ľudí, vykonávajúcich lekársku prax. Sedemnásť zákonov určuje výšku odmeny lekárovi za určité druhy výkonov, ako aj jeho zodpovednosť. Špecifikuje odmeny za záchranu života pána, ktorá je najvyššia a to 10 šekelov striebra (to zodpovedá 450 dňom práce tesára), bežného občana 5 šekelov a otroka 2 šekely). Zákonník obsahuje aj nepopulárne paragrafy akým je napr. odťatie ruky lekárovi, ak pacienta operoval a zapríčinil jeho smrť. Zákonník sa zaoberal iba chirurgiou a ostatné špecializácie vynechal. Z toho vyplýva, že Babylončania boli asi prví, ktorí regulovali medicínu s pomocou zákona.

Lekári v Ríme

Rímski cisári si vážili lekárske povolanie a ich vykonávateľom poskytovali veľké úľavy. Napr. Julius Caesar r. 46 pred Kristom zaručil občianstvo všetkým cudzincom slobodných umení, teda aj lekárom. Medzi nimi bolo veľa otrokov a prepustencov na slobodu. Jeden z nich, prepustený otrok Marka Antonia Antonius Musa - vyliečil cisára Augusta r. 23 pred Kr. hydroterapiou studenou vodou. Okrem veľkej odmeny pre seba získal aj oslobodenie od daní pre všetkých lekárov. Za cisára Vespaziana nemuseli lekári slúžiť v armáde a až do roku 200, kedy boli zavedené licencie aj pre lekárov, mohli byť za lekára vyhlásené aj ženy, sústreďovali sa väčšinou na ženské choroby.

Prvá lekárska fakulta v Európe

Prvá lekárska fakulta v Európe bola založená v 10. storočí v Salerne v Taliansku, ktoré bolo známe ako liečebné kúpele. Podľa legendy ju založil Žid, Arab, Grék a Riman. Na tejto lekárskej škole bol prvýkrát právoplatne použitý pre lekára titul "doktor" v roku 1180. Po vyplienení Salerna svätým rímskym cisárom Henrichom VI. odišli najlepšie lekárske osobnosti zakladať nové fakulty a Salernská lekárska škola pokračovala tak ako predtým vo výučbe lekárov, a to až do začiatku 19. storočia.

Lekárky - ženy pred súdom

Vzdelávanie lekárov podľa Salernskej školy sa rozšírilo do Francúzska, Anglicka a severnej Európy a študovať mohli aj ženy. Nesmeli však vykonávať lekársku prax, iba pracovať ako pôrodné baby alebo bylinkárky. Za neuposlúchnutie tohto zákazu si v roku 1322 sadlo na lavicu obžalovaných v Paríži päť žien. Aj napriek svedeckým výpovediam vyliečených pacientov boli všetky odsúdené na vtedy najvyšší trest - exkomunikáciu z cirkvi.