rímskeho cisára Marka Aurélia, ktorý tam chcel po zriadení Markománie a Sarmantie posunúť hranice rímskeho impéria. Tento kraj po stáročia oddeľoval od seba uhorský a poľský štát.
Hlavnú os severného Spiša tvorí rieka Poprad. Vody Popradu tečú na sever, pretekajú cez mestečko Stará Ľubovňa, vlievajú sa do Dunajca a cez Vislu sa dostávajú do Baltického mora. Okolo rieky Poprad viedla už v stredoveku dôležitá obchodná cesta, ktorá pri Plavči pokračovala údolím Torysy a spájala tento kraj s južnými krajinami na Balkáne. Druhá cesta smerovala z juhu na sever, z Levoče do Starej Ľubovne, ktorá spájala Uhorsko s Poľskom. Potom zo Starej Ľubovne pokračovala viacerými smermi, ale najčastejšie cez Hniezdne k Dunajcu a Červenému Kláštoru na sever do Poľska. Z uvedeného obdobia sa pre dnešok zachovali stopy starej cesty, ale najmä pozostatky historického a atraktívneho pltníctva a spôsob cezhraničnej spolupráce.
Okolo cestných ťahov často číhalo na kupcov nejedno nebezpečenstvo zo strany zbojníkov, ale aj ťažko schodný terén, úzke a kľukaté cesty, aj nepriazeň počasia. Bol to jeden z hlavných dôvodov, prečo sa okolo ciest budovali osady, ktoré mali obchod umožňovať a ďalej rozvíjať. V tejto severnej časti Spiša často pôsobila aj známa zbojnícka družina Fedora Hlavatého.
Na sútoku rieky Poprad a potoka Jakubianka takto vznikli priaznivé podmienky pre vznik jednej z dôležitých osád, z ktorej sa postupne vyprofilovalo dnešné mesto Stará Ľubovňa. V jej okolí sa v minulosti vytvorila dôležitá cestná križovatka. O výhodnosti postavenia Starej Ľubovne svedčia mnohé archeologické artefakty objavené v meste a jeho okolí. Našli sa len náhodne, keďže sa v tomto teritóriu doposiaľ neuskutočnil žiaden cieľavedomý a rozsiahlejší prieskum, ktorý by istotne vniesol veľa nových zaujímavostí do poznania histórie mesta a jeho okolia. Mestečku by to len mohlo pomôcť pri jeho zvýraznení na severnom Spiši, pri hranici s Poľskom.
Na ľavostrannej terase rieky Poprad, v Podsadku, ktorý je dnes už súčasťou mesta, sa našli nástroje starovekého lovca z obdobia pred 40- až 36-tisíc rokmi. Podobné nálezy objavili aj v jaskyni Aksamitka pri Haligovciach, ktoré dokazujú, že už vtedy sa začala písať história mesta a jeho okolia. Len dva a pol kilometra od mesta sa našli kamenné nástroje zo staršej doby kamennej, ale doposiaľ žiadne nálezy z posledného obdobia doby kamennej, a keď, tak len na hrade a nevie sa, ako sa tam dostali. Aj napriek tomu majú vysokú historickú hodnotu.
Dominantu v tomto prostredí tvorí stredoveký kamenný hrad. Rôznia sa názory o jeho vzniku. Niektorí odborníci ho dokonca začleňujú do obdobia pôsobenia Sarmantov a tvrdia, že ho už v 4. storočí postavili Góti, ktorí vyhnali Hunov. Tvrdeniu chýba dokumentovanie historickými podkladmi. Podrobnejšie o hrade sa nebudem zmieňovať, pretože som o ňom písal v Korzári roku 2004 v č. 266, 272 a 278).
O meste a jeho okolí chýbajú hodnoverné údaje z doby rímskej a ďalších dvoch desaťročí n. l. Z tejto doby sa našla len jedna bronzová minca z rokov 307 - 323 pri kopaní základov školy. Chabé sú údaje z celého prvého tisícročia n. l., a preto chýbajú aj údaje o prítomnosti Slovanov v tomto teritóriu. Na hrade sa našli črepiny nádob z obdobia halštatu, ktoré boli uložené pri donžone, ale neskoršie sa stratili. Pri cieľavedomejšom prieskume by sa istotne boli našli dôkazy, že obyvateľstvo v okolí mesta malo svoj slovanský pôvod, ku ktorému postupne pribúdali nemeckí kolonisti.
Predpokladá sa, že mesto existovalo oveľa skôr, ako o tom hovorí prvá písomná zmienka. Jedni dokonca tvrdia, že existovalo už v 11. a 12. storočí. Podľa legendy sa mesto rozprestieralo na ľavom brehu rieky Poprad a po veľkej povodni v roku 1247 sa presídlilo na pravý breh. Rozporuplný je aj pohľad na začlenenie mesta. Podľa Boguchválovej kroniky poľský kráľ Boleslav III. (1102 - 1138) dal spišské kastelánium svojej dcére Judite, a tak územie prešlo pod Uhorsko. Toto tvrdenie bolo vyvrátené, ale stále chýbajú mnohé pravdivé údaje o meste z obdobia Veľkej Moravy, až do 13. storočia. Pre nedostatok hodnoverných údajov sa hlavná zásluha pri osídľovaní Spiša pripisuje kolonistom.
Predpokladá sa, že v 10. - 11. storočí sa severný Spiš dostal pod vplyv poľských Piastovcov zásluhou Boleslava Chrabrého a v tomto područí ostal až do prelomu 11. a 12. stor., keď bolo územie pričlenené pod Uhorsko. V roku 1235 pápež Gregor IX. vydal v Perugii listinu, v ktorej nariadil vyšetriť sťažnosť krakovského arcibiskupa na spišského prepošta a ostrihomského biskupa, ktorí protiprávne zaberali desiatok z kostola Panny Márie v Podolínci. Podobná sťažnosť sa zopakovala aj pápežovi Inocentovi IV. v roku 1247. Výsledky šetrenia obidvoch sťažností sú neznáme, ale dá sa predpokladať, že išlo o kostoly v Podolínci, Hniezdnom a v Starej Ľubovni. Na základe toho sa predpokladá vznik mesta v roku 1235.
Poľský vplyv na mesto a severný Spiš pretrvával aj v 13. storočí. Pričinila sa o to krakovská vojvodkyňa Kunikunda. Jej vojsko sa zúčastnilo na potlačení vzbury spišského župana Rolanda proti uhorskému kráľovi Ladislavovi IV. - Kumanskému a vtedy poľské vojská sa tam zdržali dlhšie. Dokumentujú to listiny vojvodkyne pre rytiera Henrika z rokov 1272 - 1279 a 1288 - 1289.
Dôležitým medzníkom v histórii mesta bol vpád Tatárov do Uhorska v roku 1241 a potom aj v roku 1287. Tatárske hordy viedol Nogaj chán a tie boli pri druhom vpáde porazené pri Podolínci. Územie Starej Ľubovne naďalej ostávalo pod vplyvom Malopoľského vojvodstva. V roku 1292 panovník udelil Henrikovi podolínske šoltýsstvo. Práve táto listina je dokumentom, v ktorom sa prvýkrát spomína Stará Ľubovňa ako dedina (villa). Je to oficiálny začiatok histórie Starej Ľubovne, ale rozpory o územie medzi Uhorskom a Poľskom pretrvávali naďalej.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
