Keď musia zem rozmrazovať vatrou, neraz pri tom spália metrák dreva

Prach si a na prach sa obrátiš. Známa veta, ktorá sa stáva aktuálnou až po smrti. Teda v okamihu, keď sa z človeka stáva nebožtík. Jeho duša putuje neznámo kam a telesná schránka do zeme. Pripraviť pre ňu miesto je úloha pre hrobárov, ktorí si ňou musia poradiť v ktoromkoľvek ročnom období. V lete, kedy im na hlavy praží slnko, ale aj v zime, keď je zem stvrdnutá na kosť. Svoje o tom vedia aj Miroslav Lechner a Ján Futkoš, ktorí už na verejnom cintoríne vykopali niekoľko stoviek hrobov.

Keďže niet dňa, aby niekto nezomrel, zdalo by sa, že nové jamy treba kopať každý deň. "Jamy sa kopú každý utorok naraz," vysvetľuje J. Futkoš. "Vtedy ich väčšinou vykopeme päť až sedem. Jedinou výnimkou sú prípady, keď sa pochováva do už hotovej hrobky, ktorá je vopred pripravená. Tú väčšinou odkopávame v deň pohrebu. Samozrejme, hneď po pohrebe ju aj zasypeme."

Ak má dosť mesta, prácu uľahčuje malý bager, ktorý sa vie v priestore cintorína dobre pohybovať. Hlinu odváža multikára. Pravda, stroj sa aj napriek tomu, že nepatrí medzi najväčšie, nie vždy dostane na miesto určenia. Vtedy prichádzajú na rad svaly a fyzická sila. Navyše, aj keď bager jamu vykope, treba ju vyčistiť od zeminy a dorovnať rohy. Kopanie je hotová veda, lebo nie je jama ako jama. V prípade hrobov je štandardný rozmer 240 cm na dĺžku a 115 120 cm na šírku. Hĺbka závisí od toho, či bude hrob pre jedného, dvoch lebo troch ľudí.

"Ak sa pochováva jeden človek, hĺbka je 80 cm, ak ide o troch, tak sa kope trikrát hlbšie," vysvetľuje predák J. Futkoš. Okraje aj dno jamy sa musia zarovnať, aby dobre sedeli panely, ktoré hrob vystužujú. A ako dlho trvá samotné kopanie? "To závisí od pôdy. Ak je kamenistá a sú v nej korene, trvá to dlhšie, ako keď je mäkká a sypká. Veľkým problémom je íl. Možno neuveríte, ale je tu asi 10 druhov zeminy. Neradi kopeme na cintoríne Rozália. Je tam väčšinou kopcovitý terén a kamenistá pôda. Tam sa kope takmer všade zle." Na verejnom cintoríne si niekde vystačia aj s rýľom a lopatou, na Rozálii nie.

"Čas výkopu ovplyvňuje aj to, či bude hrob kameninový alebo pôjdu dnu panely," vraví M. Lechner. "Panely môžu mať rôznu veľkosť, dôležité je aj to, aký typ náhrobku bude použitý. Podľa toho sa jama rozmerovo prispôsobuje. V prípade urnových hrobov sú rozmery 50 x 50 x 50 cm. Na urny sú vopred pripravené betónové formy. Vrch sa prikryje platňou a dávajú sa tam malé pomníčky." Doteraz sa vraj nestalo, aby niekto cudzí spadol do čerstvej jamy. Hneď po jej vykopaní sa totiž osadia panely, vrátane vrchného, ktorý hrob zakrýva. Takže ak by sa aj na cintorín za tmy prikradol zlodej, zblúdil podgurážený návštevník či "satanisti", žiadna hororová scéna nehrozí.

Svoje úskalia má aj kopanie v zime. "Vtedy musíme na mieste, kde sa bude kopať, vopred naklásť oheň. Ten musí horieť celú noc, aby zem rozmrzla. Lebo niekedy zamrzne aj do hĺbky jedného metra. Neraz pritom spálime aj metrák dreva," vysvetľuje "technológiu" M. Lechner. Hlbšie je už zemina teplejšia. Pri troche predstavivosti človeku napadne, či pri kopaní občas nenarazia na niečo zvláštne. "Zatiaľ sme žiadne poklady nenašli," tvrdí J. Futkoš. "Ale niekoľko krát sme narazili na mince, ktoré dávali ľudia kedysi do hrobov. Koruny, halierniky, maďarské pengő. Nachádzame ich v starých hlinených hroboch, keď sa ešte nepoužívali panely."

Samozrejme, zaujímalo nás, za aký čas sa v zemi "rozloží" truhla. "Záleží na tom, či je dubová, z drevotriesky, topoľa či smreka. A tiež, či je v hline alebo v kamennej hrobke. Jednoznačne najdlhšie vydrží dub, približne 50 rokov," vraví J. Futkoš. Dôležitým faktorom môže byť aj voda. "Na niektorých miestach, ktoré nie sú hlboko pod zemou, preráža podzemná voda. Tá životnosť truhly predlžuje. Také miesta sú napríklad na Rozálii."

S mŕtvymi môžu mať hrobári aj starosti. Hlavne ak rozmerovo či hmotnosťou presahujú "štandard." "Väčšinou ide o vyšších ľudí. Vtedy musíme jamu vykopať ´na mieru´. Pokiaľ sa pamätám, raz sme pochovávali 160kilového človeka. To bola riadna fuška. Truhlu sme museli niesť šiesti. Spolu s ňou mohol nebožtík vážiť aj 200 kíl."

Košickí hrobári berú svoj "džob" úplne normálne. I napriek zdanlivej morbidite a strachu ľudí zo smrti sú to ľudia z mäsa a kostí. "Mne kopanie jám na hroby nerobí problém. Aj môj otec bol hrobár, takže som si zvykol," vraví J. Futkoš. Na otázku, či ho mŕtvi v snoch nestrašia, odpovedá: "Niekedy sa mi čosi prisní, ale nie je to nič hrozné. Určite to nie je stále. Báť sa treba skôr živých, nie mŕtvych." Zvykol si aj M. Lechner. "Zo začiatku, keď som začal túto prácu robiť, som mal dosť takých snov. Ale potom na to aj tak zabudnem. Keď sa k tomu nevraciam, tak sa vlastne nič hrozné nedeje. O nejakom strašení sa nedá hovoriť."

Boris Macko

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.