ako napr. teplomer, stetoskop, oftalmoskop, injekčná striekačka a ďalšie.
V niekoľkotisícročných príručkách na vyšetrovanie chorého, ktoré sú súčasťou egyptských papyrusov, je opísaný postup diagnostikovania, aj liečba jednotlivých chorôb. Každé určovanie diagnózy vychádzalo z prehliadky tela a prehmatania chorého, nahmatávania pulzu, používania čuchu. Postupy vyšetrovania a liečby podrobne zaznamenali egyptskí lekári na niekoľko metrové papyrusy (najdlhší má 20 metrov). Sú uložené v múzeách krajín objaviteľov papyrusov.
Za papyrusmi nezaostávala ani mezopotámska diagnostická príručka z 1. tisícročia pred Kristom na 40 hlinených tabuľkách. Bolo v nej niekoľko tisíc záznamov v klinovom písme. Boli v nej aj také rady, ako by mali lekári priložiť ucho na postihnuté miesto chorého a čo mohli počuť. Pre chirurgov bol uvedený zoznam funkčných skúšok podľa ktorých mohli určiť diagnózu - napr. zápal mozgových blán podľa zmeravenia šije, alebo rozlíšiť posunutie krčného stavca od natiahnutia šľachy.
Užitočnosť načúvania tela
Hippokratove dielo Corpus obsahuje prvé zmienky o užitočnosti počúvania zvukov, vychádzajúcich z rôznych záhybov tela. V starovekom Grécku lekári zisťovali fungovanie srdca pacienta prikladaním ucha na jeho hrudník. Od tejto techniky diagnostikovania lekári upustili a znovu sa začala uplatňovať v renesancii. Až vynálezom stetoskopu, prístroja na vyšetrovanie telových dutín načúvaním - v roku 1816 dostali lekári neuveriteľne účinnú pomôcku, ako majú načúvať zvukom v tele, čím sa im otvoril široký obzor nových diagnostických možností.
Stetoskopickému vyšetreniu predchádzalo 50 rokov predtým fyzikálne vyšetrenie poklepom, podľa ktorého lekár usudzoval, čo sa deje v tele. Cesty k vynálezom bývajú rôzne a ako sa ukázalo, aj v prípade tohto vyšetrenia, na ktoré prišiel rakúsky lekár a syn šľachtica i majiteľa hostinca Leopold Auenbrugger. Ako chlapec pozoroval manipuláciu s pivom a naučil sa zisťovať poklepávaním na sudy, koľko je v nich piva. V tom mieste, kde už v ňom nie je pivo, ale začína prázdny sud, sa zvuk poklepu prudko mení. Auenbrugger zaviedol techniku poklepu vo viedenskej Nemocnici u svätého Tomáša, kde bol koncom 18. storočia vedúcim lekárom. Keď zistil, aké možnosti má táto technika, venoval jej výskumu sedem rokov. Rakúski aj iní európski vedci túto techniku neprijali, pretože v tom čase bolo zaužívané vyšetrovanie hrudníka pozorovaním dychu a hmataním pulzu. Auenbruggerovu metódu začal používať v roku 1808 francúzsky lekár J. N. Corvisart. Jeho knihu preložil do francúzštiny, začal podľa nej popularizovať objav a ukazovať jeho praktické využitie. Francúzsko 19. storočia bolo z európskych krajín najlepšie pripravené prijať nové lekárske objavy v medicíne a lekári kládli veľký dôraz na presnosť diagnostikovania, založeného na dôkladnom a priamom pozorovaní pacienta. Zosobnením tohoto prístupu bol Corvisart, ako lekár, vedec, profesor parížskej lekárskej fakulty a tiež ako osobný lekár Napoleona. Mal niekoľkých ambicióznych žiakov, medzi nimi budúceho vynálezcu stetoskopu Reného Laenneca.
Čomu pomohla obezita
Aj Laennecovi pomohol k vynálezu, či k zdokonaleniu Corvisartovho a Auenbruggerovho poklepu nadmerný objem pacientky, sťažujúcej sa na problémy so srdcom. Vrstvy tuku bránili vyšetreniu poklepom. Našťastie si spomenul na detské hry, pri ktorých chlapci ťukali prstami na drevenú kladu, ku ktorej druhému koncu mal priložené ucho iný chlapec. Na tomto princípe zosilnenia zvuku, ak ho vedieme pevným telesom, skrútil niekoľko listov papiera do trubičky, priložil ju jedným koncom na hruď pacientky a druhým k svojmu uchu. Kupodivu srdce počul oveľa zreteľnejšie než kedykoľvek predtým. Myšlienka stetoskopu bola na svete. Laennec ho vyhotovil z drevenej rúrky dlhej 23 a širokej 4 cm. Potom popísal všetky zvuky, ktoré počul z hrudnej dutiny pri vyšetrovaní svojich pacientov. Stal sa prvým lekárom v dejinách, ktorý dokázal načúvaním "posluchom" rozlišovať rôzne choroby (tuberkulózu, zápal pľúc, krvnú zrazeninu v pľúcnom tkanive).
Francúzi zostali verní stetoskopu v tvare paličky po celé 19. storočie, ktorú Laennec vylepšil kvôli lepšiemu noseniu vo vrecku rozložením na dve časti. Názov mu dal z gréckych slov: stathos (hrudník) a skopos (pozorovateľ). Vo svete mu hovorili zvukometer, kolík, palička, kornút. Z dreva ho vyrábali do roku 1850, kedy ho nahradili pryžou. V roku 1852 mu londýnsky lekár Cammann pripojil dve oblé koncovky, priliehajúce tesne k zvukovodu pre počúvanie oboma ušami. V roku 1878 pripojili k časti, prikladanej na hrudník, mikrofón, zosilňujúci zvuk.
* * *
Meranie tepu a tlaku
Dnes si azda každý dospelý človek v civilizovanom svete meria krvný tlak a v súvislosti sním tep. Kolísanie krvného tlaku sa dá nahmatať ako tep napr. na zápästí. Už Galenos pred 1 500 rokmi vedel, že tep môže poskytnúť informáciu o zdravotnom stave pacienta, nemal však tento poznatok vedecky rozpracovaný. Anglický lekár John Floyer sa o to pokúsil a svoje pozorovania zhrnul v r. 1707 v práci Sledovanie tepu, kde prehlásil, že tep by sa mal počítať s pomocou hodiniek alebo stopiek. Sám používal stopky na 60 sekúnd. Lekári jeho radu neakceptovali ešte vyše sto rokov. Zmena nastala až v oku 1835, keď Julius Hérisson vynašiel sfygmomanometer, ktorý prenášal pulzovanie tepien na pohyb úzkeho stĺpca ortuti, ktorá pri pulzovaní stúpala alebo klesala. Bol to prvý prístroj na meranie tepu a krvného tlaku, ktorý bol úžasným vynálezom, lebo sa nemusela otvárať tepna, ako predtým, kým neexistoval. Tento spôsob bol dosť nemotorný a nahradil ho lepší, ktorý navrhol v roku 1860 E. J. Marey. Sfygmomanometer, aký sa užíva dnes, navrhol r. 1896 taliansky vedec Riva - Rocci. Patrí k nemu manžeta, ktorá sa naplní vzduchom a zastavuje tak prietok krvi, pričom lekár počúva pulz stetoskopom a z číselníka odpočítava hodnotu tlaku.
* * *
Teplomer má iba 140 rokov
Do 16. storočia, kým Galileo nevymyslel teplomer, teplotu určovali podľa ruky priloženej na čelo. Ani Galileov teplomer nebol spoľahlivý a presný. V roku 1714 Gabriel Fahrenheit vynašiel ortuťový teplomer so stupnicou, bol však veľký a jeho použitie zdĺhavé - až 20 minút, takže lekárom veľmi nevyhovoval. Privítali v roku 1867 teplomer Thomasa Clifforda Allbutta, ktorý mal iba 15 cm, meral rýchlo a presne.
Pomôckou, nástrojom, ktorým sa dá pozerať do oka na preskúmanie jeho vnútornej časti zreničkou, čiernym otvorom uprostred oka, je oftalmoskop. Nepatrí k tisícročným vynálezom. Pred ním mohli lekári vyšetrovať oči lupou. Nemecký vedec Hermann Ludwig von Helmholtz vynašiel r. 1851 oftalmoskop, ktorým mohli lekári pozorovať krvné cievy sietnice na zadnej časti očnej buľvy, aj očný nerv. A čo striekačka? Dejiny jej používania sú dlhé, veď Galenos ju používal na napichnutie ciev v mozgu, Leonardo da Vinci ňou vyplnil priestory v mozgu voskom a William Harvay ich používal na naplnenie ciev, farbivom pri skúmaní krvného obehu. Všetky boli rovnaké: rúrka s piestom a otvoreným zúženým zakončením.
V roku 1713 vyvinul francúzsky chirurg Anel špeciálnu striekačku na liečenie slzného kanálika. Dnes, zmenená sa používa len na prístup k telesným otvorom alebo ranám na koži. Posledná úprava - to bolo vynájdenie striekačiek a podkožných ihiel pre podávanie priamo pod kožu. To všetko je časť veľkých objavov malých lekárskych pomocníkov.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
