rokoch minulého storočia považovalo za špajzu východného Slovenska aj jeho ďalších častí, pretože v severných okresoch sa sotva čo urodilo. Mali tam však bukové lesy, drevársku výrobu, píly. Na východe v minulosti pracovalo päť píl, v dvadsiatom druhom z nich bola v činnosti iba jedna - v Snine. Kamenická zastavila prácu ešte rok predtým.
V Snine však znížili počet robotníkov. V Udavskom, Brusnici, Stakčíne to nebolo o nič lepšie, pretože už týždeň v nich stála práca. Nebol odbyt, lebo hospodárska kríza sa prejavila aj v stavebníctve. Postupne píly zbankrotovali.
Uprostred leta z Chustu na Podkarpatskej Rusi oznámili, že medzi Marmarošskými vrchmi sa začalo pltníčenie. Tam dal československý erár vyrúbať les a 200-tisíc kubických metrov dreva sa malo prepraviť do Maďarska. Najjednoduchším a najlacnejším dopravným prostriedkom boli plte, ktoré sa mali plaviť so stavebným aj opracovaným drevom, doskami a stolárskym drevom po Tise do Maďarska, kde sa použilo v stavebníctve. Všetky píly, ktoré boli na Tise, začali pracovať a obyvateľstvo sa opäť vrátilo k pltníctvu na určitý čas.
Podpaľači v Lastomíre
Kým robotníci na pílach nemali prácu, gazdovia sa usilovali čím prv zvládnuť žatevné práce. Každý nemal mláťačku a požičiavali si ju. Obilie na mlátenie mali pripravené, aby sa zbytočne nezdržiavali a mláťačka nestála. Na mlatbu mali vopred pripravený poradovník, čo sa najmä väčším gazdom a závistlivcom nepozdávalo a boli schopní aj v noci mláťačku odviezť z cudzieho humna do svojho a ešte pred svitaním začať mlátiť. Lenže stávali sa aj horšie, ba tragické udalosti. Tak ako 26. augusta 1922 v Lastomíre pri Michalovciach, keď v blízkosti mláťačky niekto podpálil nevymlátené obilie. Zrejme to urobil v presvedčení - tvrdili to aj vyšetrovatelia udalosti - že zhorí aj mláťačka. Nezhorela, lebo tí, ktorí v noci strážili ju aj pripravené obilie, ju zachránili pred ohňom, takisto aj vedľajšie domy. V Lastomíre boli až štyri mláťačky a gazdovia, ktorí ich vlastnili, ich požičiavali ostatným. Bol to stroj, ktorý všade na dedine tomu, kto ho mal, závideli.
V lete bývalo zvyčajne viac požiarov stohov slamy, ale aj domov so slamenou strechou. Ak bola taká strecha na drevenici, dalo sa málo z nej zachrániť. Kostol v Humennom nemal takú strechu a predsa horela, dokonca dvakrát v priebehu troch dní. Bolo to tiež úmyselné podpaľačstvo, keď v rímskokatolíckom chráme odrazu vznikol požiar. Vojsko ho rýchlo lokalizovalo aj druhýkrát, ale strechu už nezachránilo.
Úverový spolok v Levoči
Živnostníkom sa tiež nedarilo, veď prostredníctvom Obchodnej a priemyselnej komory žiadali ministerstvo financií o splátkový spôsob zaplatenia daní, pretože naraz im to nedovolila ich finančná situácia. Hľadali aj prijateľné možnosti úveru na ďalšiu činnosť svojich remeselníckych dielní a malých priemyselných podnikov v Košiciach aj v Levoči. V Levoči založili v auguste roku 1922 miestnu filiálku Živnostenskej záložne so sídlom v Turč. sv. Martine, na čom mali zásluhu po dlhšej príprave miestni remeselníci. Za členov chceli získať aj obchodníkov podľa príkladu martinských. Cieľom Živnostenskej záložne bolo podporenie malého priemyslu a malého obchodu lacným úverom. Predsedom sa stal starosta Levoče Silard Tischler, podpredsedom krajčír Eugen Grondžak, predsedom dozorného výboru Ján Prokop a účtovníkom správca meštianskej školy Július Wolf. Úver bol pre toho, kto ho získal, pomocou, s ktorou mohol rozvíjať svoje podnikanie.
Aj niekoľkí obyvatelia Hámrov v Zemplínskej župe si mysleli, že im pomôžu v zveľadení hospodárstva staré zlaté a strieborné mince z rokov 1500 - 1600 s nápisom Ladislav kráľ český a uhorský. Boli v hrnci, ktorý vykopali pri práci na poli. Nevedno, koľko ich bolo v tomto vzácnom poklade, ktorý si takmer celý rozobrali a iba nepatrnú čiastku zachránil slúžny a odovzdal ju do múzea. Nechápali, že keby poklad odovzdali múzeu, dostali by nálezné v čsl. korunách, lebo historické mince budú môcť predať ako zlomkové zlato zlatníkom, prípadne ako sólo kusy zberateľom, ak sa o nich dozvedia.
Ak hovoríme o pomoci, tú potrebovalo aj vtedajšie československé školstvo, konkrétne desať škôl v Abovsko-turnianskej župe, ktoré nemali učiteľov od januára 1922. Učiteľské miesta neboli obsadené v Hačave, Paňovciach, Nováčanoch, Jablonove, Cesticiach, Rešte, Nižnej Hutke, v Šemši, Nižnej Myšli, Nádažde.
V Šarišskej župe chceli Turzovské kúpele pomôcť prípadným záujemcom o ich služby znížením cien za ubytovanie vo výške 32 Kč denne, "so zaopatrením" vždy od 8 Kč, s elektrickým osvetlením, športom, vychádzkami. Košičania prostredníctvom Červeného kríža chceli pomôcť deťom v Rusku. Krajinu postihol hlad a neúroda, preto sa ČSR prihlásilo, že ich na tri týždne prijmú obyvatelia do svojej rodiny. V máji prišlo jedno dieťa, ostatné cez letné prázdniny.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
