spoločník. Petr Malásek. Hudobník, ktorý zdedil talent po otcovi, no muzikantské chodníčky si vyšliapal sám. Muž, ktorý prežil bohémsky život, no dnes je šťastný manžel a otec syna Petra (9) túžiaci po ďalšom dieťatku. To je len zlomok toho, čo nám Petr Malásek počas rozhovoru o sebe prezradil.
Celý život vás obklopujú úžasné ženy. Keď za všetky spomeniem len vašu manželku Danu Morávkovú a speváčku Hanu Hegerovú, s ktorou spolupracujete neuveriteľných 18 rokov, aj tak musím skonštatovať, že máte v živote na ženy veľké šťastie...
- Mám všeobecne šťastie na ľudí, ktorí ma obklopujú. Počínajúc rodinou, učiteľmi... Vždy som stretával ľudí, ktorí ma nejakým spôsobom na celý život ovplyvnili. Veľmi na také veci síce neverím, ale raz som bol náhodou u kartárky a tá mi povedala, že budem mať v živote pár zásadných ľudí, ktorí na mňa budú mať vplyv. A myslím, že táto predpoveď sa plní. No je to zrejme aj tým, že človek vysiela nejaké vlny a podobne naladení ľudia sa priťahujú. Tak, ako sa priťahujú aj rovnako hudobne cítiaci muzikanti. A ja mám, bezpochyby, veľké šťastie či už na chlapcov z kapely, alebo na dámy, s ktorými spolupracujem.
Kto vás v živote najvýraznejšie ovplyvnil?
- Tých ľudí bolo viacero. Všetci však mali jedno spoločné - posadnutosť svojou prácou. Tá je pre mňa hnacím motorom. Jednak preto, že je nákazlivá a okrem toho mám rád ľudí, ktorí robia veci naplno a s iskrou v očiach.
Kedy ste podľahli čaru klavíra?
- Dosť neskoro, pretože klavír má tú nevýhodu, že výsledky práce vidno až po pomerne dlhom čase. Aj dovtedy som, samozrejme, cvičil, ale milovať som to začal až po tridsiatke. Môže to byť aj tým, že vekom si človek uvedomuje, ako sa mu kráti čas a vidí stále širšie obzory, kam ešte nenakukol a chcel by.
Do tridsiatky ste boli posadnutý čím?
- Životom. Žijem rád. Teraz to už, samozrejme, nie je také búrlivé, ako kedysi. Užil som si však veľmi veselé študentské roky. Ale to k muzike patrí. Myslím, že nie je zlé, keď si tým človek prejde. Navyše, ja som stále dbal na to, aby to neskĺzlo do roviny, že život preváži nad prácou.
Do akej miery mal váš otec "na svedomí" vaše profesionálne nasmerovanie k hudbe?
- Myslím, že úplne zásadné, pretože rodina vytvára prostredie, v ktorom človek vyrastá. Pre mňa bolo piano od detstva prirodzenou súčasťou života. No to, že som sa na to dal profesionálne, nebolo preto, že by som po tom tak strašne túžil. Bol to skôr prirodzený vývoj. Keď tomu človek obetuje detstvo a už od malička trávi za klavírom štyri hodiny denne, bola by škoda zahodiť to a pustiť sa do niečoho iného. Navyše, nič mi hudbu neznechutilo natoľko, že by som ju prestal robiť.
Ani tie štyri hodiny cvičenia denne?
- Nehovorím, že som bol pri cvičení extra šťastný, ale stalo sa to pre mňa takou prirodzenou súčasťou dňa, ako ranné čistenie zubov.
Predpokladám však, že hodiny strávené za pianom nie sú najdominantnejšou spomienkou na detstvo...
- (Úsmev) Nie. Moja najsilnejšia spomienka z detstva je na domček za Prahou, kde som mal babičku a deda, a kde som trávil veľa času. Prakticky som tam vyrastal, lebo do mojich šiestich rokov sme nemali v Prahe byt a aj potom som každú voľnú chvíľu trávil tam. Takže detstvo, to je pre mňa les a psy, ktorých mali starí rodičia veľmi veľa. A ešte silný pocit harmónie. Mal som to šťastie, že sa naši rodičia ani nerozvádzali, ani nemali žiadne, pre mňa ako dieťa, viditeľné problémy.
Ako ste zvládali otcovu popularitu?
- Ťažko, pretože som skôr introvert. Nerád sa vystavujem na obdiv. Otec však zomrel, keď som mal 19 rokov, potom si nás ešte chvíľu ľudia plietli, no časom to prešlo.
Keď váš otec náhle zomrel, dokončili ste zaňho album Romantický klavír 4.
- Áno. Nahral som jednu skladbu, ktorá ostala nedokončená. Považoval som to za svoju povinnosť nahrať to v jeho štýle. Mnoho ľudí ma potom oslovovalo, či by som v tom nechcel pokračovať, ale toto je vec, ktorú robiť nechcem. Aj tú skladbu som chcel pôvodne nahrať úplne inkognito. Podobne to bolo aj s kontroverznou Spartakiádou, kam otec komponoval jednu skladbu pre starších žiakov. Tiež ostala nedorobená, takže som ju dopisoval pod jeho menom. A musím vám povedať, že keď som ako 21-ročný stál na Strahove, kde hrala moja hudba a na ňu tancovalo 11-tisíc ľudí, tak napriek tomu, že vieme, aká bola tá doba chorá, bol to úžasný pocit. Ale ani o tom nikto nevedel, že som to dorábal ja. Chcel som totiž len, aby otec odišiel s čistým stolom. Aby nezostalo nič nedokončené.
Nebolo príliš bolestné dorábať veci po otcovi tesne po jeho smrti?
- Naopak. Bola to očista. Práca totiž zahladzuje smútok, nervy a žiaľ. Je to dobrý liek na všetko.
Aká je vaša dominantná spomienka na otca?
- Najviac vo mne rezonuje asi jeho múdrosť. On prežil veľmi bohémsku mladosť a predtým, ako sa usadil, bol trošku čertík. Hoci potom doma to bol poslušný pán, mal kadečo za sebou. A to mu v očiach hralo. Čím som starší, tým viac si uvedomujem, že to mal v očiach schované. A to ma teší. Lebo, naozaj si myslím, že muzika je o tom, že človek musí mať niečo odžité, aby mohol niečo iným odovzdávať. Inak je to nuda.
Nosil vás otec aj do barov, ako mama pani Hegerovú?
- Do barov nie, ale v Prahe bolo a dodnes je slávne štúdio, kde sa natáčala filmová muzika. Tam som trávil veľkú časť svojho detstva a postupne som z úlohy pozorovateľa prirodzene prešiel do roly aktívneho muzikanta. Vďaka tomu som stretol množstvo pre mňa vtedy legendárnych ľudí. Či už to bol Zdeněk Liška, alebo rôzni veľkí skladatelia, ktorým som takpovediac nakukoval pod pokrievku, keď tvorili. To mi veľmi pomohlo.
Bola manželka dôvod, prečo ste zanechali mladícky bohémsky život?
- Manželka bola dôvod, prečo som začal nejaký čas žiť bohémsky život s ňou. (Smiech) Samozrejme, človek sa vekom usadí. Ale ja som sa ženil pomerne neskoro - mal som 33 rokov - takže som nemal pocit, že mi v živote niečo utieklo, že niečo potrebujem hľadať. Som spokojný. I keď teraz s manželkou žijeme dosť bohémsky život v tom, že sa málo stretávame. Ona je veľmi vyťažená, ja pomerne tiež. No o to radšej sa vidíme, tešíme sa na seba a stále si voláme. Myslím, že nám to funguje.
Dostala vás na vašej manželke jej posadnutosť prácou?
- My máme za sebou spoločnú detskú drinu. Lebo tak, ako som ja robil piano, robila ona krasokorčuľovanie. A to sa na charaktere človeka veľmi prejaví. Taký človek totiž vie, že nič nie je zadarmo, že ak chce niečo dosiahnuť, musí niečo obetovať. Jediné, čo máme rozdielne, je, že Dana je jedináčik a je teda rozmaznanejšia ako ja. Odľahčene povedané, nikdy nebola zvyknutá počítať s ďalším človekom. A na to vo vzťahu občas narážame. Ale inak je to fantastická žena.
Váš syn Péťa je tiež jedináčik...
- Áno a dúfam, že keď sa vrátim domov zo zájazdov, prejdeme so ženou od slov k činom a budeme pokračovať v populačnej explózii.
Chcete druhé dieťa obaja, alebo je to len vaša túžba?
- Myslím, že je to túžba nás oboch. Akurát sme sa na to ešte nezišli. (Smiech)
Vy ste zle znášali popularitu svojho otca. Váš syn vyrastá v rodine, kde sú populárni obaja rodičia...
- A my sme trošku ako na ihlách. Péťa je dosť citlivé dieťa a navyše vyrastal v prevažne priateľskom a nezáludnom prostredí. Dosiaľ netuší, čo je to podraz. A my len trnieme, kedy na to v živote prvýkrát narazí. Lebo viete, ako je to s popularitou a zvlášť s popularitou hereckou a seriálovou... Keď herci vstupujú do domácností trikrát týždenne, stávajú sa súčasťou a majetkom rodín. To so sebou nesie mnoho negatív, ako je závisť, nenávisť a podobne. Navyše, ľudia si hercov často spájajú so seriálovými postavami, čo v prípade mojej manželky nie je ktoviečo. Takže sa nám minule stalo, že syn prišiel domov a víťazoslávne nám oznámil, že mu spolužiak povedal, že jeho otec má našu mamičku doma namiesto terča a hádže do nej šípky. Našťastie, zatiaľ to neberie ako negatívum, ale ako zábavu.
Váš syn má 9 rokov. To u vás pomaly bude začínať aj puberta, nie?
- Máme pubertu v ranom štádiu, takže keď sme minule spolu sedeli, hovorí manželka Peťovi: "Myslím, Péťa, že k nám prichádza puberta." On sa obrátil na mňa a pýta sa: "Oci, čo je to tá puberta?" Tak som mu povedal: "Puberta je, keď si o nás s mamičkou budeš myslieť, že sme úplní debili." A on sa rozžiaril a hovorí: "Tak to ja už mám!" (Smiech)
To je skutočne dobrý čas na druhé dieťa...
- To bola presne reakcia mojej ženy: "Myslím, že je čas na druhé dieťa."
Chceli by ste dievča alebo vám je to jedno?
- Viete, ako sa hovorí - nech je to, čo je to, hlavne, aby to bol zdravý chlapec. (Smiech) Ale ja viem, že keby to bolo dievča, tak sa úplne zbláznim, budem ju rozmaznávať, robiť jej mašle. A keď to bude chlapec, budem rád.
Ktoré ženy v živote vás pobláznili?
- Moja žena. Dokonca natoľko, že som si ju vzal. Lebo ja som sa ženiť veľmi nechcel. Mal som svoj estetický i osobnostný ideál ženy, o ktorom som však vedel, že je prakticky nedosiahnuteľný. No skôr ako zľavovať z ideálu som bol rozhodnutý ostať sám. Ale potom prišla moja žena a zistil som, že nielenže napĺňa moje ideály, ale že to môže byť ešte lepšie, ako som si to vysníval. Tak som si ju do roka zobral a neľutujem. Myslím si dokonca, že keby som si ju bol zobral na druhý deň po našom zoznámení, dopadne to rovnako. Bol to zásah osudu.
Nielen na pomery šoubiznisu, ale aj na pomery všeobecného súčasného trendu žijete spolu dlho - 12 rokov.
- Bulvárom sme preto boli už niekoľkokrát vyhlásení za najnudnejší pár šoubiznisu. (Smiech) Nie je to však tak, že by naše spolužitie bolo bez mráčikov. Niekedy sa hádame na strašných hlúpostiach. Ale myslím, že zásadné veci, ktoré majú vo vzťahu fungovať, fungujú. V našom vzťahu nechýba úcta, dôvera a tolerancia. A to je veľmi dôležité. Nehovoriac o tom, že ženy, ktoré kedysi v mojom živote boli, v jej odlesku odrazu vybledli. A tak to má byť.
Andrea TOMÁSCHOVÁ
Autor: Jasovská Jaskyňa
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
