tried, 2 laboratóriá, 9 kabinetov. Ďakujeme za novú školu! - s takýmito vzletnými transparentmi prichádzali prví žiaci. Dnes školu navštevuje 542 žiakov v 22 triedach. Ide o deti z mesta a 12 obcí Podbraniska. Dnes si škola pripomína 50. výročie fungovania v novej budove. Málokto však vie, že pôvodná budova školy sídlila v priestoroch okresného súdu a deti zasadali do lavíc v triedach, ktoré boli kedysi väzenskými celami.
„V tomto kraji je to jediná meštianska škola, ktorá už celé tri desaťročia plní svoje povinnosti, i keď čo do svojho umiestnenia patrí snáď medzi najhoršie v celej ČSR. Bohužiaľ, celá škola je v takom úbohom stave, že sa už ďalej nemožno na to strašné parenisko chorôb dívať. Budova školy je súčasne okresnou väznicou, takže žiaci majú príležitosť vypočuť si bohapusté kliatby a hrešenia väzňov." Takto zaujímavo znie zápis vtedajšieho kronikára v školskom roku 1946/47.
Ani memorandum odovzdané povereníkovi školstva Ladislavovi Novomeskému o potrebe výstavby novej školy nepomohlo. V roku 1948 bola výstavba zaradená do päťročného plánu, na škole sa malo preinvestovať 12 miliónov korún československých. Prvý kameň sa však postavil až o 6 rokov neskôr. Ruky k dielu priložili doslova všetci - učitelia, rodičia, dobrovoľníci... Na stavbe sa preinvestovalo viac ako 6 miliónov Kčs a stala sa najmodernejšou vo vtedajšom okrese.
„Tie podmienky boli katastrofálne. Napriek tomu, keď v roku 1955 bola prvá celoštátna spartakiáda, zapojili sme sa do nej a zvládli sme to. Pritom sme nemali ani telocvičňu a cvičili sme jar, leto, jeseň, zima vonku. Pred finále dokonca deň i noc. Dokázali sme to skvele nacvičiť. Keď prišla kontrola z ministerstva, nechápali, ako sa nám to podarilo i napriek chýbajúcej telocvični," zaspomínal si jeden z prvých telocvikárov Jozef Kukoľ.
Na školu v budove väznice má niekoľko spomienok. „Niekedy tam bol okresný súd. Môj otec bol tam sudcom. Takže sme pôsobili s otcom v jednej budove. Keď som nastúpil, prišiel za mnou zástupca riaditeľa Andrej Piatnica a ukázal mi náraďovňu. Zaviedol ma do jednej z niekdajších väzenských ciel. Bola to holá miestnosť, kde namiesto podlahy bola iba zem. Náradie spočívalo z 2 žineniek a kozy na preskoky. Také boli začiatky. Celý rok sme cvičili vonku, no malo to svoje výhody. Žiaci boli odolnejší," zdôraznil J. Kukoľ, ktorý na škole vyučoval aj slovenský jazyk. Ako aktívny športovec mal však bližšie k telesnej výchove.
Na nedávnej slávnostnej akadémii pri príležitosti výročia školy sa stretlo mnoho jej bývalých i súčasných pedagógov. Mnoho gratulantov. Okrem J. Kukoľa nechýbal ani Emil Seginko, druhý z dvojice učiteľov telesnej výchovy. Ten na škole odučil 11 rokov s aprobáciou telesná výchova - ruský jazyk. „Veľa času sme venovali kráľovne športov - atletike. Nechýbali sme na spišských stredoškolských hrách, poctivo sme nacvičovali spartakiádu," prezrádza E. Seginko.
Ako sa obidvaja bývalí telocvikári zhodli, žiaci boli kedysi vytrvalejší. Viac zanietenejší. „Boli to zdatné deti. Vždy som vravel, že zdravé jadro je na vidieku. A potvrdzovali to aj naši žiaci z okolitých obcí. Keď sme im dali do rúk kriketovú loptičku, hľadali sme ju v susedných záhradách. Mali sme vynikajúcich basketbalistov, futbalistov, hokejistov a myslím si, že tá tradícii dodnes pretrváva," dodal J. Kukoľ, ktorý podhradskej škole zasvätil najaktívnejšie učiteľské roky.
Mária Šimoňáková
Autor: Galéria Umelcov Spiša
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
