a je jedno, či to v tom danom prípade nebolo náhodou nerozumné. Hrušovský nezvíťazil preto, že by bol lepší líder ako Palko, lebo zrejmou pravdou je opak. Zvíťazil preto, lebo funkcionárom a regiónom poskytol vyššie záruky (nie absolútne), že v kľúčových rozhodnutiach nezabudne na ich záujmy a na to, že politické strany sú najprv zaopatrovacím ústavom pre svojich členov a až potom nosičom princípov, ktoré majú namaľované v erboch a firemných štítoch.
Hrušovského akcent na partnerstvo s SDKÚ a KDH je silný. Palko je však ten, ktorý v kostiach cíti, kde leží demarkačná línia slovenskej politiky. Je medzi stranami súčasnej koalície a súčasnej opozície, je to hranica medzi stranami postkomunistickými, teda dedičmi minulosti, a tými, ktoré vyšli z veľkého tresku po Novembri 1989. Pre slovenskú politiku je vitálne dôležité, aby spojenectvá naprieč touto čiarou sa nestali prirodzenými a normálnymi, ale boli vnímané vždy ako krízové a výnimočné. Koaličná politika KDH pod vedením Hrušovského túto bariéru za neprekonateľnú nemá a bude elastická, čo je fakt, ktorý podstatne uľahčí Robertovi Ficovi tri roky vládnutia.
Peter SCHUTZ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
