Mramor je pekný materiál, ale na hrobe má najkratšiu životnosť

Keď hrobári svoju prácu urobia a nebožík je pochovný, na rad prídu kamenári. Od nich závisí, či sa splnia predstavy pozostalých o vzhľade miesta posledného odpočinku ich zosnulého príbuzného. Prípade, a to bolo ešte donedávna akousi "módou", postará sa o podobu svojho hrobu ešte počas života on sám. O práci kamenára sme sa porozprávali s Dušanom Uramom z firmy Uram.

Mnoho ľudí sa pri výbere náhrobných kameňov riadi financiami. "Často sa používa prírodný materiál, väčšinou žula. Samozrejme, stále aj lacnejšie terazzo, čiže tzv. umelý kameň. V poslednej dobe sa však ceny vyrovnávajú. Žula je lacnejšia, než v minulosti a kvalitatívne je oveľa lepšia, než umelý kameň. Ten je najlacnejší," tvrdí D. Uram. "Ak sa bavíme o prírodnom kameni, cenovo najnižšie je klasický, bielosivý druh žuly. Používa ho 95 % kamenárov. Ak ide o najdrahší, jeho cena závisí od farebnosti, druhu, spracovania i toho, odkiaľ je kameň dopravený."

Z najlacnejšej žuly sa väčšinou robí zakrytie hrobu. Na samotný pomník sa už zvyknú používať drahšie druhy kameňa. Väčšinou tmavšie, lebo na nich vyniknú písmená, prípadná vytesaná výzdoba. Nápisy a výzdoba tvoria neoddeliteľnú súčasť pomníkov. Aj tu sú rozdiely vo vyhotovení a teda i v cene. "Ak sú písmená tesané ručne, je to drahšie, ako keď sa urobia strojovo. Závisí to aj od rozmerov a typu písma. Druhým kritériom určujúcim cenu je hĺbka vytesaného nápisu. Jedno strojom robené písmeno stojí okolo 40 korún, ručne sekané môže stáť aj 500." Rozdiel je aj v čase, za aký sa nápis vygravíruje, alebo urobí ručne. "V priemere to strojom trvá polhodinku hodinku. Ak je nápis vytesaný ručne, trvá to aj niekoľko dní."

Aj v prípade náhrobných kameňov a pomníkov sa dá povedať, ktoré sú "in". Oproti minulosti sa situácia mení. "Ľudia sa zrejme začínajú finančne ´zbierať´. Kým kedysi preferovali umelý kameň, teraz vidno návrat k žule. Nielen preto, že jej cena klesla, ale ľudia začínajú viac vnímať aj kvalitu. Do terazza, čiže umelého kameňa, treba po zhruba 10 až 15 rokoch opäť investovať. Či už do čistenia, brúsenia, jednoducho obnovy. Po 20 rokoch ho neraz treba rovno vymeniť. Žula je oveľa trvácnejšia." V Európe veľa materiálu, použiteľného na náhrobné kamene, niet. Vozí sa z Južnej Afriky, Ameriky či Ázie. Odtiaľ pochádza 95 % všetkého kameňa, ktorý sa použije.

Mnohí pozostalí chcú zosnulým vyjadriť úctu mramorovým pomníkom či celým náhrobkom. "Mramor je pekný a efektný materiál, no nie je vhodný na pomníky a celkovo na vonkajšie použitie. Rýchlo stráca lesk a zvetráva. Kým žula je naozaj tvrdý kameň, mramor je vlastne vápenec. A na ten majú poveternostné vplyvy negatívny dopad. Ja by som ho neodporúčal nikomu. Je to chvíľková záležitosť."

Prírodný kameň stačí umyť čistou vodou a vyzerá stále ako nový. Navyše je jeho životnosť neobmedzená. "Kým budú pozostalí žiť, náhrobok ostane v rovnakom stave. Hoci zriedka, no u prírodného kameňa je problém jedine vtedy, ak je skrytá vada v materiáli. Môžu to byť rôzne drobné skryté trhliny, ktoré sa poveternostnými vplyvmi môžu zväčšovať." Kameň môžu nechtiac poškodiť pozostalí. Napríklad vencami. "Sú viazané kovovými drôtikmi. Tie časom začínajú kvôli korózii púšťať hrdzu. Ak sa dostane na kameň, vpije sa dovnútra. V takom prípade sa to vyčistiť ani odstrániť nedá. Preto je lepšie dávať pod vence igelit alebo ich klásť vedľa."

Hoci po smrti sú si vraj všetci rovní, nie je to celkom tak. Mnohí ľudia chcú aj po odchode na onen svet demonštrovať, ako sa im počas života vodilo... "Zámožní ľudia si dávajú gravírovať fotografické portréty v životnej veľkosti. Tomu zodpovedajú aj rozmery pomníka. Gravírovanie je drahá záležitosť a často prevyšuje cenu samotného kameňa. Gravírovanie musí robiť človek, ktorý to naozaj vie, väčšinou umelec. Používa sa na to špeciálne diamantové pero. Omyly sa veľmi nepripúšťajú, lebo potom sa musí kameň prebrusovať i preleštiť a všetko robiť odznova. Cena fotografie vygravírovanej do kameňa v životnej veľkosti vychádza na zhruba 70 tisíc."

Osobitnou kapitolou sú hrobky. Mnoho cintorínov zdobia staršie rodinné hrobky bohatých či šľachtických rodov. Robia sa aj dnes? "Na cintoríne Rozália sme už robili viacero hrobiek, ktorých ceny sa šplhali do astronomických výšok. Mimo Košíc sme robili hrobku, ktorej vnútro nebolo z panelov, ale zo žuly. Náhrobok bol z červenej žuly a pomník z čiernej, na ktorej bola vygravírovaná fotografia v životnej veľkosti. Stálo to zhruba pol milióna."

V prípade hrobiek sa trend zmenil. Menia sa skôr na akési krypty. "Priestorovo sa ide pod zem. Robili sme na hrobke pre istého Košičana, ktorá mala podzemné priestory, do ktorých sa vojde 9 truhiel. Hore je pomník a krycia doska väčších rozmerov. Pochováva sa dovnútra, no je tam aj priestor, kde môžu prísť vzdať úctu pozostalí. Bola to vlastne malá stavba. Vnútro bolo najprv vybagrované, vybetónované, vymurované. Vrchná platňa je zo žuly."

Zaujímavé je, že ľudia si už nedávajú robiť náhrobky počas života v takom počte, ako kedysi. "Pred pár rokmi tvorili zhruba 20 % z celkového počtu zákazníkov ľudia, ktorí chceli mať náhrobok hotový ešte počas života. Dnes je to asi jedno percento. Dôvodom je nedostatok miesta na košických cintorínoch. Na vidieku je situácia iná." O tom, že niektorí ľudia prikladajú náhrobkom vážnosť ešte za života, svedčí aj nedávna príhoda D. Urama. "Istá babka darovala vnukom hroby aj s náhrobkami. Akurát tabule im chýbali. Nechcela, aby peniaze, ktoré na tento účel našetrila, minuli na niečo iné, tak to vyriešila týmto spôsobom. Neviem, ako vnuci zareagovali, ale s pribúdajúcimi rokmi jej podľa mňa budú vďační. I keď teraz je to možno morbídne..."

Boris MACKO

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.