Pripravenosť psa sa skúša tak, že cvičiteľ chodí s páskou cez oči

Pre nevidiacich znamenajú druhé oči. Vďaka nim môžu samostatne chodiť na prechádzky, bez rizika pádu či zablúdenia. Ich očami vedia obísť stĺp, nespadnú do priehlbiny na chodníku, nepotknú sa o obrubník, nenarazia do zábradlia. Nájdu prechod pre chodcov, dvere, dostanú sa všade kde potrebujú. To všetko, vďaka vodiacim psom.

Vodiaci pes ovláda okrem bežných povelov základnej ovládateľnosti aj špeciálne úlohy. Reaguje na povely napr. vpred, stoj, naspäť, vpravo, doľava. Vie na povel vyhľadať napr. dvere, autobusovú zastávku, schody, zebru, miesto na sedenie, chodník. Dokáže obchádzať a upozorniť svojho pána na prekážky, vysoké i nízke, hlbšie nerovnosti na chodníku, či úzke miesta.

Ako vodiace psy sa cvičia hlavne labradorské retrievery, zlaté retrievery a ich krížence či nemecké ovčiaky. "Vycvičili sme aj belgického ovčiaka, hladkosrstú kóliu a kráľovského pudla," vraví prezident občianskeho združenia Pes človeku ........... "Musia to byť charakterovo vyrovnané psy, s bezkonfliktnou spoločenskou a priateľskou povahou, bez známok agresie voči ľuďom resp. zvieratám a s chuťou spolupracovať s človekom. Nezanedbateľnou stránkou je perfektný zdravotný stav psa."

Združenie nemá vlastnú chovnú stanicu, preto psov do jedného roka nakupuje. Vyberajú také, pri ktorých je už vidieť, akého sú temperamentu, vzrastu a povahy. Potenciálny vodiaci pes je najprv do jedného roka vo výchove v rodinách alebo u cvičiteľa, kde sa naučí základným veciam, hygiene a bežným povelom. So špeciálnym výcvikom sa začína od jedného roka, kedy je pes už psychicky vyzretejší a schopný zvládnuť náročnejší výcvik.

Vodiacich psov cvičia profesionálni cvičitelia a to priebežne, podľa záujmu. Niekedy piati až siedmi ročne, inokedy len traja. "Pes sa postupne učí reagovať na povely. Musí pochopiť, že keď pracuje, musí dávať pozor na seba i svojho pána. Čiže musí rozšíriť vnímanie seba samého o veľkosť človeka vedľa seba a reagovať aj na prekážky, ktoré by bez problémov sám podliezol, ale jeho pán nie. Na záver výcviku chodí cvičiteľ už so psom so založenými nepriehľadnými okuliarami a preveruje tak skutočnú pripravenosť psa."

Aj keď je týchto povelov a úkonov, ktoré musí vodiaci pes ovládať, veľa, cvičitelia ich psovi dokážu vštepiť už za pol roka. Trénujú ich totiž ľudia, ktorí majú s výcvikom bohaté skúsenosti a psom rozumejú. Ovládajú rôzne spôsoby a finty, ako psa vycvičiť na čokoľvek. "Napríklad, ak chceme psa naučiť aby ukázal nevidiacemu kľučku od dverí tak, že dá pod ňu hlavu, robíme to rôznymi spôsobmi. Buď ho viackrát nasmerujeme na kľučku tak, že na ňu dôrazne naznačujeme, alebo mu na kľučku priviažeme odmenu. A on ju dostane až vtedy, keď sa pod kľučku postaví." Výcvik má pes každý deň a povely sa s ním opakujú dovtedy, kým sa mu nezautomatizujú. Vtedy ich pes vykonáva bez dráždenia odmenou.

Akonáhle vodiaci pes absolvuje skúšku, cvičiteľ s ním príde na niekoľko dní do miesta bydliska klienta, ktoré sa stane jeho trvalým domovom. "Za ten čas si postupne pes a jeho nový pán na seba zvykajú, nevidiaci sa učí o psa starať, zaobchádzať s ním, dávať mu povely. Celkovo sa musia spolu zžiť. V našom združení je cvičiteľ už počas výcviku v kontakte s klientom, takže pes a klient si nie sú pri odovzdávaní celkom cudzí." S novým majiteľom vodiaceho psa sú v stálom kontakte, poskytujú mu poradenstvo. Pre všetkých nevidiacich klientov a členov združenia usporadúvajú niekoľkokrát do roka spoločné akcie, na ktorých sa všetci zídu a vymieňajú si skúsenosti.

Pes odchádza do "dôchodku" vtedy, keď je starý a už nezvláda náročnú prácu vodiaceho psa. Je to väčšinou v deviatom alebo desiatom roku života. "Opotrebovanie" psa závisí aj od toho, aký pohybovo aktívny je jeho nevidiaci majiteľ. A čo sa s týmito psami, deje potom? "Väčšinou si ho majitelia ponechajú, resp. si ho vezme niekto z rodiny klienta. Len v málo prípadoch sa im musí hľadať nový domov a aj tam sa dôsledne dbá na ich dôstojné dožitie."

Vodiaci pes stojí okolo 180 000 korún. Nevidiaci, resp. ľudia so závažným zrakovým handicapom, môžu požiadať Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny o preplatenie, lebo vodiaci pes je podľa zákona chápaný ako kompenzačná pomôcka. Keďže litera zákona ho vníma ako vec, vzťahuje sa aj na neho záruka.

"My sme reklamácie nemali, lebo ak je nejaký problém, ideme za klientom, nájdeme príčinu a snažíme sa problém vyriešiť. Stáva sa to vtedy, ak noví majitelia nemajú dosť skúseností so psom a nevedomky robia pri práci s ním chyby," vysvetľuje ........... "Výkon psa sa väčšinou dá usmerniť a napraviť. Ale viem o takom prípade, kde nevidiaca chcela psa vrátiť a vznikol z toho súdny proces. Je to zamotané, lebo zákon na jednej strane hovorí, že je to vec, na ktorú by sa mala vzťahovať dvojročná záruka, ale na druhej strane je to živé zviera..."

Kto chce vidieť prácu vodiaceho psa, nech príde 18.júla o 15.00 do centra Martina. Tam sa tiež 22. júla (celý deň) uskutočnia XIII. Majstrovstvá Slovenska vo výkone vodiacich psov.

Dva skutočné príbehy slabozrakých Košičanov, ktorým robí nepostrádateľného spoločníka a pomocníka vodiaci pes

Atina v spletí ulíc nikdy nezbalúdi

Ján Výraszto (37) trpí očnou vadou odmalička. Zrak mu odchádzal postupne, v súčasnosti vidí len na 20 %. "Trošku vidím obrysy. No keď sa zošerí, už nevidím nič," opisuje celoživotné trápenie muž, o ktorého sa stará mama. A 8-ročný zlatý retriever Atina.

Do novej domácnosti prišla Atina ako jedenapol ročná. Za týždeň ju cvičiteľ naučil prejsť trasy, po ktorých s ňou bude jej nový majiteľ chodiť. A tiež naučil jej nového pána povelom, na ktoré Atina poslúcha. "Učil nás, ako sa o psa starať, ako rozpoznať, kedy mi naznačuje kraj obrubníka, kedy schody a podobne."

V akých situáciách sa Ján môže na Atinu spoľahnúť? "Vedie ma tak, aby som kráčal po chodníku a do niečoho nenarazil. Samozrejme, cez semafor s ňou neprejdem, lebo nevie, kedy svieti zelená alebo červená. To mi musia povedať ľudia. Keď mám prejsť z chodníka na cestu, ukáže mi prechod, ale či ide práve auto, to mi nenaznačí. V takýchto prípadoch sa orientujem podľa sluchu. Už sa mi stalo, že jedno auto do mňa takmer narazilo, lebo z jednej strany mi šofér dal prednosť a z druhej nie. Len ľudia kričali, aby zastavil." Väčšina ľudí zo sídliska ho už pozná, preto keď ho šoféri na chodníku vidia, pre istotu spomalia.

Atina zavedie Jána všade, kam potrebuje. Keď jej dá povel: "Veď pošta!", odvedie ho na poštu. Takto ho zavedie aj na veterinu a do lekárne. Atina už dobre pozná celé Sídlisko nad Jazerom. Vie sa orientovať v spleti ulíc a z hociktorej časti sídliska trafí domov. Preto sa nestane, že by Ján s Atinou zablúdil.

"Takýto pes je veľká pomoc, lebo ja by som nevládala chodiť so synom všade," konštatuje Janova mama. Nevidiaci človek nemôže chodiť vonku sám, je to veľmi nebezpečné. Musí mať stále pri sebe niekoho. Asistent nám bol pridelovaný len na pár hodín a to nestačilo. Vonku syn chodiť musí, nemôže byť len zavretý doma. Odkedy máme psa, neobávam sa ho pustiť von. Je oveľa samostatnejší."

Atina má doma režim. Nie je jej dovolené všetko. Po byte sa môže pohybovať len vo "svojej" zóne, ktorou je kuchyňa, chodba a balkón. Do obývačky smie vojsť len na zavolanie. Atina tento režim akceptuje. Do obývačky nevojde bez povelu ani náhodou. Laby si položí na prah, odtiaľ sleduje dianie a čaká na zavolanie. "Počúva na slovo, ale sem tam sa stane, že jej niečo treba povedať dvakrát. Ale to je normálne. Ani ľudia nepočúvajú na prvé slovo," dodáva pani Výrasztová.

Ján i jeho mama si Atinu veľmi obľúbili. Než o ňu požiadali, neboli žiadni psíčkari, po psovi túžili skôr z praktického dôvodu. "Mám ju veľmi rád," ticho hovorí Ján. Ešte aj teraz ho strasie pri spomienke na to, ako mu ju kompetetní, ktorí o prideľovaní vodiacich psov rozhodujú, nechceli dať. "Báli sa, že nebude vedieť so psom zaobchádzať, že mu nebude vedieť dávať povely, ktoré sa musia povedať rázne. Ján je veľmi citlivý a nesmelý. Ale chvalabohu, že si to nakoniec rozmysleli," dodáva mama.

Chcel ísť domov, ocitol sa v kostole

Čierneho labradora Nera má Hugo Kráľ už sedem rokov. "Keď som bol zamestnaný, vodiaceho psa som nepotreboval. Chodil som stále po tej istej trase - z domu do roboty a späť," vraví H. Kráľ, ktorý trpí vrodenou očnou vadou. Zrak sa mu strácal postupne a niekoľko rokov už nevidí vôbec. O vodiaceho psa požiadal, keď mu dali výpoveď v tlačiarni, kde ako nevidiaci pracoval 13 rokov. "Po prepustení mi Nero veľmi pomohol. Nielen v tom, že vďaka nemu môžem byť samostatný a chodiť vonku kedy chcem. Pomohol mi aj po psychickej stránke, lebo po ´vyhadzove´ som sa ´zrútil´. Ten pes ma veľmi podržal a mám ho veľmi rád," vyznáva sa so slzami v nevidiacich očiach.

Byť stále odkázaný na pomoc manželky alebo detí H. Kráľa otravovalo a ísť von iba s "kamarátkou" slepeckou paličkou, bolo vyčerpávajúce. "Viem chodiť s paličkou, veď som na ňu roky zvyknutý, ale to sa nedá porovnať so psom. S ním sa človek minimálne o 15 minút skôr premiestňuje. Vodiaci psík - to sú slepcove oči."

Nero prišiel do domácnosti, keď mal tri roky. Reaguje na povely doľava, doprava, vpred a ideme. Dokáže ukázať konkrétne miesta, kde sú schody, dvere. "Keď ideme na sociálku, poviem mu len - vpravo dvere, a on ma presne k nim zavedie, hoci na chodbe sú ešte ďalšie tri. Chodíme spolu na poštu, k lekárovi, na sociálku, do mesta." Vodiaci pes musí vedieť nájsť priechod pre chodcov, kadiaľ bude môcť nevidiaci bezpečne prejsť. Keď sa mu zavelí "zebra", nájde prechod. So semaforom alebo bez. Akonáhle slepec paličkou naznačí, že chce prejsť, pes ho po priechode prevedie. "V cudzom prostredí sa s ním nedá chodiť, na to potrebujem asistenta. Keď chcem, aby si zapamätal trasu, ktorou budem v chodiť, musím ho tam zobrať. Samozrejme, ja sám to nezvládnem, preto si na to zoberiem niekoho, aby nás previedol. Pes si to zapamätá a potom už po nej môžem ísť s ním sám."

V začiatkoch bol Nero viac temperamentný. "Bol rýchly, teraz je pomalý. Už nie on vedie mňa vedie, ale ja jeho," smeje sa. Nero má už vek, v ktorom sa odchádza do zaslúženého "dôchodku". Pamäť mu občas neslúži tak, ako za mlada a vyzerá, že ani nohy ho už nepočúvajú ako voľakedy. "V poslednej dobe sa stáva, že sa pomýli a zavedie ma inde, ako som mu zavelil. Raz som mu zavelil domov, no zaviedol ma do kostola. Ale ešte dobre že tam, lebo pán farár ma už domov nasmeroval," menuje príklady Nerovej senility.

Nero ovláda aj povel "do krčmy". A tam chodí rád. Od štamgastov sa mu zakaždým niečoho ujde. Raz slaninka, inokedy keksík. "Chlapi mu vždy chcú niečo kúpiť. Tak im to dovolím, prečo nie? Zakázaná je len čokoláda, lebo je pre psíka jed." Nero, ako väčšina labradorov, je nesmierne pažravý. "Čo je raz na zemi, je jeho. Minule mi vypadla z chladničky slanina. Hľadám ju a slaniny nikde. Potom nahmatám vedľa a môj Nero už slaninu žuve."

Labrador Nero je miláčik celej rodiny. Manželka H. Kráľa tvrdí, že ho má najradšej z celej rodiny. "Najprv je on, až potom sú ostatní," tvrdí.

Asistentnčé psy

Okrem psov pre nevidiacich existujú aj tzv. asistenčné psy. Uľahčujú zdravotne ťažko postihnutým ľuďom život zložený z množstva pre nás jednoduchých úkonov. Napríklad pre vozíčkára je ťažké dvíhať predmety zo zeme, otvárať dvere a prechádzať nimi, vyzúvať si ponožky. Asistenčný pes je tiež dôvodom na prechádzku, témou rozhovoru s okoloidúcimi, podnetom a dôvodom trocha zabudnúť na vlastné trápenie. Výrazne zvyšuje samostatnosť a sebavedomie postihnutých. Umožňujú im lepšiu integráciu so zdravou populáciou a aktívne sa zapojiť do bežného života. Dôležité je, že asistenčný pes odľahčí osoby starajúce sa o postihnutého o mnoho drobných každodenných žiadostí a dodá im pocit, že postihnutý je strážený psom, ktorý upozorní na prípadný problém.

Asistenčný pes môže plniť úlohy: prinášať predmety (telefón, veci z chladničky, spadnutú mincu, iné určené predmety), otvárať a zadržať dvere, zažínať a vypínať svetlo, vyzliekať, nosiť pes môže v taške na chrbte nosiť potrebné veci, pomáhať pri vstávaní a líhaní, pritiahnuť invalidný vozík, privolať pomoc

Asistenčný pes môže byť: 1. pre vozíčkára, 2.

signálny pre nepočujúceho, ktorý upozorňuje na rôzne zvuky (budík, zvonček, plač dieťaťa), 3. pes, signalizujúci prichádzajúci záchvat a v prípade záchvatu privolá pomoc, 4. pomáhajúci s vyrovnávaním nestabilnej chôdze, 5. pre ľudí so stratami pamäte, ktorý sa dobre orientuje v okolí a pána v prípade potreby privedie domov.

Stranu pripravila: Andrea BOŽINOVSKÁ