špecializuje na konkrétny druh a neraz je ochotná za svoju vášeň poriadne zaplatiť. My sme však našli zberateľa, ktorý na rozširovanie zbierky nepotrebuje ani halier. Naviac, predmety v jeho zbierke sú všehochuťou vecí okolo nás. Vecí, ktoré už nikto nepotrebuje a nebyť jeho, skončili by na skládke odpadu. Zbiera ich už takmer 30 rokov a dáva im nový zmysel zdobí si nimi svoj domček. Jozef Balogh z Pribeníka. V dedine ho každý pozná ako Jožka-báčiho.

Domček posiaty predmetmi od výmyslu sveta na uzučkej ceste cez dedinu upúta každého, kto sem zavíta prvýkrát vodiča aj pešieho. Dedinčania si na netradičnú atrakciu vedľa svojich klasických domov zvykli. "Páči sa vám? Choďte dnu, obaja sú doma, všetko vám porozprávajú. Len Jožko-báči je dosť chorľavý," s úsmevom nás naviguje susedka odnaproti.

Bránku s opadanou modrou farbou, do ktorej sa už zažrala hrdza, zdobí "baloghovský" erb. Na starej drevenej preglejke je kamienkami vyložený kruh, orámovaný kúskom umelohmotnej rúry. Stred zdobí stará puklica z auta, ďalšie dve polovice puklíc dotvárajú dekoráciu na vrchu. Okolo kruhu sú dva oblúky z umelej hmoty tipujem to na rúčku z vedra, ktorú Jožko rozdelil napoly a použil ako dekoráciu...Nad vstupom do dvora sa pohojdávajú fľaše s obrázkami celebrít vo vnútri, starý žltý gumák, deravá rybárska sieťka, vrecia od zemiakov či cibule, umelé kvety, plyšové zvieratká, hrnce, deravé vedrá, kúsky umelej hmoty rôzneho tvaru a veľkosti. Všetko z predmetov, ktoré kedysi slúžili. Jožko-báči im vdýchol nový život. A tým aj špecifickú atmosféru a malebnosť svojmu domu číslo 66.

Hoci mu zdravie neslúži a na chôdzu už potrebuje palice, zberateľská vášeň ho neopúšťa: "Aj sám zoženiem, aj ľudia prinesú. Neviem prestať," smeje sa typickým smiechom človeka, ktorý veľa preskákal, ale nezlomilo ho to. Veď napokon aj k svojej vášni sa dostal na základe neblahej životnej skúsenosti: "Narukoval som ako maďarský vojak. Už ani neviem, za čo ma potom odviezli do lágra do Ruska. Tam som také domy videl a páčilo sa mi to. Bol som tam tri roky, potom som sa vrátil, oženil, mal deti a na skúsenosť z vojny som zabudol. Keď som šiel do dôchodku v roku 1978, spomenul som si na tie ozdobené domčeky. Povedal som si, že nebudem len obyčajný dedo s najmenším domčekom v dedine. A tak som začal zbierať veci, ktoré by inak skončili na smetisku."

Jožkova o rok mladšia manželka Margita sa síce pohľadu do fotoobjektívu bráni, ale ochotne vyrozpráva celú genézu. Od nej sa dozviem aj to, že dom je z váľkov. Pravdaže, pre dekoráciu na každom milimetri steny to nevidno. A hádam aj vďaka "výzdobe" drží starý domček pokope: "Mala som rok, keď sme sa sem prisťahovali a už vtedy stál. Zobrali sme sa v roku 1948, odvtedy bývame tu - veru, je to už skoro 60 rokov, čo sme manželia," usmieva sa sympatická babička a dodáva: "Len zdravia keby mal, lebo už ledva chodí. Ale zbierku rozširuje stále. Všetko sa mu zíde." Prezrádza aj to, že muž je "pristaš", pochádza z Vojky. Kedysi robil šustra v Strede nad Bodrogom: "Aj to sa naučil sám. Vlastne, naučila ho to aj bieda v zajatí. Vie variť, piecť, šiť i šustrovať. A zbierať všetko možné a tešiť sa z toho...(smiech)"

.

Jožko báči spomína, že jeho zbieranie začalo celkom nevinne chcel si trochu "vylepšiť strechu." Potom ho to chytilo natoľko, že v každej veci videl možný prírastok do zbierky. Vášnivo zbieral všetko, čo by on aj iní vyhodili, trochu sa s tým pohral, pretvoril to, namaľoval a nainštaloval. Keď už na streche a priečelí domu nebolo miesta, pokračoval na plote dvora, nad vstupom do neho aj na letnej kuchynke... Celú túto kulisu dopĺňa ťahajúci sa vinič... Vymenovať všetko, čo je v jeho zbierke, je nemožné. Zoznam by zabral dve novinové strany. To jednoducho treba vidieť: "Ešte zbieram, ale už tak nevládzem ako dakedy. Aj film o mne natočili. Odvtedy tu chodia novinári, ale mne to nevadí, " hovorí Jožko báči a ukazuje na veľkú tabuľu pri vchode. Tá hlása, že o Józsefovi Baloghovi natočili dokument ešte v roku 1996, keď sem zavítal študent Vysokej školy múzických umení Peter Kerekeš. Ale to už je viac ako desať rokov...

Keby prišiel dnes, domček by nespoznal. Každú chvíľu na ňom niečo pribudne. Všetko sú to veci a vecičky, ktoré niekedy robili ľuďom radosť. "Neuveríte, čo všetko ľudia zahodia. Krásne veci..." opakuje Jožko-báči. Neustálemu úsmevu na tvári ho vraj naučil život sám: "Zistil som, že je lepšie sa smiať. Nikdy neplačem."

Keď niekedy zablúdite do Kráľovského Chlmca, choďte sa tam pozrieť. Pribenik je len na dohodenie kameňom od mesta. Domček nájdete rýchlo, je na hlavnej. A možno pred ním uvidíte sedieť aj Jožka báčiho. Na tento účel z jeho plota do ulice vytŕčajú štyri stoličky, skombinované z dvoch polámaných umelých. Nebyť jeho, aj tie by skončili v koši...

Lýdia Vereščaková

Autor: Jasovská Jaskyňa

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.